I. ÚS 143/06 — I. ÚS 143/06 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 143/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2006

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Z., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. P.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Najvyššom súde

Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 270/2005 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. Z. odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2006

doručená sťažnosť Ing. P. Z., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. A. P., B., ktorou namietal základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod

sp. zn. 4 Cdo 270/2005. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

základných práv vyplývajúcich z ústavy a dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. 4 Cdo 270/2005 z 15. decembra 2005 s tým, aby sa najvyššiemu súdu prikázalo

prejednať vec spravodlivo.

Rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 C 509/01-182

z 28. mája 2004 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa voči žalovanému J. S. o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 217/04 z 19. mája 2005 bol rozsudok okresného súdu

potvrdený. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 270/2005 z 15. decembra 2005 bolo dovolanie sťažovateľa

odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo doručené sťažovateľovi 2. februára 2006.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených

základných práv podľa ústavy a dohovoru. Najvyšší súd mal konať o dovolaní podanom

v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd a krajský súd odňali

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom tým, že nevykonali ním navrhnutý dôkaz

(nezabezpečili účtovné doklady za roky 1991 – 1995). Práve takýto postup všeobecných

súdov bol dôvodom oprávnenosti podaného dovolania. Najvyšší súd ustanovenie § 237

písm. f) Občianskeho súdneho poriadku nesprávne interpretoval a aplikoval, keď dovolanie

považoval za neprípustné. Dovolanie bolo prípustné aj podľa § 238 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku z dôvodu, že sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho

súdu vysloveného v jeho rozsudku sp. zn. 3 Cdo 30/94 z 15. júna 1994. Išlo o stanovisko

týkajúce sa existencie, resp. neexistencie konzorcia, prípadne inej dohody a s tým súvisiaci

vznik podielového spoluvlastníctva. Ustanovenie § 238 ods. 2 treba vykladať tak, že pod

právnym názorom dovolacieho súdu sa nemá na mysli právny názor vyslovený v danej veci,

ale právny názor vyslovený v obdobnom prípade.

2 II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo

všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

3 mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,

I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

S odvolaním sa na vyššie uvedenú judikatúru ústavného súdu sťažnosť treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 270/2005 z 15. decembra 2005 vyplýva,

že dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté. Sťažovateľ považoval dovolanie za prípustné

podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku na tom základe, že odvolací súd

nezabezpečil sťažovateľom navrhovaný dôkaz, t. j. účtovné doklady za roky 1991 – 1995.

Ak by boli takého doklady súdu predložené, bolo by možné zaujať k nim konkrétne

stanovisko a vyjadriť sa. Ak neumožnenie účastníkovi konania vyjadriť sa k vykonanému

dôkazu zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,

potom podľa názoru sťažovateľa nevykonanie dôkazu by malo byť ešte závažnejším

porušením správneho postupu súdu. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie nebolo

prípustné. Nešlo totiž ani o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu v zmysle § 238 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku, ale ani o vec, v ktorej by už predtým dovolací súd

rozhodoval a vyslovil svoj právny názor (§ 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Dovolanie smerovalo voči potvrdzujúceho rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd

nevyslovil prípustnosť dovolania [§ 238 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku].

Napokon nešlo ani o situáciu predvídanú ustanovením § 238 ods. 3 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005, t. j. že bol potvrdený rozsudok,

ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný

4 právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil. Prvším rozsudkom okresného súdu

č. k. 1 C 509/01-83 z 30. apríla 2002 totiž nebolo o nároku sťažovateľa rozhodnuté inak,

keďže žaloba bola už aj vtedy zamietnutá. Napokon najvyšší súd poukazuje na skutočnosť,

že nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým by súd odňal

účastníkovi možnosť konať pred súdom. V občianskom súdnom konaní rozhodnutie o tom,

ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi

konania. Účastníci sú síce povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ale to

neznamená, že súd je povinný všetky nimi označené dôkazy vykonať. Takúto povinnosť

neukladá súdu žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku. Ak súd niektorý dôkaz

nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom a v konečnom

dôsledku prípadne aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať

pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 270/2005 z 15. decembra

2005 jasne vyplýva, prečo podľa názoru najvyššieho súdu nebolo v danej veci prípustné

dovolanie, a to ani na základe § 237, ale ani na základe § 238 Občianskeho súdneho

poriadku. Ani z pohľadu ústavného súdu nemožno prisvedčiť argumentácii sťažovateľa,

podľa ktorého fakt, že všeobecný súd nevykonal dôkaz navrhnutý sťažovateľom ako

účastníkom konania, je potrebné považovať za postup, ktorým sa účastníkovi odňala

možnosť konať pred súdom. Bolo totiž vecou zváženia všeobecného súdu, či navrhnutý

dôkaz vykoná.

Sťažovateľ považuje uznesenie za nesprávne aj z toho dôvodu, že podľa jeho názoru

bolo dovolanie prípustné aj preto, že sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu pred tým už vysloveného. Ustanovenie § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku vykladá totiž tak, že týmto ustanovením sa má na mysli právny názor dovolacieho

súdu, ktorý nemusí byť vyslovený v danom konkrétnom prípade, lebo stačí, ak bol

vyslovený v analogickom prípade, ktorý možno považovať za precedentný. Vzhľadom na

to, že sťažovateľ prípustnosť podaného dovolania z tohto titulu v samotnom dovolaní vôbec

neuvádzal, keďže prípustnosť dovolania vyvodzoval výlučne len z ustanovenia § 237 písm.

f) Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd sa týmto jeho argumentom priamo

5 nezaoberal. V súlade so svojou ustálenou judikatúrou však konštatoval, že tento dovolací

dôvod je daný iba vtedy, ak v danej konkrétnej veci vyslovil už dovolací súd svoj právny

názor. Ani v tomto smere nezistil ústavný súd arbitrárnosť či nedostatočnú odôvodnenosť

stanoviska najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2006

6