I. ÚS 328/2013 — I. ÚS 328/2013 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 328/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15

NcC 627/2012 zo 14. novembra 2012 a takto

ro zhodo l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., odmieta pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Odôvodn en i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. 15 NcC 627/2012 zo 14. novembra 2012 (ďalej len „krajský

súd“ ) a jemu predchádzajúcim postupom.

2. Sťažovateľka doručila Okresnému súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) žaloby,

ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení, smerujúce proti Slovenskej republike,

zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo

podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na

poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov. Predmetné žaloby boli vedené na okresnom súde pod

sp. zn. 4 C 306/2012, sp. zn. 4 C 376/2012, sp. zn. 4 C 304/2012, sp. zn. 4 C 326/2012,

sp. zn. 4 C 381/2012, sp. zn. 4 C 332/2012, sp. zn. 4 C 356/2012, sp. zn. 4 C 370/2012,

sp. zn. 4 C 355/2012, sp. zn. 4 C 345/2012, sp. zn. 4 C 360/2012 a sp. zn. 4 C 371/2012.

3. Popisom procesných úkonov vykonaných v konaniach vedených pred okresným

súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj

žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súdu

k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a oneskorenému udeleniu

poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný

postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby

o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným na

prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

4. Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Revúca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti

2 z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala

na to, že „Ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom

a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej

na to, že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex

in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa

rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

5. Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 15 NcC 627/2012 zo 14. novembra 2012

rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania

veci. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 15 NcC 627/2012 zo 14. novembra 2012 je podľa

sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva

na nestranný súd zriadený zákonom.».

6. V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa

rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/2009

z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie

sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp.

zn. II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp.

zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.

februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.)

a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia

nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená

tiež tým, že:

3 a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj

z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných

prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

7. V sporoch vedených pred okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné

„na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu

nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto

posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním

škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti

okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu

na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok

vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda

okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,

kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto

rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci

administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade

nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,

kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce

sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné

rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude

vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.

Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť

zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne

v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky

nestrannosti.

4 b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie

zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude

vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne

tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho

oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie

nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo

súdneho oddelenia.

c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného

postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by

ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov

rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno

predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne

v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd

Revúca a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Revúca, aby tak

dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Revúca a škoda

nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore.

Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003

Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať

regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu

voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore

úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,

zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich

regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky

nestrannosti.“.

8. Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby

o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť

prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou

„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

5 prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,

že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru ako krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 15 NcC 627/2012 zo 14. novembra 2012.

9. Krajský súd podľa sťažovateľky vo svojom uznesení sp. zn. 15 NcC 627/2012

zo 14. novembra 2012 dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu,

ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

10. Sťažovateľka v ďalšom svoju sťažnosť doplnila podaním doručeným ústavnému

súdu 26. februára 2013, v ktorom reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným

súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie

„s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej

systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom

táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

11. Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených

práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je

prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto

súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod

sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval

rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa

sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka

6 taktiež poukázala na publikované uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3 Cdo 20/97, v ktorom vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či

dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení

sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd

v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c

O. s. p.)...“

12. Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,

že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako

dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len

zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť

podľa predloženého petitu“.

13. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 15 NcC 627/2012

zo 14. novembra 2012, zruší toto rozhodnutie krajského súdu a vec vráti krajskému súdu

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7 15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. 15 NcC 627/2012 zo 14. novembra 2012, ktorým krajský súd spojil veci vedené

pod sp. zn. 15 NcC 627/2012, sp. zn. 15 NcC 628/2012, sp. zn. 15 NcC 629/2012,

sp. zn. 15 NcC 630/2012, sp. zn. 15 NcC 631/2012, sp. zn. 15 NcC 632/2012,

sp. zn. 15 NcC 633/2012, sp. zn. 15 NcC 634/2012, sp. zn. 15 NcC 635/2012,

sp. zn. 15 NcC 636/2012, sp. zn. 15 NcC 637/2012 a sp. zn. 15 NcC 638/2012 na spoločné

konanie ďalej vedené pod sp. zn. 15 NcC 627/2012 a ďalšími výrokmi rozhodol

o námietkach zaujatosti sudcov okresného súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľky

malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd svojím uznesením sp. zn. 15 NcC 627/2012

zo 14. novembra 2012 nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania

a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila

v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho

istého okresného súdu.

17. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto

ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi

(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených

8 zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými

orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci

tým sudcom, ktorého určuje zákon.

18. Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa

čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom

vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16

OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa

subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní

vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov

podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

19. Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l

ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade

sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi

označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho

obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade

návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje

rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým

osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov

môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov

spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe

všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa

iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní

pred ústavným súdom.

9 20. Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov

a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia

základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie

odvolania (§ 201 a nasl. OSP), ako aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri

napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej

námietky neprihliadal a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom

v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi môže postupovať už uvedeným spôsobom.

V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) povolané na poskytnutie

ochrany základným právam sťažovateľky. Najvyšší súd napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn.

3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 inter alia uviedol: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia

alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie

je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní

podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto

otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý

vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto nemá

dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok nezákonného sudcu, ktoré

smerovali voči uzneseniu krajského súdu sp. zn. 15 NcC 627/2012 zo 14. novembra 2012.

21. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil

medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127

ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných

a účinných prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde.

22. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom

prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej

právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky

v nej uplatnených nerozhodoval.

10 23. Nad rámec veci ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu

konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť

o nestrannosti a nezaujatosti sudcu konajúceho v sťažovateľkinej veci/veciach, môže sa

sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným

súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP).

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013

11