IV. ÚS 180/2024 · IV. ÚS 180/2024 · Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 180/2024-24

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov

Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

, zastúpeného CHARGE DAVOUÉ UJ s. r. o., Vlárska 458, Trenčín, proti

postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/2/2005 takto

rozh od ol :

1. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/2/2005 b ol o

p oru šen é základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajskému súdu v Bratislave p ri k azu je, aby v konaní sp. zn. 3T/2/2005 konal bez

zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi p ri znáva finančné zadosťučinenie v sume 6 000 eur, ktoré je Krajský súd

v Bratislave p ovi n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je p ovi n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

530,86 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n evyh ovu je .

O d ôvod n eni e:

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. marca 2024 domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé 2

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/2/2005. Sťažovateľ žiada,

aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 110 000 eur a náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že trestné stíhanie sťažovateľa bolo začaté 4. decembra 2001

vznesením obvinenia. Obžaloba bola proti nemu a ďalším obžalovaným podaná 13. mája 2003

na Krajskom súde v Košiciach, pričom sťažovateľ bol obžalovaný zo spáchania trestného činu

legalizácie príjmu z trestnej činnosti spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 252 ods. 1 písm. a),

b), ods. 3 Trestného zákona platného a účinného do 31. decembra 2005.

3. Trestné konanie je od roku 2005 vedené na krajskom súde. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.

3T/2/2005 z 27. mája 2011 bol sťažovateľ uznaný vinným zo skutkov uvedených v obžalobe.

Rozsudok krajského súdu bol vo vzťahu k sťažovateľovi a ostatným obžalovaným zrušený

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5To/13/2011 z 12. apríla 2012 podľa

§ 258 ods. 1 písm. b), c), d), e), ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 a vec

bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. V napadnutom trestnom konaní nebolo do dňa

podania ústavnej sťažnosti právoplatne rozhodnuté.

4. Podstata sťažnostnej argumentácie spočíva v tvrdenom porušení základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zbytočnými prieťahmi zo strany krajského súdu

v trestnom konaní, v ktorom sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení obžalovaného.

Sťažovateľ poukázal na celkovú dĺžku napadnutého konania a fakt, že v ňom nebolo dosiaľ

právoplatne rozhodnuté.

II.

Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľa

II.1. Vyjadrenie krajského súdu:

5. Predseda krajského súdu zrekapituloval doterajší priebeh napadnutého konania chronologickým

prehľadom procesných úkonov, z ktorého obsahu ústavný súd vychádzal pri meritórnom posúdení

ústavnej sťažnosti. K argumentácii sťažovateľa sa predseda krajského súdu nevyjadril.

II.2. Replika sťažovateľa:

6. Vzhľadom na obsah vyjadrenia predsedu krajského súdu ústavný súd nepovažoval za potrebné

vyzývať sťažovateľa na zaujatie stanoviska k predmetnému vyjadreniu a pristúpil k meritórnemu

posúdeniu dôvodnosti ústavnej sťažnosti.

III.

Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

7. Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote je založená na nekonaní, resp. neefektívnej činnosti krajského súdu v napadnutom konaní. 3

8. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03,

IV. ÚS 302/2020).

9. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci

na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(IV. ÚS 221/04).

10. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou spravidla zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (i) právna a faktická zložitosť

veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii) správanie účastníka súdneho konania a (iii) postup samotného

súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet

sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

11. Niet pochýb, že napadnutá vec je zložitá po právnej i procesnej stránke, o čom svedčí vyšší

počet obžalovaných (pôvodne 8 obžalovaných, z ktorých boli dvaja v roku 2016 vylúčení

na samostatné konanie, pozn.) a s tým súvisiaca potreba rozsiahleho dokazovania. Táto procesná

zložitosť sa prejavila už v úvodnej fáze trestného konania, keď došlo k ustáleniu príslušnosti súdu

až po 2 a pol roku od podania obžaloby (konanie bolo pôvodne začaté pred Krajským súdom

v Košiciach, príslušnosť definitívne ustálil až najvyšší súd 23. septembra 2005). Uvedená okolnosť

však nie je spôsobilá objektívne ospravedlniť fakt, že konanie nie je ani po 21 rokoch od podania

obžaloby a viac ako 19 rokoch od ustálenia príslušnosti krajského súdu právoplatne skončené.

12. Pri hodnotení správania sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľ svojím správaním

ovplyvnil celkovú dĺžku napadnutého trestného konania. Z dôvodov na jeho strane bolo celkovo

odročených 8 pojednávaní (14. marca 2008, 2. júna 2008, 23. januára 2009, 12. augusta 2010,

4. marca 2011, 31. januára 2013, 3. októbra 2013, 4. mája 2015), pričom len v polovici išlo

o ospravedlnenú neúčasť. Krajský súd na zabezpečenie účasti sťažovateľa využíval dostupné právne

prostriedky, o čom svedčí napr. uloženie poriadkovej pokuty z 2. júna 2008.

13. V súvislosti s posudzovaním postupu krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd už

na úvod konštatuje, že samotnú skutočnosť, že napadnuté konanie nie je právoplatne skončené ani

po viac ako 21 rokoch od podania obžaloby a 19 rokoch od ustálenia príslušnosti krajského súdu,

nemožno ospravedlniť ani z ústavnoprávneho hľadiska tolerovať. Ústavný súd zistil, že doterajšie

konanie krajského súdu bolo poznačené jeho nečinnosťou, ako aj neefektívnym a nesústredeným

procesným postupom. Krajský súd bol v konaní vyslovene nečinný v súvislejšom období

od 3. októbra 2013 do 4. mája 2015, čo bolo spôsobené zmenou v senáte. 4

14. V konaní bolo doteraz vykonaných 16 hlavných pojednávaní (16. 11. 2007, 25. 1. 2008,

12. 9. 2008, 7. 11. 2008, 27. 3. 2009, 24. 4. 2009, 12. 6. 2009, 3. 9. 2009, 2. 10. 2009, 23. 11. 2009,

29. 1. 2010, 15. 4. 2011, 27. 5. 2011, 1. 6. 2015, 18. 9. 2017, 6. 11. 2017), pričom trikrát došlo

k zmene konajúceho senátu, teda opätovnému oboznamovaniu sa s trestným konaním. Ústavný súd

berie túto skutočnosť do úvahy, no zároveň zdôrazňuje, že nie je spôsobilá ospravedlniť celkovú

dĺžku konania. Ústavný súd ustálene judikuje, že opakované zmeny zákonného sudcu, ktoré

spomaľujú konanie z dôvodu, že nový sudca sa prirodzene musí s vecou oboznámiť, však štát

nezbavujú jeho povinností týkajúcich sa požiadavky primeranej lehoty (II. ÚS 444/2014,

III. ÚS 179/2022).

15. Vo veci bolo dosiaľ vydané jedno meritórne rozhodnutie, a to rozsudok krajského súdu

z 27. mája 2011, ktorý však bol vo vzťahu k sťažovateľovi zrušený v celom rozsahu uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. 5To/13/2011. Existencia zrušujúceho rozhodnutia je prejavom

neefektívnosti v postupe krajského súdu. Pre úplnosť však ústavný súd dodáva, že dobu

rozhodovania o podanom odvolaní najvyšším súdom nebral do úvahy (od 27. októbra 2011

do 26. mája 2012).

16. Z prehľadu procesných úkonov vyplýva, že spis vo veci sťažovateľa bol od 1. júna 2018

pripojený ako príloha k súdnemu spisu sp. zn. 21T/1/2016 a bol predložený najvyššiemu súdu, kde

sa nachádzal až do roku 2023. Hoci fyzická absencia spisu je prekážkou v postupe súdu,

z vyjadrenia krajského súdu nie je možné vyvodiť, či bolo skutočne potrebné, aby najvyšší súd

disponoval spisom počas celého spomínaného obdobia, a či krajský súd vykonal akýkoľvek úkon

na zabezpečenie plynulosti konania v neskončenej veci, napríklad požiadal najvyšší súd o vrátenie

spisu. To je potrebné identifikovať ako neefektívnu činnosť krajského súdu.

17. S poukazom na celkovú dĺžku napadnutého konania poznamenanú nečinnosťou, ako aj nie

dostatočne efektívnou činnosťou krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že prieťahy

v napadnutom konaní boli v rozhodujúcej miere spôsobené práve postupom krajského súdu,

ktorý dosiaľ vo veci vydal jedno meritórne rozhodnutie, ktoré však bolo odvolacím súdom zrušené.

Po zhodnotení všetkých okolností tak ústavný súd uzatvára, že napadnuté konanie sa vyznačuje

nadmernými prieťahmi, ktoré idú primárne na vrub postupu krajského súdu, a preto ústavný súd

vyslovil, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

18. Keďže konanie ešte stále nie je právoplatne skončené, ústavný súd zároveň prikázal krajskému

súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku).

IV.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

19. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie

vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez

porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 302/2020). Ústavný súd

konštatuje, že v uvedenej veci prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri rozhodovaní o jeho výške vzal do úvahy všetky okolnosti danej veci, predovšetkým celkovú 5

dĺžku konania o trestnom obvinení sťažovateľa a s tým súvisiaci dlhotrvajúci stav jeho právnej

neistoty, ale aj skutočnosť, že aj sťažovateľ svojím správaním ovplyvnil dĺžku konania, a preto

považoval ústavný súd za primerané priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 6 000 eur, ktoré

mu je krajský súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3

výroku). V prevyšujúcej časti požadovaného finančného zadosťučinenia ústavný súd ústavnej

sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku).

V.

Trovy konania

20. Ústavný súd podľa § 73 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) uložil krajskému súdu povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania.

Sťažovateľ si vyčíslil trovy konania za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,

písomné podanie ústavnej sťažnosti) v celkovej výške 530,86 eur. Ústavný súd preskúmal

vyúčtovanie podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“). Aktuálna výška tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

pri zastupovaní pred ústavným súdom je 1/4 výpočtového základu (§ 11 ods. 3 vyhlášky).

Keďže uplatnený nárok na náhradu trov neprekračuje tarifnú odmenu, priznal ústavný súd

sťažovateľovi náhradu podľa jeho vyúčtovania. Celková výška trov podľa vyúčtovania je v sume

530,86 eur, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62

zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Pou čen i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2024

Libor Duľa

predseda senátu