I. ÚS 285/2011 — I. ÚS 285/2011 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 285/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol. s r.

o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného

porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoE 51/2011 z 25. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp.

zn. 5 CoE 51/2011 z 25. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 5. júna 2007 (ďalej len „zmluva“) s J. M., S. (ďalej len „dlžník“), mu

sťažovateľka poskytla úver v sume 663,88 €, ktorý jej bol povinný vrátiť v dvanástich

mesačných splátkach. Zmluva okrem iného obsahovala povinnosť dlžníka vrátiť

sťažovateľke sumu poskytnutého úveru spolu s ďalšími poplatkami. Keďže dlžník neuhradil

niekoľko po sebe idúcich splátok, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal okamžite splatným

a v nadväznosti na dohodu uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom sťažovateľka začala

konanie pred rozhodcovským súdom. Nález rozhodcovského súdu sa stal vykonateľným 20.

decembra 2007. Návrh na výkon exekúcie bol sťažovateľkou podaný 16. marca 2008 a

následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Ružomberok (ďalej len

„okresný súd“) súdny exekútor začal 8. apríla 2008 nútený výkon rozhodnutia, t. j.

exekúciu. Okresný súd uznesením č. k. 5 Er 136/2008-22 z 19. apríla 2010 exekúciu vedenú

proti dlžníkovi zastavil. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil okresným súdom

vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva

a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces

boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému

súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím odobril postup a rozhodnutie okresného súdu, vytkla

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne

preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím

2 postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne

očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom

v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorá zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať si svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že ďalším porušením jej práva je „vykonanie

dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným

preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere.

V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania

k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by

zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením

povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti

účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd

týmto konaním na zastavenie exekúcie a dokazovania toto právo bez znalosti vôle

povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka

plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky,

čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

3 svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd...

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok...“.

V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať

majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený

výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah

do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru

druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.

predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z

článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn.

5CoE 51/2011-44 zo dňa 25. 03. 2011.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 5CoE 51/2011-44 zo dňa 23. 03. 2011

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 6 276,06 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho

zastúpenia v sume 499,52 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H., advokáta… do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

4 II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo namietaným rozhodnutím všeobecného súdu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

5 základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5

ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského

rozsudku).

6 Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd

odvolací sa v napadnutom uznesení stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi okresného

súdu, najmä pokiaľ tento dospel k názoru, že predmetná exekúcia sa vykonáva na základe

rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Krajský súd ako

súd odvolací preskúmaním napadnutého uznesenia, spisového materiálu a vyhodnotením

tvrdení odvolateľa, dospel k záveru, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil

skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu

a preto ta odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

rozhodnutia prvostupňového súdu.

Preskúmaním exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. sp. zn. SR 8448/07 zo dňa

30. 11. 2007 a tiež zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 5. 6. 2007,

mal odvolací súd za to, že vzťah medzi oprávneným a povinným má povahu

spotrebiteľského vzťahu (aj vzhľadom na predmet činnosti oprávneného na výpise z

Obchodného registra) a uvedená zmluva o úvere má charakter zmluvy o spotrebiteľskom

úvere podľa zák. č. 258/2001 Z. z., aj keď ide o zmluvu uzatvorenú podľa ust. § 497 a nasl.

Obchodného zákonníka. Ako správne prvostupňový súd konštatoval, na posúdenie

7 skutočnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou

sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných

prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu.

K námietke oprávneného v odvolaní, že vzhľadom na osobu povinného – podnikajúca

fyzická osoba – sa v danom prípade nejedná ani o spotrebiteľský vzťah ako taký a nie je

možné daný vzťah podriadiť pod právnu úpravu spotrebiteľského úveru, keďže ani jeden

z účastníkov konania nie je spotrebiteľom, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že

v danom prípade, aj keď bol povinný v zmluve o úvere označený tak rodným číslom, oko aj

IČO-m, nebolo preukázané, že by konal pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu jeho

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Navyše

zo samotnej zmluvy o úvere nevyplýva účel poskytnutia peňažných prostriedkov, či už na

výkon povolania, zamestnania alebo podnikania dlžníka, ktorý by vylučoval aj aplikáciu

z. č. 258/2001 Z. z., a nevyplýva z nej ani to, aký má poskytnutý úver súvis s podnikaním

dlžníka. Podľa názoru odvolacieho súdu je v záujme oprávneného pri uzatváram zmluvy,

ktorá nemá byť považovaná za spotrebiteľskú zmluvu špecifikovať účel uzatvorenia zmluvy

priamo v zmluve tak, aby bol jasný a zrozumiteľný. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad priaznivejší pre

spotrebiteľa, čím treba podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že dôkazné

bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy o úvere zaťažuje toho, kto

túto skutočnosť tvrdí, čiže oprávneného. Vzhľadom na uvedené mal odvolací súd za to, že na

vzťah medzi oprávneným a povinným je potrebné aplikovať právne normy spotrebiteľského

práva, t. j. Občiansky zákonník v ust. § 52 a nasl., ako aj ustanovenia zákona č. 258/2001

Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Nadväzujúc na uvedené sa odvolací súd stotožňuje s názorom prvostupňového súdu,

že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa ust. § 4 ods. 1, 2

zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom jednou z nich je aj údaj o ročnej percentuálnej

miere nákladov, ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru a ktorá

zohľadňuje nielen úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ak aj časové obdobie ich

splácania, pričom ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľských

úveroch uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3). Ak teda

rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému právo na zaplatenie

8 nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 1.306,51 €, pričom z výroku ani

z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený úver a ktorá na

poplatok, tak zaviazal povinného na právom nedovolené plnenie.

Zároveň odvolací sud konštatuje, zhodne s prvostupňovým súdom, že v zmluve

o úvere dohodnutá výška denného úroku z omeškania 0,25 %, t. j. 91,25 % ročne, je vo

všeobecnosti neprimerane vysoká a je v rozpore s normami určenými na ochranu

spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov 91,25 % ročne odporuje ustanoveniu § 517

Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na ustanovenia nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.,

ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a v ktorom je určená

horná hranica výšky úrokov z omeškania. Z uvedeného prvostupňový súd správne vyvodil

záver, že ak rozhodcovský rozsudok priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok

z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojím rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie

právom nedovolené.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že prvostupňový sud skúmal rozhodcovský

rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný

titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na

vykonanie exekúcie, odvolací sud konštatuje, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie

exekúcie a teda má za to, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku

v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Z ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný

súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už

začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bob potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka

konania, ako aj bez návrhu. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou súdu je

v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú splnené formálne a materiálne

podmienky vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade zistenia, že nie sú, musí nezákonne

vedenú exekúciu aj bez návrhu zastaviť.“

Krajský súd, ako vyplýva z napadnutého uznesenia, posúdil právny vzťah medzi

sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne aplikoval na jeho

posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami, ako aj

9 s dobrými mravmi poukazujúc najmä na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie

vyhodnotil zmluvnými stranami dojednané úroky z omeškania vo výške 91,25 % ročne, ako

aj chýbajúci údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Na základe uvedeného dospel

krajský súd k záveru, že rozhodcovský rozsudok nemôže byť spôsobilým exekučným

titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol

vynutiteľný v exekučnom konaní.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie

okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd

má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred

udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu

exekučného konania.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením uznesenia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

10 II.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia tohto uznesenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že

ním došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svojím postupom aplikovali

11 zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného

poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch na

ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011

12