I. ÚS 181/05 — I. ÚS 181/05 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 181/05-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2005

v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. A. S., V., a M. Y., V., zastúpených advokátkou

JUDr. K. T., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom

Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 92/93 a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 92/93 porušil základné

právo Ing. A. S. a M. Y., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené

v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 92/93 prikazuje

konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. A. S. a M. Y. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému

v sume po 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Martin

povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Ing. A. S. a M. Y. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

12 905 Sk (slovom dvanásťtisícdeväťstopäť slovenských korún), ktoré je Okresný súd

Martin povinný vyplatiť na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. K. T., do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

zo 14. septembra 2005 č. k. I. ÚS 181/05-11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. A. S., V. (ďalej len „sťažovateľka“), a

M. Y., V. (ďalej len „sťažovateľ“, spolu tiež „sťažovatelia“), právne zastúpených

advokátkou JUDr. K. T., M., ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 92/93 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 24. apríla 1995 na okresnom

súde návrh, ktorým sa domáhala, aby jej maloletý syn M. Y. bol zverený do jej výchovy

a opatery a jeho otec M. Y. bol zaviazaný prispievať na jeho výchovu a výživu. V návrhu

sťažovateľka oznámila i adresy o pobyte otca dieťaťa, o ktorých mala vedomosť a tiež ktoré

jej potvrdilo Centrum pre medzinárodno - právnu ochranu detí a mládeže a Veľvyslanectvo

Slovenskej republiky. Sťažovateľka podaním z 12. novembra 1998 doplnila okresnému

súdu údaje týkajúce sa otca dieťaťa, jeho posledné známe adresy, telefónne čísla

a majetkové pomery. Následne sťažovateľka podaním z 23. apríla 1999 požiadala okresný

súd o poskytnutie informácie o stave napadnutého konania, pričom zdôraznila, že ide

o určenie výživného, a preto má záujem na skorom rozhodnutí vo veci samej. Dňa 22. apríla

2005 sťažovateľka podala okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní. Okresný

súd jej prípisom zo 17. mája 2005 oznámil, že jej sťažnosť je opodstatnená, pričom uviedol,

že zrejme pri sťahovaní súdu sa spis stratil, a preto je vec v rekonštrukcii a bude sledovaná

2 súdom. Sťažovatelia tvrdia, že vyčerpali všetky právne prostriedky, ktorými sa mohli

domáhať nápravy v postupe konania, a to podaním sťažnosti predsedníčke okresného súdu.

V napadnutom konaní vidia sťažovatelia prieťahy predovšetkým v tom, že konanie sa vedie

od roku 1995, pričom do času podania ústavnej sťažnosti bolo nariadené jediné

pojednávanie. Sťažovateľka je presvedčená, že poskytla okresnému súdu súčinnosť v tom,

že mala snahu zistiť adresu pobytu otca, jeho zamestnanie a získané údaje vždy oznámila

okresnému súdu. Sťažovateľka je toho názoru, že pokiaľ ide o zložitosť právnej veci, je

pravdou, že na strane povinnej osoby vystupuje otec dieťaťa, ktorý je štátny občan cudzieho

štátu a teda vykonávanie úkonov si vyžaduje súčinnosť s orgánom cudzieho štátu a prípadné

preklady do cudzieho jazyka, no napriek tomu rozhodovanie o výživnom na maloleté dieťa

nemožno považovať za zložitý prípad, ale iba za procesne zdĺhavý. Právoplatne

neukončeným konaním trvá i stav právnej neistoty sťažovateľov, pretože k stavu právnej

istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu, prípadne iného štátneho orgánu.

Sťažovatelia sa domáhajú aj primeraného finančného zadosťučinenia vo výške

650 000 Sk pre každého z nich z dôvodu, že v predmetnom konaní ide o určenie zákonnej

povinnosti rodiča k maloletému dieťaťu a nečinnosťou súdu bolo dieťaťu odopreté právo

podieľať sa na životnej úrovni zo strany svojho otca. Sťažovatelia poukazujú i na účel

výživného, ktorým je zabezpečenie nielen každodenných potrieb dieťaťa, ale aj ďalších

odôvodnených potrieb dôležitých pre vývoj a výchovu dieťaťa.

1. 2. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný

súd vo veci vydal tento nález:

„Základné právo Ing. A. S. a M. Y. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu v Martine v konaní vedenom pod

sp. zn. P 92/93 bolo porušené.

Okresnému súdu v Martine prikazuje, aby v konaní P 92/93 konal bez zbytočných

prieťahov.

Ing. A. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 650 000,- Sk, ktoré je

Okresný súd v Martine povinný jej vyplatiť v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

3 M. Y. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 650 000,- Sk, ktoré je

Okresný súd v Martine povinný mu vyplatiť v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Ing. A. S. priznáva náhradu trov konania pred Ústavným súdom (...).

M. Y. priznáva náhradu trov konania pred Ústavným súdom (...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou JUDr. A. K., listom z 24. októbra

2005 sp. zn. Spr. 1298/05 a právna zástupkyňa sťažovateľov stanoviskom k uvedenému

vyjadreniu okresného súdu z 9. novembra 2005.

2. 1. Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom prípise podala chronológiu úkonov

súdu v napadnutom konaní a uviedla nasledovné podstatné skutočnosti:

„(...) 1. Ústavná sťažnosť sa týka namietaných prieťahov v konaní Okresného súdu

Martin sp. zn. 1 P 92/1993, ktoré konanie sa začalo dňa 24. 4. 1995 a doteraz nie je

právoplatne skončené. Predmetom konania je zverenie mal. dieťaťa do výchovy a opatery

(v súčasnej dobe je plnoletý) a určenie výživného.

2. Sťažovateľka (matka) využijúc právo podľa ust. § 17 a nasl. zákona č. 81/1992 Zb.

o štátnej správe súdov v neskoršom znení a od 1. 4. 2005 podľa ust. § 62 a nasl. zákona

č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov podala sťažnosť na

prieťahy v konaní dňa 22. 4. 2005, ktorú riešila predsedníčka Okresného súdu. Sťažnosť

hodnotila ako opodstatnenú, s poukazom na skutočnosť, že zrejme pri sťahovaní súdu sa

spis stratil a preto je vec v rekonštrukcii a bude sledovaná súdom.

3. V predmetnej veci sp. zn. 1 P 92/1993 vedenej Okresným súdom Martin po

rekonštrukcii spisu dňa 4. 3. 2005 (...) podľa nášho názoru súd v súčasnej dobe koná bez

zbytočných prieťahov. (...)

4. Sťažovateľka (matka) podala návrh na zverenie mal. dieťaťa do výchovy a opatery

a určenie výživného dňa 24. 4. 1995 do obdobia, kedy pravdepodobne došlo k strate spisu

súd postupoval štandardne (...).

Na základe (...) chronológie úkonov konštatujem, že vo veci sa konalo priebežne bez

zbytočných prieťahov v období od 24. 4. 1995 (došiel návrh na súd) do 12. 11. 1998

(doplnenie údajov sťažovateľkou), zhodne priebežne bez prieťahov sa koná po

4 rekonštrukciu spisu. Sťažnosť možno posudzovať ako opodstatnenú za obdobie od 12. 11.

1999 do 4. 3. 2005, avšak z objektívnych dôvodov vznikli prieťahy v konaní. (zrejmá strata

spisu pri sťahovaní archívu). Či išlo o zbytočné prieťahy v konaní, nech ustáli Ústavný súd

SR. Za podstatný dôvod vo vzťahu k celkovej dĺžke konania považujeme aj absenciu

súčinnosti sťažovateľky v priebehu konania sp. zn. 1 P 62/1993. Na základe analýzy

súdneho spisu možno hodnotiť správanie sťažovateľky počas konania v období od 23. 4.

1999 (žiadosť o poskytnutie informácie v konaní doručenú súdu sťažovateľkou do 22. 4.

2005, sťažnosť na prieťahy v konaní) ako neaktívne, nesúčinné, ktoré i svojou mierou

prispelo k doterajšej dĺžke konania. Možno predpokladať, ak by sťažovateľka sa

informovala o konaní skôr ako po 6 rokoch, je viac ako pravdepodobné, že s rekonštrukciou

spisu by súd začal skôr. Takýto stav zrejme sťažovateľke vyhovoval. Prípad je okrem toho

sám o sebe procesne zdĺhavý, keď na strane povinnej osoby vystupuje otec dieťaťa, ktorý je

občan Turecka a táto skutočnosť si vyžaduje súčinnosť s orgánom cudzieho štátu a preklady

do cudzieho jazyka.

Po zhodnotení všetkých okolností prípadu nepovažujeme sťažovateľkou požadované

finančné zadosťučinenie za primerané, takým by mohla byť suma neprekračujúca 15.000,-

Sk.

Výslovne súhlasíme s upustením pojednávania vo veci, nakoľko od ústneho

pojednávania neočakávame ďalšie objasnenie veci.“

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

podpredsedníčky okresného súdu uviedla, že:

„(...) V plnom rozsahu sa pridŕžam údajov a nesporných skutočností uvedených

v mojom podaní zo dňa 25. 07. 2005. Nestotožňujem sa s názorom Okresného súdu

v Martine, že sťažovateľka - matka vtedy maloletého dieťaťa sa správala neaktívne

a nesúčinne. V tejto súvislosti poukazujem na jednotlivé listy, prípisy (uvedené na strane 2

sťažnosti) adresované Okresnému súdu v Martine, ktorými mala sťažovateľka snahu

prispieť k rýchlemu a právoplatnému skončeniu veci. Rovnako sa sťažovateľka snažila

i cestou veľvyslanectva SR, centra pre medzinárodno – právnu ochranu detí a mládeže zistiť

adresu otca dieťaťa, resp. ďalšie informácie, ktoré by prispeli k včasnému rozhodnutiu vo

veci.

5 Taktiež je potrebné uviesť i to, že sťažovateľka sa o konaní informovala nie po 6

rokoch ale v podstate bola so súdom v kontakte, kde práve ona vystupovala aktívne. Okrem

už vyššie uvedených listov, ktorými oznamovala OS v Martine rôzne údaje o osobe povinnej,

žiadala v roku 1999 súd o poskytnutie informácie ohľadne predmetného návrhu. Na túto

žiadosť súd nereagoval. Mám za to, že sťažovateľka prispela k tomu, aby sa dosiahol účel

konania. Nie je pravdou, že takýto stav konania sťažovateľke vyhovoval.

Pokiaľ sa jedná o procesnú zdĺhavosť tohto prípadu, s týmto názorom sa možno

stotožniť, pričom túto skutočnosť som uviedla i v samotnej sťažnosti zo dňa 25. 07. 2005,

avšak zložitosť právnej veci tu absentuje.

Vzhľadom na skutočnosti vyššie uvedené, je nesporné, že návrh na zverenie dieťaťa

do výchovy a opatery matke bol podaný dňa 24. 04. 1995 a do dnešného dňa nie je

právoplatne skončený. Týmto trvá stav právnej neistoty oboch sťažovateľov. V tejto

súvislosti poukazujem na riešenie sťažnosti predsedníčkou súdu, ktorá sama uviedla, že

sťažnosť je opodstatnená.

Záverom uvádzam i tú skutočnosť, že v súčasnosti považujem činnosť súdov za zložitú

a náročnú. Počet sporových i nesporových konaní zrejme narastá a i toto prispieva nie

k včasnému rozhodnutiu vo veci. Napriek tejto skutočnosti je však pravdou, že predmetné

konanie sa týkalo maloletého dieťaťa, jeho výchovy a výživy, čo zvýrazňuje záujem na

včasnom a právoplatnom ukončení veci.

Výslovne súhlasím s upustením pojednávania vo veci. Ústne pojednávanie v tejto

právnej veci nepovažujem za nevyhnutný procesný prostriedok“.

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

6 Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu rekonštruovaného na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil

nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 P 92/93:

Dňa 24. apríla 1995 sťažovateľka doručila okresnému súdu „návrh na zverenie

dieťaťa do výchovy a opatery matke a určenie výživného“ proti otcovi maloletého žalobcu

M. Y., štátnemu občanovi Turecka (ďalej len „otec“ alebo „odporca“). Vec bola

zaevidovaná pod sp. zn. 1 P 92/93.

Dňa 18. júla 1995 súd ustanovil maloletému synovi sťažovateľky opatrovníka -

Obvodný úrad v M., oddelenie sociálnej starostlivosti.

Dňa 10. augusta 1995 sa uskutočnilo pojednávanie. Uznesením bolo odročené na

neurčito s tým, že bude zaslané dožiadanie za účelom výsluchu otca a doručenia písomností.

Dňa 15. apríla 1996 súd uznesením pribral do konania tlmočníčku Mgr. B.

Dňa 20. augusta 1996 sa uskutočnilo pojednávanie. Uznesením bolo odročené na

neurčito s tým, že súd vyčká na vybavenie dožiadania v cudzine.

Dňa 9. októbra 1996 súd uznesením priznal tlmočníčke tlmočnícku odmenu za

preklad z jazyka slovenského do jazyka srbochorvátskeho: návrhu, uznesenia o ustanovení

opatrovníka, preklad predvolania, dožiadania.

Dňa 3. augusta 1998 súd uznesením priznal tlmočníčke odmenu za preklad z jazyka

srbochorvátskeho do jazyka slovenského: preklad listu Okresného súdu v Záhrebe, list

Ministerstva vnútra Chorvátskej republiky, list Ministerstva spravodlivosti Chorvátskej

republiky.

Dňa 12. novembra 1998 doplnila sťažovateľka údaje o známych adresách otca

maloletého dieťaťa.

Dňa 23. apríla 1999 sťažovateľka požiadala súd „o zaslanie informácií o riešení

prípadu 1 P 92/93“.

Dňa 7. marca 2005 zapísala pracovníčka súdu R.: „Vyjadrenie sudkyne JUDr. M.:

spis 1 P 92/93 som nikdy neprevzala, vo veci som nikdy nerozhodovala“.

Dňa 4. marca 2005 bol vo veci sp. zn. 1 P 92/93 predložený spis „v rekonštrukcii“

tajomníčkou B. asistentke senátu.

Dňa 8. marca 2005 asistentka predložila spis sp. zn. 1 P 92/93 vyššiemu súdnemu

úradníkovi „za účelom ďalšieho konania“.

7 Dňa 30. marca 2005 súd (vyšší súdny úradník) vo veci vypočul sťažovateľku.

Dňa 5. mája 2005 súd vyzval Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v M. na

predloženie všetkých dostupných listín týkajúcich sa predmetného sporu, pretože došlo ku

strate predmetného spisu.

Dňa 15. júna 2005 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v M. oznámil, že spis sp. zn.

Om 592/91 bol v roku 1998 vyradený a odovzdaný do Štátneho archívu B. pri M.

Dňa 15. júna 2005 súd požiadal Štátny archív B., pobočku M., o zaslanie spisu

Okresného úradu v M. sp. zn. Om 592/91, ktorý bol vyradený v roku 1998 a odovzdaný do

štátneho archívu 24. augusta 2000.

Dňa 21. júna 2005 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v B.,

pobočka M., odstúpilo žiadosť okresného súdu Obvodnému úradu M. s tým, že v ich

archíve sa spis sp. zn. Om 592/91 nenachádza.

Dňa 25. augusta 2005 súd zaslal výzvu Mgr. B., tlmočníčke z jazyka

srbochorvátskeho, aby súdu zaslala všetky písomnosti týkajúce sa veci za účelom

rekonštrukcie spisu.

Dňa 25. augusta 2005 súd zaslal výzvu sťažovateľke na zdokladovanie jej príjmu od

roku 1993 po súčasnosť a zdokladovanie školskej dochádzky a príjmu jej syna.

Dňa 31. augusta 2005 Mgr. B. doručila súdu duplikáty písomností.

Dňa 7. septembra 2005 súd požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky o súčinnosť.

Dňa 8. septembra 2005 súd vyzval zamestnávateľa sťažovateľky na oznámenie výšky

jej zárobku od roku 1993 doteraz.

Dňa 21. septembra 2005 zamestnávateľ sťažovateľky doručil súdu potvrdenie

o výške zárobku sťažovateľky od roku 1993 do augusta 2005.

Dňa 29. septembra 2005 doručila sťažovateľka prehľad o použitých finančných

prostriedkoch pre jej syna za obdobie od jeho 6 do 24 rokov a ďalšie písomné dôkazy.

Dňa 30. septembra 2005 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky oznámilo

súdu, že vo veci výsluchu odporcu súd musí postupovať podľa čl. 6 Zmluvy medzi Českou

a Slovenskou Federatívnou Republikou a Socialistickou federatívnou republikou

Juhosláviou o úprave právnych vzťahov vo veciach občianskoprávnych, rodinných

a trestných (dožiadanie preložené do srbského jazyka).

8 Dňa 3. októbra 2005 Krajský úrad v Ž. doručil súdu potvrdenie o dobe zamestnania

syna sťažovateľky.

Dňa 3. októbra 2005 súd požiadal Mgr. B. o preklad písomností do 5 dní od ich

doručenia.

Dňa 17. októbra 2005 Mgr. B. doručila súdu preložené písomnosti.

Dňa 8. októbra 2005 súd uznesením priznal Mgr. B. odmenu za prekladateľský úkon.

Dňa 18. októbra 2005 súd požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

o doručenie dožiadania do Bosny a Hercegoviny.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo základné porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy

[a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

9 len „dohovor“)], sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého

prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka

a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,

I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom

prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní „o zverenie dieťaťa do výchovy a opatery matke a určenie výživného“

vedenom pod sp. zn. 1 P 92/93, v ktorom sťažovatelia vystupujú ako navrhovatelia,

dochádza k porušovaniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania je

rozhodovanie o výchove a výžive v čase podania návrhu maloletého, t. j. vec, ktorej povaha

(ochrana záujmov maloletého dieťaťa) a význam pre sťažovateľov si vyžaduje osobitnú

starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného

znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku)

a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so

žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 54/02, I. ÚS 194/03).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie

v konaní o úpravu práv a povinností k dieťaťu, ktoré bolo v čase podania návrhu maloleté,

ktorého otec má trvalé bydlisko v zahraničí, môže predstavovať určitý stupeň zložitosti

súvisiacej so zdĺhavejšou prípravou pojednávaní a uskutočňovaním dožiadaní v cudzine.

Dĺžka posudzovaného, viac ako desať rokov trvajúceho konania však v danom prípade

zjavne evidentne nebola závislá od zložitosti veci, ale, ako to bude ďalej vyhodnotené,

od správania (postupu) okresného súdu.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov

v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť zohľadnená

10 na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní

k zbytočným prieťahom. Správanie sťažovateľov nemalo v podstate žiadny vplyv na postup

okresného súdu a ani neovplyvnilo doterajšiu dĺžku neobyčajne zdĺhavého napadnutého

konania. Sťažovateľka sa snažila zistiť adresu odporcu, reagovala na výzvy okresného súdu

a po určitom čase vyčerpala aj právne prostriedky nápravy (urgencie, sťažnosť na zbytočné

prieťahy).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci

a konštatuje, že okresný súd bol vo veci nečinný v období od 10. augusta 1995 do 15. apríla

1996 (osem mesiacov) a od 20. augusta 1996 do 4. marca 2005 (osem rokov a šesť

mesiacov), keď okresný súd počas viac ako deviatich rokoch vo veci nevykonal prakticky

žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako

navrhovatelia v preskúmavanej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným

účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02).

K týmto uvedeným zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani

správania účastníkov, ale v dôsledku toho, „že zrejme pri sťahovaní súdu sa spis stratil“.

Uvedenú nečinnosť nie je možné ospravedlniť skutočnosťami uvádzanými vo

vyjadrení podpredsedníčky okresného súdu, pričom vec bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom

na jej povahu a jej význam pre sťažovateľov. V tejto súvislosti ESĽP už zdôraznil, že ak sú

predmetom konania vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniu o týchto vzťahoch

príslušné súdy majú venovať „mimoriadnu starostlivosť, pretože procesné omeškanie

v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (pozri

H. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 8. júla 1987, § 85). Okrem uvedeného na obranu

okresného súdu poukazujúceho na skutočnosť, že „z objektívnych dôvodov vznikli prieťahy

v konaní (zrejmá strata spisu pri sťahovaní archívu)“, nebolo možné prihliadnuť.

Skutočnosť, že malo dôjsť k strate spisu, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníkov

konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne

a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

11 4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany

sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému

súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo

veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému vo

výške po 650 000 Sk aj z dôvodu, že „nečinnosťou súdu bolo dieťaťu odopreté právo

podieľať sa na životnej úrovni zo strany svojho otca“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal

za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona

o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä vzhľadom na dlhodobú bezdôvodnú

nečinnosť okresného súdu, ako aj na povahu veci a význam konania pre sťažovateľov

považuje za primerané vo výške po 100 000 Sk.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu

trov konania vo výške 12 905 Sk z dôvodu trov ich právneho zastúpenia.

12 Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri

úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia 25. júla 2005, podanie sťažnosti

4. augusta 2005 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 9. novembra

2005). Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2005, patrí odmena pre jedného

sťažovateľa v sume 2 501 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %,

pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu

2 000,80 Sk. Spolu s režijným paušálom k tomuto úkonu (150 Sk v roku 2005) v prípade

dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov za jeden úkon sumu 4 301,60 Sk v zmysle vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľov za

tri úkony právnej služby predstavujú preto celkove zaokrúhlene sumu 12 905 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľov

rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2005

13