I. ÚS 654/2025 — I. ÚS 654/2025 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 654/2025-25

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej

a sudcov Miroslava Duriša a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky ,

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Silviou Sovovou, Diamantová 10,

Košice, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/30/2024 z 18. júna

2025 takto

rozh od ol :

Ústavnú sťažnosť od m i eta .

O d ôvod n eni e:

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. septembra 2025 domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením

najvyššieho súdu o odmietnutí jej dovolania označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje

napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a domáha sa priznania

náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti.

2. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd nariadil dočasné opatrenie, ktorým by Mestskému súdu

Košice nariadil zdržať sa posudzovania rozsahu majetku tvoriaceho masu bezpodielového

spoluvlastníctva manželov a rozhodnutia vo veci samej v konaní vedenom pod sp. zn. K2-

10C/74/2015 do právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej sťažnosti sťažovateľky.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou

na Okresnom súde Košice II proti sťažovateľke ako žalovanej domáhal určenia, že označené

nehnuteľnosti (pozemky a rodinný dom) patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej

len „BSM“) žalobcu a sťažovateľky v podiele 1/1. V priebehu trvania manželstva (ktoré 2

bolo právoplatne rozvedené 8. novembra 2012) sťažovateľka nadobudla na základe kúpnej zmluvy

od svojho otca predmetné nehnuteľnosti, dom zbúrali a postavili nový. Následne podpísali

na notárskom úrade dohodu o zúžení rozsahu BSM. Žalovaný namietal, že podľa § 143a ods. 1

Občianskeho zákonníka dohoda môže upravovať len režim nadobúdania veci do budúcna. Okresný

súd v poradí prvým rozsudkom sp. zn. 20C/296/2012 z 27. mája 2014 žalobu zamietol. Krajský súd

v Košiciach tento rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (uznesením č. k.

3Co/806/2014-165 z 28. decembra 2016). Okresný súd v poradí druhým rozsudkom z 20. februára

2018 určil, že rodinný dom patrí do BSM žalovaného a sťažovateľky v podiele 1/1, a v prevyšujúcej

časti žalobu zamietol. Rozsudok vo vyhovujúcom výroku bol zrušený uznesením krajského súdu

sp. zn. 11Co/375/2018 z 31. marca 2020, v ktorom krajský súd upriamil pozornosť okresného súdu

na potrebu vysporiadania sa s existenciou naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe.

Po vrátení veci okresný súd konštatoval, že na súde je podaná žaloba o vyporiadenie BSM (konanie

vedené pod sp. zn. 10C/74/2015 na základe žaloby sťažovateľky), preto nie je daný právny záujem

na predmetnej žalobe, a z tohto dôvodu ju zamietol.

4. Na základe odvolania žalobcu krajský súd rozsudkom sp. zn. 5Co/168/2022 z 28. septembra

2023 v poradí tretí rozsudok okresného súdu zmenil tak, že určil, že rodinný dom patrí do BSM

strán sporu (výrok o zamietnutí žaloby v časti týkajúcej sa pozemkov nebol odvolaním napadnutý).

Považoval za daný odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci. Nariadil pojednávanie,

na ktorom zopakoval v potrebnom rozsahu dokazovanie. Vychádzajúc z toho, že v niektorých

prípadoch možno (so zreteľom na individuálne okolnosti daného právneho vzťahu) žalobu

na určenie považovať za procesne prípustnú aj napriek existencii možnosti žalobcu domáhať

sa ochrany práv inak, mal po komplexnom posúdení v okolnostiach prejednávanej veci naliehavý

právny záujem žalobcu za osvedčený. Zohľadnil najmä dĺžku konania a rozsah vykonaného

dokazovania, konštatoval, že ak by žalobu zamietol, muselo by prebehnúť ďalšie konanie

(aj prebieha o vyporiadenie BSM) s rovnakým predmetom dokazovania ako v prejednávanom

spore, zohľadnil skutočnosť, že v čase podania žaloby naliehavý právny záujem existoval,

že v konaní o vyporiadanie BSM neučinili strany sporu predmetný rodinný dom súčasťou

vyporiadania, ale požiadali o prerušenie toho konania, ktoré bolo prerušené do právoplatnosti

rozhodnutia v predmetnej veci. Opačný záver by podľa krajského súdu predstavoval prílišný

formalistický prístup.

5. Pri platnosti dohody o zúžení rozsahu BSM krajský súd vychádzal zo zistenia, že v čase

jej spísania (23. decembra 2011) bol rodinný dom minimálne v štádiu, keď bolo jednoznačne

a nezameniteľne zjavné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia (bol spôsobilým

predmetom BSM, stavbou v zmysle občianskeho práva). Stavba bola vytvorená počas trvania BSM

strán sporu. Krajský súd poukázal na judikát R 36/1958, podľa ktorého ak bola nejaká vec získaná

za trvania manželstva a BSM, hoci i z menšej časti z prostriedkov obidvom manželom spoločným,

patrí do ich BSM. Dňa 19. marca 2010 a 22. júna 2011 bol stranám sporu poskytnutý mimoriadny

medziúver z (na sumu 20 000 eur a 52 000 eur) na základe zmluvy,

v ktorej boli spoludlžníkmi. S odkazom na judikatúru (najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

22Cdo/14/2006), podľa ktorej dlh z úveru, z ktorého sú dlžníkmi obaja manželia, predstavuje

ich spoločný záväzok a ak sa za nadobudnuté finančné prostriedky získané zo spoločného záväzku

obstarala určitá vec, stala sa predmetom BSM, krajský súd považoval za vyvrátené tvrdenie

sťažovateľky, že žalobca na stavby nijako neprispel (hoci by splátky úveru realizovala 3

iba sťažovateľka, čo však bude predmetom dokazovania v konaní o vyporiadanie BSM).

Z uvedeného (a zo skutočnosti, že spoločne požiadali o vydanie stavebného povolenia) vyvodil

aj vôľu strán sporu stavať rodinný dom spoločne. S odkazom na sp. zn. 2SžoKS/93/2006 (dohoda

podľa § 143a Občianskeho zákonníka môže upravovať len režim nadobúdania veci do BSM

v budúcnosti) uzavrel, že dohoda o zúžení rozsahu BSM je neplatná a stavba rodinného domu patrí

do BSM.

6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala

z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

Najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol.

7. Sťažovateľka namietala porušenie práva na spravodlivý proces prekvapivosťou rozsudku

krajského súdu, s čím sa najvyšší súd nestotožnil, keď poukázal na to, že krajský súd založil svoje

rozhodnutia na aplikácii rovnakých zákonných ustanovení ako okresný súd, pričom vychádzal

zo skutkového stavu zisteného na podklade ním zopakovaného dokazovania, sťažovateľka

sa k nemu mala možnosť vyjadriť na nariadenom odvolacom pojednávaní (bod 18).

Ani rozhodnutie zdanlivo opačné než krajský súd naznačil vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom

uznesení, ak zmenu svojich záverov dostatočne odôvodnil, nevyhodnotil najvyšší súd

ako neakceptovateľný procesný postup, odkazujúc na staršiu judikatúru, v zmysle ktorej

z Občianskeho súdneho poriadku odvolaciemu súdu nevyplývala viazanosť vlastným právnym

názor a ktorá je podľa neho použiteľná aj pre nový civilný kódex (bod 19). Podľa najvyššieho súdu

o porušenie práva na spravodlivý proces v súvislosti so skúmaním naliehavého právneho záujmu

možno uvažovať v prípade, ak súd odmietne poskytnúť právnu ochranu tam, kde mal žalobca

na prejednanie nárok, resp. ak pripustí určovaciu žalobu bez toho, aby skúmal existenciu

naliehavého právneho záujmu. Krajský súd skúmal existencie naliehavého právneho záujmu

komplexne a svoje úvahy náležite odôvodnil. K namietanému aktivizmu najvyšší súd pripomenul,

že súd skúma jestvovanie záujmu ex offo v každom štádiu konania aj v odvolacom konaní

(1Cdo/91/2006) a posudzuje ju výlučne s ohľadom na právny záujem žalobcu nie žalovaného

(1Cdo/23/2023, 2Cdo/118/2022) (body 23 – 25). Zaoberal sa aj skutkovými zisteniami krajského

súdu (najmä financovania stavby v zmysle námietok sťažovateľky) so záverom o neprítomnosti

pochybení, ktoré by boli v extrémnom rozpore s obsahom spisu (bod 32). V súvislosti s námietkou

týkajúcou sa krajským súdom vykonaného dokazovania a nariadenia odvolacieho pojednávania

poukázal na apelačný systém dávajúci prednosť zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie pred jeho

zrušením, zároveň vyzdvihol zásadu jedenkrát a dosť pri opakovanom odvolacom prieskume

meritórne rozhodnutej veci (§ 390 CSP) a povinnosť odvolacieho súdu sám vo veci rozhodnúť,

čo v prípade potreby znamená, že musí sám zopakovať dokazovanie (§ 384 CSP). V okolnostiach

prejednávanej veci (v poradí tretí rozsudok okresného súdu) tak bolo povinnosťou krajského súdu

napraviť pochybenie okresného súdu spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení otázky

naliehavého právneho záujmu. Pripomenul, že práve ak by sa krajský súd odchýlil od skutkového

stavu zisteného okresným súdom bez zopakovania dokazovania, zasiahol by do práva účastníka

konania na súdnu ochranu (body 35 až 37). Podľa najvyššieho súdu krajský súd dostatočne uviedol

dôvody svojho rozhodnutia a reagoval aj na námietku týkajúcu sa uvádzania novôt v odvolacom

konaní, odkazujúc na osobitosť procesnej situácie a možnosť sťažovateľky sa k nim vyjadriť

na pojednávaní pred krajským súdom (bod 41). 4

8. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky naliehavého právneho

záujmu žalobcu, keďže mohol podať návrh na vyporiadanie BSM, najvyšší súd po odkaze

na všeobecné východiská posudzovania naliehavého právneho záujmu, ako aj konkrétne závery

vo vzťahu k otázke naliehavého právneho záujmu na určení, že vec patrí do BSM (3Cdo/460/2013,

2Cdo/189/2021), uviedol, že v prípade formalistického pohľadu na vec možno súhlasiť

so sťažovateľkou, že žalobca mal v čase podania žaloby možnosť efektívnejšej ochrany svojho

práva – konanie o vyporiadanie BSM. Konfrontujúc však citované východiská s účelom podmienky

naliehavého právneho záujmu (ochrana súdneho systému pred zbytočným zaťažovaním súdnej

sústavy nepotrebnými žalobami) a okolnosťami prejednávanej veci (konanie začaté od roku 2012),

nadviazal na závery právnej vedy, ktoré výnimočne pripúšťajú pokračovať v konaní bez danosti

naliehavého právneho záujmu, napr. v prípade, ak konanie dospeje do fázy predchádzajúcej vydaniu

meritórneho rozhodnutia. Vyslovil, že by nebolo racionálne, aby celé konanie a výsledky

už vykonaného dokazovania vyšli úplne nazmar. Najvyšší súd, poukazujúc na princíp hospodárnosti

konania, prijal záver, že ak súd vec materiálne prejednal, nedávalo by zmysel žalobu zamietnuť

pre nedostatok naliehavého právneho záujmu a ponechať na súd v konaní o vyporiadanie BSM

(prerušené do právoplatného skončenia tohto konania), aby otázku, či rodinný dom bol alebo nebol

nadobudnutý za trvania manželstva, opätovne posúdil ako prejudiciálnu otázku. Pokiaľ krajský súd

po viac než desiatich rokoch od podania určovacej žaloby uprednostnil jej vecný prieskum,

jeho rozhodnutie (ktoré vytvorilo pevný základ pre právny vzťah strán sporu) podľa najvyššieho

súdu nespočíva v nesprávnom právnom posúdení. Napokon pripomenul aj možnosť nerovného

vyporiadania BSM pri prihliadnutí na to, ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie

spoločnej veci (najmä body 65 až 69). K nesprávnemu posúdeniu otázky (podľa sťažovateľky

dosiaľ neriešenej v praxi dovolacieho súdu), či do BSM patrí vec vždy, ak je nadobudnutá čiastočne

zo spoločne čerpaných úverových prostriedkov, bez ohľadu na to, ktorý z manželov skutočne spláca

úver, najvyšší súd odkázal na judikatúru (R 42/1972, R 57/1970) i právnu teóriu , aplikujúc

ju na okolnosti prejednávanej veci (na výstavbu domu boli použité aj peňažné prostriedky získané

z dlhu, z ktorého boli zaviazaní obaja manželia spoločne), konštatoval, že nemožno prijať iný záver

než ten, že vec patrí do BSM (najmä body 75 až 79). Uzavrel, že riešením vylúčenia veci

inak patriacej do BSM by bolo spísanie dohody o zúžení rozsahu BSM ešte pred začatím stavby

(bod 84).

II.

Argumentácia sťažovateľky

9. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že k porušeniu jej práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6

ods. 1 dohovoru došlo napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý v dovolacom konaní

nepostrehol a nenapravil zásadné procesné pochybenia krajského súdu a neuskutočnil odstránenie

nezákonného stavu, hoci tak vzhľadom na uplatnený mimoriadny opravný prostriedok urobiť mohol

a mal.

10. Sťažovateľka zotrváva na svojich dovolacích námietkach, ktoré mal zohľadniť už najvyšší súd.

V dovolaní pritom namietala:

a) svojvoľný postup a rozhodnutie krajského súdu po nezákonnom zopakovaní dokazovania

a nariadení pojednávania, pričom žalobca v odvolaní namietal iba nesprávne právne posúdenie veci,

nie nesprávne skutkové zistenia. Krajský súd je pritom odvolacími dôvodmi viazaný; 5

b) odklon od predchádzajúcej rozhodovacej línie krajského súdu (pred vydaním napadnutého

rozsudku dvakrát zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie);

c) vydanie prekvapivého rozhodnutia založeného na inom právnom posúdení bez možnosti vyjadriť

sa k použitiu iného ustanovenia (§ 382 CSP). Napriek konaniu pojednávania krajský súd

sťažovateľku neupozornil na zamýšľanú zmenu a nevyzval strany, aby sa k možnému použitiu inej

judikatúry vyjadrili (vo vzťahu k povahe čerpaného úveru splácaného iba sťažovateľkou, k otázke

kto má znášať dôkazné bremeno);

d) porušenie zásady dvojinštančnosti konania (v súvislosti s aplikáciou § 390 CSP),

podľasťažovateľky mal krajský súd porušujúci rozsudok okresného súdu opäť zrušiť,

e) nesprávnosť záverov najvyššieho súdu o dôkaznom bremene a jeho neunesením sťažovateľkou

namieta z dôvodu, že podľa jej názoru bolo dôkazné bremeno na strane žalobcu, ktorý mal dokázať,

že na stavbu rodinného domu boli použité prostriedky z BSM. Sťažovateľka tým, že namietala

financovanie stavby z vlastných prostriedkov, nenamietala výnimku zo zákonného pravidla, ktoré

by žalobca dokázal. Svoju argumentáciu rozvíja s odkazom na judikát R 42/1972, podľa ktorého

veci získané výmenou za vec alebo z výťažku veci, ktorá bola vo vlastníctve jedného z manželov,

sú naďalej vo vlastníctve tohto manžela, za skutkového stavu, keď sa vlastníctvo bytu

v jej výlučnom vlastníctve pretransformovalo do peňažných prostriedkov, za ktoré si postavila

rodinný dom, hoci aj po uzavretí manželstva;

f) odklon najvyššieho súdu ustálenej judikatúry pri zisťovaní naliehavého právneho záujmu

s uprednostnením hospodárnosti konania;

g) arbitrárnosť rozsudku krajského súdu z dôvodov uplatnených v dovolaní podľa § 420 písm. f)

CSP a jeho nedostatočné odôvodnenie;

h) rozpor so zásadou spravodlivosti.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

11. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľky, ktorý napriek

podanému dovolaniu nenapravil procesné pochybenia krajského súdu.

12. S poukazom na obsah ústavnej sťažnosti sťažovateľky ústavný súd v prvom rade uvádza,

že sťažovateľka vznáša svoje námietky najmä vo vzťahu k postupu a záverom uvedeným krajským

súdom v jeho rozsudku. Najvyššiemu súdu v zásade vyčíta, že v dovolacom konaní ňou namietané

nedostatky rozsudku krajského súdu neidentifikoval a nenapravil ich. Konkrétne vo vzťahu

k ústavnou sťažnosťou napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu možno vyabstrahovať

len námietku 1. nesprávnosti právneho názoru o neunesení dôkazného bremena sťažovateľkou

a 2. odklonu od judikatúry v súvislosti s riešením otázky naliehavého právneho záujmu žalobcu.

13. Ústavný súd pripomína, že konanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa už pri jeho začatí vyznačuje

bezvýnimočným uplatňovaním dispozičnej zásady, a preto ústavný súd nie je oprávnený ,,dopĺňať“

vlastným hodnotením sťažnosti ako celku taký petit sťažnosti, resp. jej odôvodnenie, ktoré

nespĺňajú požiadavky kladené na ich kvalitu zákonom o ústavnom súde (I. ÚS 683/2022, ZNaU

96/2022). Úlohou ústavného súdu totiž nie je hádať, v čom má spočívať porušenie označených práv 6

sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zákonom stanovená povinnosť

kvalifikovaného právneho zastúpenia sa prejavuje aj v povinnosti prispôsobiť sťažnostnú

argumentáciu osobitnému charakteru konania o ústavnej sťažnosti (porov. II. ÚS 468/2025).

14. Na základe uvedeného ústavný súd posudzoval napadnuté uznesenia najvyššieho súdu

iba v rozsahu vyplývajúcom z konkrétnej argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti.

15. Ústavný súd v prvom rade akcentuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto postavenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa zásadne obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 19/02,

I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

16. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky,

ústavný súd pripomína aj svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej otázka posúdenia, či sú alebo

nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka

posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa, samozrejme za predpokladu, že ide o riešenie

ústavne udržateľné (m. m. IV. ÚS 239/2021, I. ÚS 679/2022, I. ÚS 183/2023).

17. Najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky,

ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a, b) a c) CSP. Dovolanie

preskúmal, pričom dospel k právnemu záveru o jeho neprípustnosti a rozhodol o ňom spôsobom,

ktorý mu Civilný sporový poriadok prostredníctvom § 447 vyslovene umožňuje. Úlohou ústavného

súdu v konaní o tejto ústavnej sťažnosti bude preto posúdiť, či napadnuté uznesenie

nie je svojvoľné ani zjavne neodôvodnené a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných

procesnoprávnych a hmotnoprávnych noriem, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

18. Zo systematického hľadiska sa javí ako opodstatnené venovať sa v prvom rade námietke

dotýkajúcej sa riešenia otázky naliehavého právneho záujmu, ktoré podľa sťažovateľky predstavuje

odklon od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu.

19. Najvyšší súd v napadnutom uznesení nepopiera existenciu ustálenej rozhodovacej praxe

týkajúcej sa otázky naliehavého právneho záujmu na (všeobecnom) určení, či tu právo

je (R 47/2020), resp. na určení, že vec patrí do BSM (3Cdo/460/2013, 2Cdo/189/2021), ktorá

(striktne formalisticky) zakladá dôvodnosť námietky sťažovateľky o absencii naliehavého právneho

záujmu.

20. Uprednostniac výklad, ktorý predchádza prílišnému formalizmu pri interpretácii zákonných

ustanovení, a po zameraní sa na účel podmienky naliehavého právneho záujmu (ktorým je ochrana

súdneho systému pred zbytočným zaťažovaním súdnej sústavy nepotrebnými žalobami), najvyšší

súd odkázal na odbornú literatúru, podľa ktorej nemožno vylúčiť celkom výnimočné situácie, 7

keď sa racionálnejšie javí pokračovať v konaní aj vtedy, ak naliehavý právny záujem

na požadovanom určení nie je daný, napríklad ak konanie dospeje až do fázy predchádzajúcej

vydaniu meritórneho rozhodnutia (bod 65 napadnutého uznesenia). Najvyšší súd, aplikujúc uvedené

na situáciu, keď krajský súd (po desiatich rokoch od začatia konania) uprednostnil vecný prieskum

žaloby, resp. si dal tú námahu, že vec meritórne prejednal, nemalo by racionálny zmysel ponechať

na súd v konaní o vyporiadanie BSM (prerušenom až do právoplatného skončenia predmetného

konania), aby opätovne ako prejudiciálnu posúdil otázku, či rodinný dom bol alebo nebol

nadobudnutý do BSM strán sporu. Rozhodnutie, ktoré napriek absencii naliehavého právneho

záujmu vytvorilo pevný základ pre právny vzťah strán sporu, tak podľa najvyššieho súdu nespočíva

v nesprávnom posúdení veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplývajú myšlienkové

postupy, ktoré najvyšší súd k odmietnutiu dovolania sťažovateľky viedli, k dostatočnosti

jeho odôvodnenia tak nemožno mať výhrady.

21. V zmysle judikatúry najvyššieho súdu (2ObdoV/11/2019, R 47/2020) má žalobca naliehavý

právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku v znení účinnom do 30. júna 2016 (rovnako aj podľa § 137 písm. c) CSP), vtedy,

ak je určovacia žaloba schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a poskytnúť

pevný základ pre ich právny vzťah, za predpokladu, že túto neistotu nie je možné odstrániť

iným prostriedkom ochrany práv.

21.1. Ak určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu,

je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (k tomu pozri 5Cdo/31/2011

a obdobne aj 4Cdo/89/2007) (bod 19. III), pričom vytvorenie pevného základu pre právne vzťahy

medzi účastníkmi sporu možno chápať v tom zmysle, že sa predíde žalobe na plnenie (porov.

bod 19. IV).

22. K naplneniu znakov vady podľa § 420 písm. f) CSP už podľa najvyššieho súdu (9Cdo/7/2021)

došlo tým, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí riadne neodôvodnil odpoveď na podstatnú otázku,

prečo sa nemohol zaoberať určovacou žalobou v tomto konaní, ale ju mal súd riešiť ako otázku

predbežnú v samostatnom konaní o vzájomnej žalobe na vrátenie plnenia (vylúčenej

z tohto konania, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené). Svoje právne a skutkové závery

vyslovil bez jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky skutkovo a právne relevantné otázky

odvolateľa (bod 14). Súdy sú povinné venovať otázke naliehavého právneho záujmu

ako nevyhnutného procesného predpokladu úspešnosti určovacej žaloby náležitú pozornosť

a posúdiť ju zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk (bod 17).

23. Z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu tak možnosť badať prípustnosť posúdiť otázku

naliehavého právneho záujmu zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk. V prejednávanej veci

najvyšší súd zvolil prístup nazerania na podmienku naliehavého právneho záujmu optikou

účelového výkladu právnej normy.

24. Účel naliehavého právneho záujmu určovacej žaloby zahŕňa dve zložky: 1. rozumné a praktické

poskytovanie súdnej ochrany súdmi, t. j. nezaťažovanie súdov nepotrebnými žalobami a žalobami,

ktoré nemajú pre sporové strany praktický význam, 2. ochrana žalovaných pred zbytočnými

súdnymi spormi.

24.1. Ak súd rozhodne napriek nedostatku naliehavého právneho záujmu, poskytne vlastne strane

meritórnu ochranu na úkor verejnej ochrany súdneho systému pred zaťažením. Táto vada sa teda 8

prejaví práve v neželanom zaťažení súdu. Možno preto považovať za nehospodárne už vydané

právoplatné rozhodnutie zrušiť, čo by malo za následok zmarenie už vynaloženej investície súdu

do súdneho konania. Nedochádza k fatálnemu procesnému nedostatku, ktorý by mal viesť

k vysloveniu zmätočnosti takéhoto konania a k zrušeniu rozhodnutia. Ak už konanie prebehlo

a právoplatne skončilo, hoci rozsudok nie je pre strany výslovne potrebný (nie je daný naliehavý

právny záujem), nemá zmysel už vydaný rozsudok v merite veci rušiť, aj keď žalobca akoby dostal

niečo navyše. To, že žalobca nemal naliehavý právny záujem, by sa mohlo prejaviť v trovách

konania, pretože žalobca zbytočne a v rozpore s právom zaťažil súdy a aj žalovaného.

24.2. Existujú však aj situácie, keď sa, naopak, ako racionálne javí naliehavý právny záujem

neskúmať, resp. pokračovať v konaní napriek tomu, že vieme, že nie je daný. Môže ísť o tieto dve

situácie: 1. Ak je v niektorých výnimočných prípadoch zistenie existencie naliehavého právneho

záujmu nanajvýš zložité a zároveň ak je už na pohľad jasné, že právo, o ktorého určenie ide,

existuje alebo neexistuje. Potom sa ako hospodárne javí skôr to, že súd by mohol vynechať

zisťovanie právneho záujmu a rovno vec meritórne rozhodnúť. Ak je účelom naliehavého právneho

záujmu ochrana súdov pred ich preťažením nepotrebnými žalobami, je v súlade s týmto účelom

vybaviť vec hospodárne tak, že súd vynechá nákladné a zdĺhavé skúmanie naliehavého právneho

záujmu a uprednostní hospodárnejšie prejednanie veci. Tento postup by sa však mal využiť

vyslovene vo výnimočných a zjavných prípadoch. 2. Ak je naliehavý právny záujem daný

na začiatku konania (žaloba teda bola uplatnená rozumne), avšak v priebehu konania (ktoré môže

aj kvôli prieťahom trvať neprimerane dlho) dôjde k jeho zániku (napr. žalobca už môže žalovať

aj na splnenie povinnosti, prípadne iné), môže byť niekedy nehospodárne konanie zastaviť. Konanie

o určenie totiž môže byť práve vo fáze tesne pred vydaním meritórneho rozhodnutia. Potom sa javí

ako hospodárne, aby súd pokračoval v konaní, pretože význam tohto rozhodnutia sa môže prejaviť

hneď v dvoch smeroch. Po prvé, význam určovacieho rozsudku môže strany motivovať

k dobrovoľnému plneniu, a po druhé, ak súd vydá určovací rozsudok, tento bude prejudiciálne

záväzný pre žalobu na plnenie (samozrejme za predpokladu, že ide o totožný okruh sporových

strán), a preto súd môže na ňom v konaní stavať. Do úvahy prichádza napríklad aj prerušenie

konania o plnenie (porov. GEŠKOVÁ, K. Právna povaha naliehavého právneho záujmu.

In: Právník. 2022, roč. 161, č. 9, s. 897 – 923, Gešková, K. Určovacia žaloba. Bratislava :

C. H. Beck, 2023. s 100 – 102 a 134 – 136.).

25. Pokiaľ najvyšší súd, zohľadňujúc špecifické a osobitné okolnosti prejednávanej veci, konkrétne,

že 1. predmetné konanie začalo v roku 2012, 2. okresný súd v poradí druhým rozsudkom vo veci

meritórne rozhodol, 3. otázku naliehavého právneho záujmu v konaní však po prvýkrát riešil

až potom vo svojom treťom rozhodnutí, a to na základe pokynu krajského súdu v jeho druhom

zrušujúcom uznesení (k tomu ústavný súd dodáva, že postup krajského súdu v konaní o v poradí

druhom odvolaní vyhodnotil v náleze č. k. I. ÚS 458/2020-43 z 11. mája 2021 ako porušujúci právo

žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom mu vytkol práve to, že ignoroval

§ 390 CSP a napriek jeho výslovnému zneniu, ktoré nepripúšťa vo veci inú možnosť ako povinnosť

krajského súdu, aby sám vo veci rozhodol, napadnutým uznesením v poradí druhý rozsudok

okresného súdu opätovne zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie),

vyhodnotil postup krajského súdu spočívajúci vo vecnom prieskume žaloby napriek absencii

naliehavého právneho záujmu ako nezakladajúci nesprávne právne posúdenie otázky naliehavého

právneho záujmu, ústavný súd tento jeho záver nehodnotí ani ako arbitrárny. 9

26. Pamätajúc na vlastnú judikatúru, v zmysle ktorej ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú

o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého

právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka

konania (spravidla žalovaného) (II. ÚS 382/2010, II. ÚS 590/2017, IV. ÚS 656/2023), ústavný súd

považuje za potrebné vyhodnotiť namietaný postup aj vo vzťahu k tvrdenému zásahu do práv

sťažovateľky ako žalovanej v napadnutom konaní.

27. S prihliadnutím na okolnosti prejednávanej veci, keď 1. sťažovateľka iniciovala konanie

o vyporiadanie BSM, 2. ktoré je na návrh strán prerušené do právoplatného skončenia napadnutého

konania, 3. v ktorom bol vytvorený prejudiciálne záväzný pevný základ pre následne vyporiadanie

BSM, za situácie, keď 4. sťažovateľkou namietané otázky (financovanie stavby rodinného domu

čiastočne z vlastných zdrojov, resp. splácanie spoločného dlhu výlučne sťažovateľkou)

budú bezpochyby predmetom tohto pokračujúceho konania, tak napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu vytýkané vady nedosahujú intenzitu, ktoré by mohli byť základom pre výrok

ústavného súdu o porušení práva sťažovateľky na spravodlivý proces či jej základného práva súdnu

ochranu.

28. K námietke nesprávnosti záverov o dôkaznom bremene sťažovateľky, ústavný súd len stručne

odkazuje na dostatočne odôvodnené závery najvyššieho súdu vo vzťahu k meritórnemu

rozhodnutiu krajského súdu (body 71 až 84 napadnutého uznesenia), ktoré už rekapituloval v bode

8 tohto uznesenia, ktoré rovnako nezakladajú dôvod pre aktiváciu kasačného oprávnenia ústavného

súdu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

29. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo väzbe

na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

za ústavne udržateľné, spĺňajúce ústavnoprávne požiadavky súdneho rozhodnutia, a keďže nezistil

v jeho odôvodnení svojvôľu alebo arbitrárnosť, je možné uzavrieť, že nie je spôsobilé relevantným

spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru Preto ústavnú sťažnosť odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

30. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku sa už ďalšími procesnými návrhmi

sťažovateľky uvedenými v ústavnej sťažnosti nezaoberal.

Pou čen i e: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2025

Jana Baricová

predsedníčka senátu