III. ÚS 445/2016 — III. ÚS 445/2016 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 445/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 predbežne

prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Machajom, Advokátska kancelária, Radlinského 47,

Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 5 C 43/2014 z 27. augusta 2014 a rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 869/2014 z 29. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. Martinom Machajom, Advokátska kancelária, Radlinského 47, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 43/2014 z 27. augusta 2014 a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 869/2014 z 29. apríla 2015 (ďalej aj

„namietané rozsudky“). Dňa 22. decembra 2015 bolo ústavnému súdu doručené oznámenie

JUDr. Petra Machaja, Advokátska kancelária, Radlinského 47, Dolný Kubín, o prevzatí

zastupovania sťažovateľa.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom

konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 43/2014 o nahradenie vôle žalovaného.

Žalovaný nadobudol kúpnou zmluvou z 9. decembra 2013 spoločné nehnuteľnosti

podľa zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o pozemkových spoločenstvách“) do podielového spoluvlastníctva od

bývalej spoluvlastníčky predmetných nehnuteľností. Podľa názoru sťažovateľa bývalá

spoluvlastníčka predmetných nehnuteľností mu neponúkla ako podielovému

spoluvlastníkovi svoj spoluvlastnícky podiel na predaj prostredníctvom výborov príslušných

pozemkových spoločenstiev ani iným spôsobom, čím došlo k porušeniu jeho predkupného

práva v zmysle § 9 ods. 7 zákona o pozemkových spoločenstvách v spojení s § 140 a § 602

až § 606 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Občiansky zákonník“), a preto sa žalobou domáhal, aby okresný súd nahradil vôľu

žalovaného v tom zmysle, aby mu žalovaný ponúkol na predaj podiel, ktorý nadobudol

predmetnou kúpnou zmluvou podľa § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Okresný súd

žalobu zamietol z dvoch základných dôvodov. Podľa názoru okresného súdu bol petit

žalobného návrhu nezrozumiteľný, čo sa týka výšky žalovaného podielu, a podmienky

v petite žaloby boli pre žalovaného nevýhodnejšie ako v pôvodnej kúpnej zmluve. Po druhé,

okresný súd žalobu zamietol z dôvodu neosvedčenia nároku. Proti predmetnému rozsudku

podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že rozsudok

prvostupňového súdu potvrdil.

2 3. Sťažovateľ vo vzťahu k neurčitosti petitu uviedol, že výška žalovaného podielu

bola jednoznačná a zrozumiteľná vzhľadom na použité slovné spojenie „úč. v pomere

k celku“. Podľa sťažovateľa nie je jeho povinnosťou v žalobe určovať, akého podielu sa

domáha v pomere k podielu žalovaného, a v prípade ak súd nemá odborné znalosti na

posúdenie tejto otázky, mal postupovať v zmysle § 127 Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej aj „OSP“), t. j. vykonať znalecké dokazovanie.

Čo sa týka podmienok uvedených v žalobnom návrhu v porovnaní s podmienkami

v kúpnej zmluve, sťažovateľ poukázal, že podaným žalobným návrhom sa nedomáhal

nahradiť vôľu žalovaného pri uzatváraní zmluvy, ale domáhal sa nahradenia vôle

žalovaného, aby mu ponúkol ním nezákonne nadobudnutý podiel na predaj. Odôvodnenie

súdov týkajúce sa nemožnosti modifikácie obsahu zmluvy a dopĺňania náležitostí je

bezpredmetné, pretože nejde o nahradenie vôle pri uzatváraní zmluvy.

4. Čo sa týka neosvedčenia uplatneného nároku, sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že

výklad ustanovení § 9 ods. 7 zákona o pozemkových spoločenstvách prvostupňového súdu

bol arbitrárny a v rozpore so zákonom, pričom odvolací súd sa s názorom prvostupňového

súdu stotožnil, a to bez ďalšieho odôvodnenia. Podľa názoru sťažovateľa nebolo účelom

zákona o pozemkových spoločenstvách obchádzať zákonné predkupné právo ustanovené

Občianskym zákonníkom, ale posilnenie tohto predkupného práva v prípade prevodu

spoluvlastníckeho podielu na nečlena pozemkového spoločenstva. Pri prevode podielu na

nečlena pozemkového spoločenstva existovala popri zákonnej úprave možnosť ponúknuť

tento podiel prostredníctvom výboru, teda o zjednodušenie postupu pri ponúkaní podielu na

predaj nečlenovi, a to z dôvodu, že pozemkové spoločenstvá majú pomerne veľké množstvo

členov.

5. K dôvodom podanej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že v konaní pred súdmi by sa

mala spravodlivosť súdneho konania prejaviť aspoň tak, že by súdy zrozumiteľne,

jednoznačne a jasne odôvodnili, prečo použili prax a judikatúru upravujúcu postup súdov

pri nahrádzaní vôle, čo sa týka dvojstranných právnych úkonov, na prípad nahradenia vôle

pri jednostrannom právnom úkone a akým výkladom dospeli k názoru, že slovné spojenie

„môže ho ponúknuť na predaj ostatným vlastníkom podielov spoločnej nehnuteľnosti

3 prostredníctvom výboru“ zbavuje prevodcu povinnosti ponúknuť tento podiel na predaj

ostatným spoluvlastníkom podľa ustanovenia § 140 v spojení s ustanovením § 602 až § 606

Občianskeho zákonníka inak ako prostredníctvom výboru.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa , , bytom

, občan SR priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy

SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných, boli

porušené rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 27.8.2014, sp.zn.: 5C/43/2014

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.04.2015, sp.zn.: 6Co/869/2014.

2. Ústavný súd SR ruší rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 27.8.2014,

sp.zn.: 5C/43/2014 a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.04.2015, sp.zn.:

6Co/869/2014 a vec im vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi , , bytom

, občanovi SR Ústavný súd SR priznáva finančné

zadosťučinenie v čiastke 2.000,-EUR, ktoré je Okresný súd Dolný Kubín povinný vyplatiť

sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažovateľovi , , bytom

, občanovi SR Ústavný súd SR priznáva finančné

zadosťučinenie v čiastke 2.000,-EUR, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť

sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. Okresný súd Dolný Kubín a Krajský súd v Žiline, sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v čiastke 318,88 € na účet

právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Petra Machaja, č. účtu: vedený

vo Všeobecnej úverovej banke, a.s., pobočka Dolný Kubín a to do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu za dva úkony právnych služieb 1. prevzatie a príprava zastúpenia

vrátane prvej porady s klientom zo dňa 13.8.2015, 2. Ústavná sťažnosť zo dňa 20.8.2015

a jeden úkon v zmysle ust. § 11 ods. 3 Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. = 151,05 (tarifa) + 8.39

(paušál) = 159,44 €).“

4 II.

7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

5 III.

12. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení o porušení jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 43/2014 z 27. augusta 2014 a rozsudkom krajského

súdu sp. zn. 6 Co 869/2014 z 29. apríla 2015, ktorým okresný súd zamietol jeho žalobu

o nahradenie vôle žalovaného a krajský súd prvostupňový rozsudok potvrdil. Sťažovateľ

tvrdí, že súdy zrozumiteľne, jednoznačne a jasne neodôvodnili, prečo použili prax

a judikatúru upravujúcu postup súdov pri nahrádzaní vôle ohľadom dvojstranných právnych

úkonov na prípad nahradenia vôle pri jednostrannom právnom úkone a akým výkladom

dospeli k názoru, že slovné spojenie „môže ho ponúknuť na predaj ostatným vlastníkom

podielov spoločnej nehnuteľnosti prostredníctvom výboru“ zbavuje prevodcu povinnosti

ponúknuť tento podiel na predaj ostatným spoluvlastníkom podľa ustanovenia

§ 140 v spojení s ustanovením § 602 až § 606 Občianskeho zákonníka inak ako

prostredníctvom výboru.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím okresného súdu sp. zn.

5 C 43/2014 z 27. augusta 2014

13. Ústavný súd pripomína, že podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd (princíp subsidiarity). Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému

rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Toto svoje právo aj využil. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

túto časť sťažnosti namietajúcej rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 43/2014 z 27. augusta

2014 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

6 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

6 Co 869/2014 z 29. apríla 2015

14. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 6 Co 869/2014 z 29. apríla 2015 v podstatnom

uviedol:

„Prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania správne ustálil, že pokiaľ

žalobca vo svojej výzve žalovanému neuviedol zásadne rovnocenným spôsobom okrem

kúpnej ceny aj ostatné podmienky kúpy, aké boli dojednané v zmluve zo dňa 09.12.2013

a tiež z dôvodu nevyčerpania možnosti uzavretia mimosúdnej dohody na uzavretie ktorej

vyjadril ochotu žalovaný, jedná sa o predčasne podanú žalobu. Rovnako správnym je záver

prvostupňového súdu, že o žalobe požadujúcej uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu určitého

obsahu uvedeného v návrhu na začatie konania môže súd rozhodnúť len tak, že návrhu

úplne vyhovie alebo ho zamietne, pričom súd nemôže obsah zmluvy modifikovať a ani

dopĺňať chýbajúce potrebné náležitosti. Okresný súd správne vyhodnotil, že na rozdiel od

pôvodnej kúpnej zmluvy v petite žaloby je uvedená iná lehota na zaplatenie kúpnej ceny, nie

je v nej riešená otázka platenia všetkých nákladov spojených s prevodom nehnuteľnosti (viď

bod 5. kúpnej zmluvy zo dňa 09.12.2013)...

Odvolací súd sa tiež stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že v petite žaloby

nebola dostatočným, určitým a zrozumiteľným spôsobom vyjadrená veľkosť podielov

ponúkaných na predaj... Nie je úlohou súdu v tomto konaní, a následne ani správneho

orgánu pri zápise takéhoto rozhodnutia vypočítavať podiel, teda konkrétnu výšku

spoluvlastníckeho podielu, ktorý je predmetom zmluvy... nie je povinnosťou súdu nahrádzať

obsah jeho žaloby a právneho úkonu, vo vzťahu ku ktorému sa žalobca domáha nahradenia

prejavu vôle žalovaného. Tým by sa v podstate činnosť súdu rovnala nahrádzaniu plnenia

povinností účastníka. Uvedené je neprípustné pre priamy rozpor takéhoto postupu

s pozíciou súdu v sporovom civilnom konaní a v konečnom dôsledku i s ústavnou zásadou

rovnosti účastníkov...

Ani odvolacia námietka žalobcu o nesprávnej interpretácii ust. § 9 ods. 7 zákona

č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách a formalistickom prístupe zo strany

okresného súdu pri jeho výklade a aplikácii v súvislosti s jeho meritórnym rozhodnutím nie

7 je dôvodná. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní totiž správne vychádzal z právnej

úpravy, teda zákona č. 97/2013 Z. z. v znení účinnom do 26.02.2014. Prevodca podielu na

spoločnej nehnuteľnosti v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 09.12.2013 medzi

žalovaným ako kupujúcim a ako predávajúcou nebol podľa vtedy

účinného ust. § 9 ods. 7 zákona č. 97/2013 Z. z. povinný tento svoj podiel ponúknuť na

predaj ostatným vlastníkom podielov spoločnej nehnuteľnosti. Keďže žiadne zákonné

ustanovenie v tom čase neukladalo vlastníkovi podielu spoločnej nehnuteľnosti takúto

povinnosť, ale len možnosť ponúknuť spoluvlastnícky podiel na predaj ostatným vlastníkom

podielov na spoločnej nehnuteľnosti, nemožno konštatovať zo strany predávajúcej

porušenie predkupného práva žalobcu... Podstatným je znenie konkrétneho

zákonného ustanovenia publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky v čase

uskutočnenia tohto právneho úkonu.“

15. Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si

ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

8 17. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

Ústavný súd už judikoval, že ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,

v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť

k porušeniu základného práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 329/04, III. ÚS 30/06).

18. Podstatná časť sťažovateľových námietok spočívala v tvrdení o nedostatočnom

odôvodnení použitia praxe a judikatúry upravujúcej postup súdov pri nahrádzaní vôle

ohľadom dvojstranných právnych úkonov na prípad nahradenia vôle pri jednostrannom

právnom úkone. Ústavný súd konštatuje, že obsah ústavnej sťažnosti je v podstate

zopakovaním argumentácie, ktorú sťažovateľ uviedol vo svojom odvolaní proti

napadnutému rozsudku okresného súdu.

19. Podstatou odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu bola interpretácia

§ 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka a § 161 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a ich

aplikácia na zistený skutkový stav.

20. Obsahom rozsudku, ktorý nahradzuje nedostatok vôle tretej osoby ako

singulárneho právneho nástupcu pôvodného podielového spoluvlastníka (nadobúdateľa)

z predkupného práva na uzatvorenie zmluvy o prevode podielu na oprávnenú osobu, je

9 povinnosť urobiť konkrétnu ponuku  návrh na uzatvorenie zmluvy (§ 43a ods. 1

Občianskeho zákonníka). Vo výroku rozsudku súdu musí byť stanovené aj vzájomné

plnenie oprávnenej osoby voči nadobúdateľovi, teda zaplatenie kúpnej ceny. Obsahom

zmluvy musia byť rovnaké podmienky, za ktorých nadobudol nadobúdateľ podiel na veci

od pôvodného podielového spoluvlastníka. Tento dôsledok vyplýva jednoznačne zo

sankčnej povahy ustanovení § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka. K otázke nahradenia

prejavu vôle v súvislosti s § 603 Občianskeho zákonníka zaujal stanovisko aj Najvyšší súd

Českej republiky v rozsudku sp. zn. 22 Cdo 1875/05 z 19. 9. 2007, v ktorom sa okrem iného

uvádza: „žalobou se bude požadovat, aby soud rozhodl, že se nahrazuje projev vůle

žalovaného, jímž je povinen učinit žalobci jako oprávněnému spoluvlastníkovi nabídku ke

koupi spoluvlastnického podílu tohoto znění: navrhuji uzavření smlouvy tohoto obsahu

(dále uveden text smlouvy), nebo uzavření smlouvy, jejíž text tvoří přílohu tohoto rozsudku.

Petit žaloby by mohl znít i tak, že se nahrazuje projev vůle žalovaného, aby uzavřel smlouvu

tohoto znění: (a dále bude uveden text smlouvy)...“

Pri rozhodovaní o nahradení prejavu vôle (§ 161 ods. 3 OSP) súd nemôže nič na

podstatných náležitostiach budúcej zmluvy meniť, doplňovať či upresňovať, je vylúčené,

aby neurčité, prípadne v zmluve chýbajúce údaje o identifikácii veci, ktoré majú byť

predmetom prevodu, boli napravované výkladom prejavu vôle účastníkov zmluvy o budúcej

zmluve (§ 35 Občianskeho zákonníka). (Nahradenie prejavu vôle v teórii a v súdnej

judikatúre, prof. JUDr. Peter Vojčík, CSc., JUDr. Jana Bajánková).

21. Vzhľadom na prezentované právne názory nemožno podľa názoru ústavného

súdu pochybovať o tom, že hoci súd v konaní o žalobe o nahradenie prejavu vôle podľa

§ 161 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 603 ods. 3 Občianskeho

zákonníka rozhoduje o tom, aby žalovaný ponúkol sťažovateľovi na predaj dotknuté

nehnuteľnosti, musí prihliadať aj na podstatné náležitosti zmluvy, k uzatvoreniu ktorej tento

prejav vôle smeruje.

Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že v sťažovateľovej veci

existovalo viacero dôvodov, pre ktoré nebolo možné jeho žalobe vyhovieť, pričom

ktorýkoľvek z nich by bol aj samostatne dôvodom na zamietnutie jeho žaloby. Jedným

10 z týchto dôvodov bola práve nezrozumiteľnosť petitu a uvedenie nevýhodnejších

podmienok pre žalovaného oproti pôvodnej zmluve.

Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku a Občianskeho zákonníka, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné

s uvedeným čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu namietaný

rozsudok krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a najmä právnych záverov, pričom

ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd v

odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol východiská, na základe ktorých postupoval v

danej veci, jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal

so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné

a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych predpisov

boli vykonané ústavne súladným spôsobom.

22. Námietky sťažovateľa sa týkali aj nedostatočného odôvodnenia, akým výkladom

dospeli súdy k názoru, že prevodca nemá povinnosť ponúknuť podiel na predaj ostatným

spoluvlastníkom inak ako prostredníctvom výboru. Krajský súd v odôvodnení svojho

rozsudku uviedol, že žiadne zákonné ustanovenie v tom čase neukladalo vlastníkovi podielu

spoločnej nehnuteľnosti povinnosť, ale len možnosť svoj podiel ponúknuť na predaj

ostatným vlastníkom podielov spoločnej nehnuteľnosti, nemožno preto podľa názoru

krajského súdu konštatovať zo strany predávajúcej porušenie predkupného práva žalobcu.

Ústavný súd vo vzťahu k právnej úprave uvádza, že podľa § 9 ods. 7 zákona

o pozemkových spoločenstvách v znení účinnom do 26. februára 2014 na prevod podielu

spoločnej nehnuteľnosti medzi členmi spoločenstva sa nevzťahuje všeobecné ustanovenie

o predkupnom práve, ak nejde o prevod podľa § 11 ods. 2. Ak vlastník podielu spoločnej

nehnuteľnosti prevádza svoj spoluvlastnícky podiel, môže ho ponúknuť na predaj ostatným

vlastníkom podielov spoločnej nehnuteľnosti prostredníctvom výboru, ak o podiel

neprejavia záujem ostatní vlastníci podielov, môže ho predať tretej osobe. Zákonom

11 č. 34/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní

poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii

a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo k zmene

zákona o pozemkových spoločenstvách tak, že v § 9 ods. 7 sa slovo „môže“ v prípade

prvého použitia vo vete nahrádza slovom „musí“.

23. Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu a jeho odôvodnenie je z hľadiska

ústavného udržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že ním nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný

súd preto sťažnosť sťažovateľa pre porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

6 Co 869/2014 z 29. apríla 2015 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako

zjavne neopodstatnenú.

24. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších návrhoch sťažovateľa

(zrušenie napadnutých rozsudkov, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie finančného

zadosťučinenia a úhrady trov právneho zastúpenia) nerozhodoval.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016

12