II. ÚS 348/2010 — II. ÚS 348/2010 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 347/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., vedených pod sp. zn.

Rvp 6528/2010, Rvp 6545/2010, Rvp 6546/2010, Rvp 6547/2010, Rvp 6548/2010,

Rvp 6549/2010, Rvp 6605/2010 a sp. zn. Rvp 6606/2010, zastúpenej advokátom Mgr. J. H.,

B., vo veci namietaného porušenia práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 CoE 99/2010-36 zo 6. mája 2010, č. k.

17 CoE/58/2010-30 z 30. apríla 2010, č. k. 13 CoE/116/2010-33 z 21. mája 2010, č. k.

13 CoE/84/2010-57 z 21. mája 2010, č. k. 12 CoE/115/10-29 z 19. mája 2010, č. k.

14 CoE/72/2010-44 z 19. apríla 2010, č. k. 16 CoE/101/2010-36 z 20. mája 2010 a č. k.

13 CoE/146/2010-40 zo 14. júna 2010 a takto

ro zhodo l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. II. ÚS 347/2010, II. ÚS

348/2010, II. ÚS 349/2010, II. ÚS 350/2010, II. ÚS 351/2010, II. ÚS 352/2010, II. ÚS

353/2010 a sp. zn. II. ÚS 354/2010 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. II. ÚS 347/2010.

2. Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., odmieta. Odôvodn en i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. augusta

2010, 5. augusta 2010 a 11. augusta 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P.,

s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. 12 CoE/99/2010-36 zo 6. mája 2010, č. k. 17 CoE/58/2010-30 z 30. apríla 2010, č. k.

13 CoE/116/2010-33 z 21. mája 2010, č. k. 13 CoE/84/2010-57 z 21. mája 2010, č. k.

12 CoE/115/10-29 z 19. mája 2010, č. k. 14 CoE/72/2010-44 z 19. apríla 2010, č. k.

16 CoE/101/2010-36 z 20. mája 2010 a č. k. 13 CoE/146/2010-40 zo 14. júna 2010.

Z obsahu sťažností vyplýva, že „sťažovateľka je právnickou osobou, založenou

podľa slovenského práva; v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov“.

Na základe zmlúv o úveroch poskytla sťažovateľka úvery vo výške 3 551,76 €.

Zmluvy o. i. obsahovali ustanovenia týkajúce sa povinnosti dlžníka z tohto úverového

vzťahu, t. j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník bol

povinný uhrádzať sťažovateľke poskytnutý úver v splátkach.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu, t. j. medzi sťažovateľkou

a dlžníkom, dojednané v zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol v zmluve

určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré mu zo zmluvy

o úvere vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu o uznaní

dlhu. Takáto notárska zápisnica má povahu exekučného titulu.

Keď dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, dostali sa do omeškania

so splácaním úveru, čím sa stal úver okamžite splatný.

Následne boli s určeným splnomocneným zástupcom dlžníka spísané notárske

zápisnice, na základe ktorých boli podané návrhy na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi.

2 Súdni exekútori následne na základe poverení udelených okresnými súdmi začali

nútený výkon rozhodnutia – exekúciu.

Potom, ako sťažovateľka podala návrh na zmenu súdneho exekútora, okresné súdy

exekúcie zastavili. V rozhodnutí uviedli, že nerozhodovali o návrhu sťažovateľky na zmenu

súdneho exekútora, keďže toto rozhodnutie by bolo nadbytočné a zastavenie exekúcie

ex offo má pred ním prednosť.

Sťažovateľka sa proti uzneseniam okresných súdov odvolala.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací

uzneseniami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne a právne správne.

V sťažnostiach sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy

rozhodol, že postupom krajského súdu v označených veciach bolo porušené jej právo na

ochranu majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu. Súčasne žiadala, aby ústavný súd

zrušil rozhodnutia, ktoré namieta, priznal jej finančné zadosťučinenie spolu v sume

25 299,62 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade

s citovaným § 31a uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

3 S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

Rvp 6528/2010, Rvp 6545/2010, Rvp 6546/2010, Rvp 6547/2010, Rvp 6548/2010,

Rvp 6549/2010, Rvp 6605/2010 a sp. zn. Rvp 6606/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a

zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol, že veci vedené ústavným

súdom pod sp. zn. II. ÚS 347/2010 (Rvp 6528/2010), II. ÚS 348/2010 (Rvp 6545/2010),

II. ÚS 349/2010 (Rvp 6546/2010), II. ÚS 350/2010 (Rvp 6547/2010), II. ÚS 351/2010

(Rvp 6548/2010), II. ÚS 352/2010 (Rvp 6549/2010), II. ÚS 353/2010 (Rvp 6605/2010)

a sp. zn. II. ÚS 354/2010 (Rvp 6606/2010) spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. II. ÚS 347/2010 (Rvp 6528/2010), tak ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

4 alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťami podanými ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť

s uzneseniami krajského súdu č. k. 12 CoE 99/2010-36 zo 6. mája 2010, č. k.

17 CoE/58/2010-30 z 30. apríla 2010, č. k. 13 CoE/116/2010-33 z 21. mája 2010, č. k.

13 CoE/84/2010-57 z 21. mája 2010, č. k. 12 CoE/115/10-29 z 19. mája 2010, č. k.

14 CoE/72/2010-44 z 19. apríla 2010, č. k. 16 CoE/101/2010-36 z 20. mája 2010 a č. k.

13 CoE/146/2010-40 zo 14. júna 2010, ktorými podľa nej malo byť zasiahnuté do jej

vlastníckeho práva, keďže týmito rozhodnutiami krajský súd potvrdil zastavenie už

prebiehajúceho exekučného konania v prospech oprávnenej sťažovateľky, čím jej mal

uprieť právo na vrátenie majetku od povinných (dlžníkov), ktorý im sťažovateľka poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

5 spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd ako súd odvolací rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

2 Er/545/2005, Okresného súdu Revúca sp. zn. 3 Er 2579/08, Okresného súdu Banská

Bystrica sp. zn. 2 Er 1435/2004, Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 10 Er 80/2004,

Okresného súdu Lučenec sp. zn. 19 Er 1747/2003, Okresného súdu Revúca sp. zn. 3 ER

1817/08, Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 Er 1467/2005 a Okresného súdu Banská

Bystrica sp. zn. 2 Er 1197/2005, ktorými vyhlásili exekúcie vedené pod sp. zn. EX 1220/05,

EX 456/06, EX 3800/04, EX 2214/07, EX 2718/03, EX 3708/04, EX 3588/05, EX 3588/05

a sp. Zn. EX 2703/05 za neprípustné a zastavili ich, preskúmal a ako vecne správne ich

potvrdil.

Z rozhodnutí odvolacieho krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa

s rozhodnutiami prvostupňových exekučných súdov, ktoré svoje rozhodnutie o zastavení

exekučného konania založili podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučných súdov (ďalej len „Exekučný

poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu z dôvodu

zistenia, že tento odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučných súdov totižto exekučný titul,

ktorým bola v tomto prípade notárska zápisnica, nebol spôsobilým exekučným titulom

v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení, a to

z viacerých dôvodov.

Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný

titul bola síce spísaná v mene povinnej splnomocnenom na podklade splnomocnenia

udeleného mu povinnou, avšak toto splnomocnenie nespĺňalo základnú požiadavku podľa

§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého splnomocnencom nemôže byť ten, koho

záujmy sú v rozpore so záujmami splnomocniteľa, pričom v danom prípade splnomocnenec

nielenže uznal záväzok povinnej, ale bez splnomocnenia, resp. nad jeho rámec určil

povinnej aj lehotu na jeho splnenie, čím konal bez splnomocnenia a v rozpore so záujmami

povinnej), a keďže zmluva o úvere bola medzi sťažovateľkou a povinnou uzavretá podľa

6 Obchodného zákonníka, tak splnomocnenie udelené povinnou nespĺňalo ani požiadavku

podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa ktorej môže byť uznaný iba v čase

uznania existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia splnomocnenia

povinnou, ktoré bolo súčasťou už samotnej zmluvy o úvere, nebolo a ani nemohlo byť

zrejmé, či v budúcnosti povinnej z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške).

Obrana sťažovateľky proti rozhodnutiam exekučných súdov obsiahnutá v jej

odvolaniach proti označeným rozhodnutiam bola založená predovšetkým na tvrdení, že

preskúmaním exekučného titulu z hmotno-právneho hľadiska konali exekučné súdy nad

rámec oprávnení daných mu Exekučným poriadkom, a tiež na tvrdení, že exekučné súdy

preskúmavali exekučný titul potom, ako ho už raz právoplatne preskúmali, pričom ho

odobrili tým, že exekútorovi už raz udelili poverenie na vykonanie exekúcie na základe

tohto exekučného titulu.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal

v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutia exekučných súdov,

s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, nielen v štádiu konania pred udelením

poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného

konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery exekučných súdov, ako ani závery

krajského súdu považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení

Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv

sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným

súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania,

odvádza zrejme z doslovného znenia ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku

v rozhodnom znení, podľa ktorého „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

7 žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo

exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný

poriadok v rozhodnom znení na inom mieste než v citovanom § 41 ods. 2 vyslovene

neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu

so zákonom, sťažovateľka zrejme dospela k presvedčeniu, že exekučný súd po vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie nemá už viac právo ani povinnosť skúmať zákonnosť

exekučného titulu, na základe ktorého bolo toto poverenie vydané.

Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé

ustanovenia treba vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich

vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení exekučného

súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 41 ods. 2

Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku

v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté

exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania

exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví napr.

v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal

vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na

vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57 ods. 1

písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom

konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f)

Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento zákonodarcom explicitne

nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napr.

8 ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku

v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom

prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom

exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1

Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok v rozhodnom znení pojednával

o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či už so zákonom

hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa názoru

ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska

príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako

to namieta sťažovateľka.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu

nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými

ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila

sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,

II. ÚS 298/06).

9 Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že rozhodnutím krajského súdu jej bol definitívne

znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla

povinnej, ústavný súd na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne

prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho

majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010

10