II. ÚS 319/2021 — II. ÚS 319/2021 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 319/2021-21

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca

spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky ,

, , zastúpenej JUDr. Janou Hreňovou, advokátkou,

Koreničova 2, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. 4 Cdo 181/2020 z 21. januára 2021 takto

ro zh od ol :

Ústavnú sťažnosť odmi e t a.

O d ôvod n eni e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. mája 2021 domáha

vyslovenia porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Cdo 181/2020 z 21. januára 2021. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu navrhuje zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Sťažovateľka sa domáha

i náhrady trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanej

stranou konania o náhradu škody z titulu neoprávneného odberu plynu podľa § 82 ods. 1 písm. d)

zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „ZoE“) vedeného Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. 50 C 58/2017. Okresný súd rozsudkom č. k. 50 C 58/2017 z 18. apríla 2019 žalobe

vyhovel v celom rozsahu.

2

3. Po podaní odvolania žalovanou sťažovateľkou Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

uznesením č. k. 6 Co 210/2019 z 30. septembra 2019 napadnutý prvoinštančný rozsudok zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd uviedol, že výška fiktívnej škody

podľa vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 449/2012 Z. z., ktorou

sa ustanovuje spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom plynu

(ďalej len „vyhláška“), nemôže narušiť rovnováhu medzi legitímnym záujmom distribútora plynu

na náhrade skutočnej škody a zásahom do majetkových práv neoprávneného odberateľa natoľko

v jeho neprospech, že pôjde o neprimeraný zásah do jeho majetkových práv. Preto vykonávací

predpis (vyhlášku) nemožno aplikovať alebo ho možno aplikovať iba čiastočne v prípade,

ak by výpočet náhrady škody podľa tejto vyhlášky nezabezpečoval iba naplnenie kompenzačného

princípu, ale došlo by ním k akejsi nadkompenzácii poškodeného či k určitej forme sankcie

neoprávneného odberateľa. Uviedol, že náhrada škody nemá sankčnú povahu a jej funkciou

nie je poškodeného akokoľvek obohatiť.

4. Odvolací súd tiež uviedol, že pri výpočte výšky náhrady škody treba dať prednosť takému

spôsobu tohto výpočtu, ktorý bude bližšie realite v tom zmysle, že zohľadní históriu spotreby plynu

sťažovateľky. Je neudržateľný záver, že žalovaná sťažovateľka by mala žalobcovi z titulu náhrady

škody zaplatiť sumu rovnajúcu sa odobratiu 52 616,80 m3 plynu za žalované obdobie

od 19. októbra 2015 do 12. mája 2016, teda za necelý rok, keď v rokoch 2008 až 2014

mala priemernú ročnú spotrebu plynu 18 153 m3.

5. Dňa 12. novembra 2019 okresný súd rozhodol o žalobe v poradí druhým rozsudkom

č. k. 50 C 58/2017-450, a to tak, že uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

2 498,68 eur s príslušenstvom, a vo zvyšku žalobu zamietol. Okresný súd v odôvodnení poukázal

na právny názor odvolacieho súdu týkajúci sa výšky škody a jej primeranosti a uviedol, že v danom

prípade bolo možné vyčísliť spotrebu plynu žalovanou, ktorá je na základe listinných dôkazov

vo výške 2 498,68 eur. Proti výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, podal žalobca

odvolanie.

6. Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 22/2020-519 zo 4. marca 2020 rozsudok okresného súdu

v napadnutej časti potvrdil. V odôvodnení zotrval na svojom právnom názore vyjadrenom

vo svojom skoršom rozhodnutí a uviedol, že žalobca nie je oprávnený „trestať“ žalovanú

sťažovateľku za neoprávnený odber plynu tým, že bez prihliadnutia na jej spotrebu

plynu v predchádzajúcich obdobiach vyčíslil škodu v rozsahu niekoľkonásobne vyššej spotreby

plynu, než akú vykazovala v predchádzajúcich obdobiach. Škoda vo výške, ako ju priznal okresný

súd, sa podľa názoru odvolacieho súdu približuje skutočnej škode, ktorá vznikla žalobcovi z dôvodu

neoprávneného odberu plynu. V závere uviedol, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru,

že žalobca skutočnú škodu nevyčíslil správne, keď mu nevznikla škoda v ním tvrdenej výške

14 696,47 eur, ale iba vo výške 2 498,68 eur.

3

7. Dňa 27. apríla 2020 podal žalobca proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 22/2020-519

zo 4. marca 2020 dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), pretože bol toho názoru, že odvolací súd sa pri právnom

posúdení otázky výšky škody pri neoprávnenom odbere plynu podľa § 82 ods. 1 písm. d) ZoE

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to od rozhodnutí

sp. zn. 5 Obdo 32/2018, 3 Obdo 49/2018, 3 Obdo 49/2019 a 5 Obdo 32/2018. Podstata tejto praxe

spočívala v tom, že dovolací súd posúdil ako správny ten postup žalobcu, ktorý bez zohľadnenia

okolností konkrétneho prípadu automaticky určoval výšku škody výlučne podľa vyhlášky.

8. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 22/2020

zo 4. marca 2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom zotrval na právnom posúdení

otázky výšky škody pri neoprávnenom odbere plynu podľa § 82 ods. 1 písm. d) ZoE v tom zmysle,

že postup žalobcu, ktorý určí výšku škody podľa vyhlášky, je správny.

II.

Argumentácia sťažovateľky

9. Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť,

v ktorej argumentuje, že dovolací súd sa v jeho odôvodnení žiadnym spôsobom nevysporiadal

s argumentáciou uvedenou v jej vyjadrení k dovolaniu (ktorú v ústavnej sťažnosti predostiera

i ústavnému súdu), vôbec sa ňou nezaoberal, a preto je toho názoru, že napadnutým rozhodnutím

došlo k porušeniu jej základných práv a práv označených v bode 1 tohto rozhodnutia.

10. Podľa názoru sťažovateľky je odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu neúplné,

nedostatočné a nepresvedčivé, pretože sa jej nedostalo odpovede na jej „špecifickú“ argumentáciu

podporenú rozhodnutiami všeobecných súdov, ako aj nálezom Ústavného súdu Českej republiky.

11. Sťažovateľka poukazuje i na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 114/2020 z 9. marca 2021

(ďalej len „nález“) s tým, že napadnuté uznesenie je v zjavnom rozpore s právnym posúdením veci

uvedeným v náleze.

12. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že pokiaľ odvolací súd rozhodne vo veci samej

tak, ako to vyplýva z napadnutého uznesenia dovolacieho súdu, sťažovateľke bude spôsobená ujma

na majetku „v hodnote 12.197,79 €, čo predstavuje rozdiel medzi fiktívnou škodou určenou

podľa vyhlášky č. 449/2012 Z. z. (14.696,47 €) a výškou škody určenou pomocou predchádzajúcich

spotrieb (2.498,68 €)“, pričom konkrétnym následkom napadnutého uznesenia bude zásah

do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok.

4

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

13. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11

ods. 1 listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

14. Ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne

do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného

súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd

(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

15. Sťažovateľka namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36

ods. 1 listiny, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

odôvodňuje predovšetkým nedostatočným, neúplným a nepresvedčivým odôvodnením napadnutého

uznesenia, ako aj nesprávnym právnym posúdením jej právnej veci.

16. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 22/2020 zo 4. marca 2020

a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zistil, že dovolateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), pričom k tomuto pochybeniu

odvolacieho súdu malo dôjsť v situácii normovanej v § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia vyplýva, že dovolací súd dospel k záveru, že čo sa týka dôvodu podľa § 432

ods. 1 CSP, je dovolanie nielen prípustné, ale i dôvodné.

17. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd okrem iného uvádza:

„Podľa názoru žalobkyne je jej dovolanie prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p.

a z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobkyňa považuje ako nesprávne právne posúdenú otázku

týkajúcu sa spôsobu vyčíslenia výšky škody určením množstva odobratého plynu pri súčasnej

nemožnosti zistenia reálneho množstva odobratého plynu za rozhodné obdobie konštatujúc,

že pri vyčíslení škody je potrebné použiť spôsob ustanovený všeobecne záväzným právnym

predpisom, pričom záver súdov o výpočte výšky škody približujúcej sa bližšie realite zohľadnením

histórie predchádzajúcej spotreby plynu žalovanou považovala za nesprávny... Predmetnou otázkou

(viď vyššie bod 9.) sa už dovolací súd zaoberal v rozhodnutiach sp. zn. 5 Obdo 32/2018

(R 45/2019), 3 Obdo 49/2018 a 3 Obdo 49/2019, ktoré treba považovať za súčasť ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.“ 5

18. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd citoval z už uvedených

rozhodnutí, ktoré považuje za súčasť svojej rozhodovacej praxe, poukázal na prijaté právne závery

a uzavrel, že na týchto záveroch zotrváva, pričom sú podľa neho „plne aplikovateľné

aj na rozhodovanú vec“.

19. Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia tiež uvádza: „V prejednávanej veci odvolací

súd bol toho názoru, že výška fiktívnej škody podľa vyhlášky č. 449/2012 Z. z. spôsobuje

neprimeraný zásah do majetkových práv neoprávneného odberateľa plynu, a preto dal prednosť

takému spôsobu tohto výpočtu, ktorý bude bližšie realite v tom zmysle, že zohľadnil históriu

prechádzajúcej spotreby plynu žalovanou, a to aj napriek skutočnosti, že nie je možné zistiť

počiatok neoprávneného odberu, t. j. kedy došlo k narušeniu zabezpečenia proti neoprávnenej

manipulácii (olovených plomb) predmetného meracieho zariadenia - porov. ustanovenie § 442

C. s. p., v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.

Dovolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené závery konštatuje, že uvedený právny názor

odvolacieho súdu o spôsobe výpočtu zohľadnením prechádzajúcej spotreby plynu v tomto prípade

nie je správny.“

20. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd zrušenie odvolacieho

rozsudku primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať

za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu, t. j. postup, ktorý by nemal oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími námietkami dovolateľa

vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom

závery, ku ktorým dospel, podrobne, jasne a zrozumiteľne vysvetlil i s odkazom na konkrétne

rozhodnutia, ktoré tvoria jeho rozhodovaciu prax v relevantnej právnej otázke.

21. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že dovolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky dovolacie námietky (o to viac na argumentáciu,

ktorá je súčasťou vyjadrenia protistrany), ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o dovolaní

podstatný význam. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasni

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (podobne II. ÚS 114/2021

a tam citovaná judikatúra).

22. Právne závery, ktoré viedli najvyšší súd v konečnom dôsledku k zrušeniu odvolacieho

rozsudku, majú podľa názoru ústavného súdu oporu nielen v aplikovaných ustanoveniach Civilného

sporového poriadku, ZoE a vyhlášky, ale i v judikatúre najvyššieho súdu, na ktorú v odôvodnení

napadnutého uznesenia poukazuje. Uplatnený spôsob interpretácie a aplikácie príslušných

ustanovení právnych predpisov považuje ústavný súd za ústavne konformný, nepopierajúci ich účel 6

a význam, preto podľa názoru ústavného súdu nemohol neprípustným spôsobom zasiahnuť

do označených práv sťažovateľky.

23. K argumentácii sťažovateľky, že dovolací súd vec nesprávne právne posúdil, v dôsledku

čoho rozhodol inak, ako v obdobných veciach rozhodujú všeobecné súdy, ústavný súd považuje

za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23

ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01), resp. ktoré § 48 CSP zveruje veľkému senátu.

Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno

z takéhoto ich postupu mechanicky vyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy či čl. 6

ods. 1 dohovoru, pričom ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a princíp

minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej

judikatúre, do takéhoto (vo všeobecnosti nežiaduceho) stavu vstupuje len vo výnimočných

prípadoch. Vo veci sťažovateľky ústavná akceptovateľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu vylučuje, aby ústavný súd uplatnil výnimku zo svojho štandardného prístupu

k preskúmavaniu rozhodnutí všeobecných súdov. Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť

sťažovateľky smeruje proti zrušujúcemu rozhodnutiu dovolacieho súdu, ktoré nie je konečným

rozhodnutím vo veci, ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľka bude mať možnosť domáhať

sa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti

proti konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho

po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu. Preto je namieste zotrvať na názore, že ústavný súd

preskúmava kasačné rozhodnutia všeobecných súdov len výnimočne, avšak v záujme poskytnutia

účinnej ochrany základným právam strán civilného sporového konania, nie bezvýhradne

(m. m. III. ÚS 686/2017, II. ÚS 101/2019, III. ÚS 400/2020).

24. Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 114/2020 z 9. marca 2021, na ktorého právne

závery poukazuje sťažovateľka, ústavný súd uvádza, že i keď v danej veci ide o rovnakú právnu

otázku, odlišné sú skutkové okolnosti prípadu (ktorými je dovolací súd viazaný), pričom dovolací

súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia zrozumiteľne vysvetlil dôvody, prečo

nebolo možné v právnej veci sťažovateľky zohľadniť spotrebu plynu za predchádzajúce obdobia.

25. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným

základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právom podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne

neopodstatnenú. 7

26. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11

ods. 1 listiny ústavný súd konštatuje, že ich porušenie sťažovateľka namieta v priamej príčinnej

súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu týchto označených práv sťažovateľky, v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva vlastniť majetok. Ústavný súd preto aj túto časť

ústavnej sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

27. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

Pou čen i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2021

Peter Molnár

predseda senátu