IV. ÚS 179/07 — IV. ÚS 179/07 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 179/07-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2008 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3623/2006 (pôvodne

vedenom pod sp. zn. E 1959/98), za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

ro zhodo l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti B., s. r. o., na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3623/2006 (pôvodne

vedenom pod sp. zn. E 1959/98) porušené bolo. 2. Obchodnej spoločnosti B., s. r. o., priznáva finančné zadosťučinenie v sume

20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II

povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti

B., s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 7 492 Sk (slovom

sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu

JUDr. D. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodn en i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

IV. ÚS 179/07 z 26. júla 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. 39 Er 3623/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1959/98).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľky ako oprávnenej

vydal okresný súd 20. januára 1999 uznesenie sp. zn. E 1959/98, ktorým bol proti povinnej

nariadený súdny výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí. Okresný súd 23. marca

2000 spísal zápisnicu o bezvýslednosti súpisu vecí, pretože povinná sa nenachádzala

v mieste trvalého bydliska. Povinná 3. mája 2000 prejavila ochotu splácať dlžnú sumu

mesačnými splátkami, preto okresný súd upustil od súpisu hnuteľných vecí. Keďže povinná

uhradila iba jednu splátku dlžnej sumy, sťažovateľka oznámila túto skutočnosť okresnému

súdu.

2 Sťažovateľka podala počas nariadeného súdneho výkonu rozhodnutia v súlade

s prechodným ustanovením § 372m Občianskeho súdneho poriadku účinného

od 1. septembra 2005 (ďalej len „OSP“) okresnému súdu 27. februára 2006 návrh

na vykonanie exekúcie so súčasnou žiadosťou postúpenia tejto veci označenej súdnej

exekútorke. Okresný súd výzvou z 18. októbra 2006 vyzval súdnu exekútorku, aby vyčíslila

výšku pohľadávky a uznesením č. k. 39 Er 3623/2006-24 z 31. januára 2007 žiadosť súdnej

exekútorky o udelenie poverenia na výkon súdnej exekúcie zamietol. Sťažovateľka podala

proti uvedenému uzneseniu odvolanie.

Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo

k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhuje, aby vo veci

jej sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod

sp. zn. 39 Er 3623/2006 (predtým sp. zn. E 1959/98) porušené bolo.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- Sk,

ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava II je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume

7.492,- Sk na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohoto nálezu.“

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 2100/07 doručeným ústavnému súdu 3. septembra 2007 a doplňujúcim

vyjadrením z 21. novembra 2007 doručeným 30. novembra 2007, v ktorých sa okrem iného

uvádza: „návrh na výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí bol doručený tunajšiemu

súdu dňa 17. 12. 1998.

Do podania návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 372m ods. 1, 2 O. s. p. boli

vo veci vykonané úkony na uskutočnenie výkonu rozhodnutia predajom hnuteľných vecí

u povinnej, avšak bezvýsledne, keďže u povinnej nenašli postihnuteľné hnuteľnosti...

3 Podaním zo dňa 24. 02. 2006, doručeným súdu 27. 02. 2006 oznámil oprávnený, že

podal návrh na vykonanie exekúcie súdnej exekútorky JUDr. Ing. Z. D. a požiadal, aby súd

spis spolu s písomným poverením na vykonanie exekúcie postúpil exekútorovi.

Výzvou zo dňa 18. 10. 2006 vyzvala vyššia súdna úradníčka Mgr. H. M. oprávneného

na vyčíslenie pohľadávky v lehote 10 dní od doručenia výzvy s poučením o možnosti

zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 O. s. p.

Uznesením zo dňa 30. 01. 2007 sp. zn. 39 Er 3623/2006-24 súd žiadosť o udelenie

poverenia súdnej exekútorke JUDr. Ing. Z. D. na vykonanie exekúcie zamietol.

Oprávnený podal proti predmetnému uzneseniu odvolanie - doručené súdu dňa

26. 02. 2007.

Uznesením zo dňa 17. 04. 2007, č. k. 39 Er 363/2006-34 bolo uznesenie zo dňa

30. 01. 2007, č. k. 39 Er 3623/2007-24 zrušené. Uznesenie č. k. 39 Er 3623/2007-34 zo dňa

17. 04. 2007 nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 05. 2007.

Dňa 24. 05. 2007 bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré bolo doručené

súdnej exekútorke JUDr. Ing. Z. D. dňa 11. 06. 2007.

Podaním doručeným súdu dňa 30. 07. 2007 vrátila súdna exekútorka poverenie

na vykonanie exekúcie v zmysle § 60 EP, keďže exekučné konanie sa skončilo vymožením

pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie dňa 25. 07. 2007.

Vo veci nešlo podľa môjho názoru k zložitej veci z hľadiska právneho i skutkového.

Zákonnou sudkyňou od doručenia návrhu na súd bola vo veci JUDr. N. P., ktorá je

od 01. 01. 2007 dočasne pridelená na výkon funkcie sudcu na Krajský súd Bratislava

a od 02. 04. 2007 bola vec prostredníctvom opatrenia predsedu pridelená JUDr. G. S.

V priebehu konania nenastali skutočnosti upravujúce postup v prípade prekážok

konania podľa § 107 a nasl. O. s. p.

Prieťahy zo strany oprávneného neboli zistené.“

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti zaujala sťažovateľka písomné stanovisko

doručené ústavnému súdu 10. októbra 2007, v ktorom okrem iného uviedla, že „nepovažuje

za potrebné sa vyjadriť k vyjadreniu predsedníčky Okresného súdu Bratislava II zo dňa

24. 8. 2007 a na vykonaní verejného ústneho pojednávania vo veci netrváme“.

4 Na výzvu ústavného súdu z 30. novembra 2007, v ktorej bolo sťažovateľke

umožnené vyjadriť sa k doplňujúcemu vyjadreniu okresného súdu, sťažovateľka

v stanovenej lehote ani do dňa vydania tohto nálezu nereagovala.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiacich súdnych spisov okresného súdu ústavný súd zistil

nasledovný priebeh a stav konania:

- 17. decembra 1998 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na „výkon

rozhodnutia predajom hnuteľných vecí v sume 1.400,- Sk s prísl.“,

- 20. januára 1999 okresný súd uznesením sp. zn. E 1959/98 nariadil výkon

rozhodnutia predajom hnuteľností,

- 20. marca 2000 okresný súd nariadil termín súpisu hnuteľných vecí povinnej, ktorý

sa uskutočnil 23. marca 2000, avšak bezvýsledne, pre neprítomnosť povinnej,

- 3. mája 2000 sa uskutočnil ďalší súpis hnuteľných vecí povinnej, na ktorom

povinná prejavila vôľu splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach poštovou poukážkou,

čo bolo zapísané do zápisnice o bezvýslednosti súpisu (upustenia od súpisu) hnuteľností,

- 7. augusta 2001 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby „oznámila súdu v lehote

10 dní, či povinná pohľadávku spláca tak ako sa zaviazala“,

- 4. septembra 2001 sťažovateľka oznámila, že povinná uhradila iba časť dlžnej sumy

a 24. augusta 2000 prestala so splácaním dlhu,

- 28. septembra 2001 povinná prevzala zásielku okresného súdu (v spise sa nachádza

iba doručenka o zaslaní tejto písomnosti, na ktorej je vyznačená lehota „17/10“, avšak nedá

sa zistiť, čo táto zásielka obsahovala, pozn.),

-25. októbra 2001 okresný súd uložil spis „na termín 30/10“,

5 -27. februára 2006 sťažovateľka podala okresnému súdu v súlade s prechodným

ustanovením § 372m OSP návrh na vykonanie exekúcie so žiadosťou o postúpenie tejto

veci označenej súdnej exekútorke,

-20. marca 2006 bol spis prevedený do registra „Er“, kde mu bola pridelená nová

sp. zn. 39 Er 3623/2006,

-18. októbra 2006 okresný súd vyzval súdnu exekútorku na „špecifikovanie výšky

pohľadávky, na vymoženie ktorej žiada udeliť poverenie“,

-30. januára 2007 okresný súd uznesením zamietol žiadosť súdnej exekútorky

o udelenie poverenia, proti ktorému sťažovateľka podala 26. februára 2006 odvolanie,

-17. apríla 2007 okresný súd zrušil uznesenie z 30. januára 2007,

-24. mája 2007 okresný súd vydal poverenie pre súdnu exekútorku na vykonanie

exekúcie,

-30. júla 2007 poverená súdna exekútorka vrátila poverenie na vykonanie exekúcie,

pretože exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky s prísl.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva

podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

6 súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04). Toto

základné právo sa uplatňuje aj v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. V takom

druhu civilného procesu je účelom tohto základného práva to, aby sa po nariadení núteného

výkonu bez zbytočných prieťahov uskutočnil tento výkon (prípadne súdna exekúcia) tak,

aby vymáhaný nárok bol čo najskôr, ak tomu nebránia dôvody relatívnej alebo absolútnej

neprípustnosti núteného výkonu súdneho rozhodnutia, uspokojený (podobne II. ÚS 205/04,

II. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, IV. ÚS 41/07) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj sťažnosť sťažovateľky.

7 1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatoval, že

predmetom konania pred okresným súdom bolo rozhodovanie o výkone rozhodnutia

predajom hnuteľných vecí. Z doterajšieho priebehu konania a prehľadu spisu ústavný súd

nezistil žiadnu okolnosť, pre ktorú by bolo možné predmetné konanie považovať

po skutkovej alebo právnej stránke za zložité.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré ústavný súd zohľadňuje

pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní predloženého spisu nezistil nič,

čo by nasvedčovalo tomu, že by sťažovateľka svojím správaním prispela k predĺženiu

predmetného konania, resp. k jeho celkovej dĺžke.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Okresnému súdu bol 17. decembra 1998 doručený návrh sťažovateľky na výkon

rozhodnutia predajom hnuteľných vecí proti povinnej. Uznesením okresného súdu č. k.

E 1959/98-1 z 20. januára 1999 bol nariadený výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí

povinnej na uspokojenie pohľadávky v sume 1 400 Sk s prísl. Následne bol okresný súd

nečinný do 23. marca 2000, keď spísal zápisnicu o bezvýslednosti súpisu hnuteľností,

pretože povinná sa v tomto čase nezdržiavala na adrese trvalého pobytu.

Dňa 3. mája 2000 okresný súd opätovne spísal zápisnicu o bezvýslednosti súpisu

hnuteľností, resp. o upustení od súpisu hnuteľností, pretože povinná prejavila súhlas

so splácaním dlžnej sumy v mesačných splátkach. Okresný súd 7. augusta 2001 vyzval

sťažovateľku, aby „oznámila súdu v lehote 10 dní, či povinná pohľadávku spláca tak ako sa

zaviazala“. Sťažovateľka 4. septembra 2001 oznámila okresnému súdu, že povinná uhradila

iba časť dlžnej sumy a od 24. augusta 2000 dlh prestala splácať.

8 Povinná prevzala 28. septembra 2001 pravdepodobne výzvu okresného súdu (v spise

sa nachádza iba doručenka o prevzatí zásielky okresného súdu podpísaná povinnou,

na ktorej je vyznačená lehota 17. október 2001), na ktorú v lehote vyznačenej na doručenke

nereagovala, následne na to bol spis uložený na lehotu do 30. októbra 2001, kde sa

nachádzal až do 20. marca 2006, keď na návrh sťažovateľky z 24. februára 2006 (doručený

okresnému súdu 27. februára 2006) na postúpenie veci poverenej súdnej exekútorke

previedol predmetnú vec do registra „Er“. V ďalšom období bol okresný súd opätovne

nečinný do 18. októbra 2006, keď vyzval súdnu exekútorku na špecifikovanie dlžnej sumy.

Dňa 30. januára 2007 okresný súd uznesením sp. zn. 39 Er 3623/2006 zamietol žiadosť

sťažovateľky o udelenie poverenia súdnej exekútorke. Sťažovateľka podala proti

predmetnému uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

39 Er 3623/2006 zo 17. apríla 2007 tak, že zrušil napadnuté uznesenie z 30. januára 2007

a 24. mája 2007 vydal poverenie označenej súdnej exekútorke na vykonanie exekúcie.

Okresnému súdu bolo 30. júla 2007 doručené oznámenie súdnej exekútorky

o skončení exekučného konania vymožením pohľadávky s príslušenstvom vrátane trov

exekúcie so súčasným vrátením poverenia na vykonanie exekúcie.

Vzhľadom na celkovú dĺžku predmetného konania a na uvedené obdobia nečinnosti

okresného súdu je potrebné konštatovať, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn.

39 Er 3623/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1959/98) došlo jeho postupom

k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Aj napriek záveru ústavného súdu, že došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

okresným súdom, ústavný súd mu neprikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn.

39 Er 3623/2006 (pôvodne vedenej pod sp. zn. E 1959/98) konal bez zbytočných prieťahov

vzhľadom na to, že predmetné konanie bolo podľa oznámenia súdnej exekútorky

doručeného okresnému súdu 30. júla 2007 skončené, čím bola odstránená právna neistota

sťažovateľky ako účastníčky konania.

9 IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie

konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky

podľa čl. 48 ods. ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk

poukazujúc najmä na „pocit márnivosti celého (...) konania, keď sa ako oprávnený

z právoplatného a vykonateľného exekučného titulu nemôžeme domôcť exekučného výkonu

rozhodnutia voči povinnému – neplatiacemu dĺžnikovi“.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti

aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

10 Ústavný súd zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným

prieťahom v konaní, zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, povahu

prerokovanej veci, ktorá je predmetom posudzovaného konania, a § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného

zadosťučinenia pre sťažovateľku v požadovanej sume 20 000 Sk primerané konkrétnym

okolnostiam daného prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

JUDr. D. K., ktoré si sťažovateľka vyčíslila v sume 7 492 Sk. Podľa § 36 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania

uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania

vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu 5 940 Sk, čo spolu s režijným

paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 296 Sk. Keďže advokát

je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH

vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia boli

sťažovateľke priznané v ňou vyčíslenej a uplatnenej sume 7 492 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

11 Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, tento nález nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia

účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008

12