III. ÚS 172/2010 — III. ÚS 172/2010 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 172/2010-77

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta

a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 7. decembra

2010 vo veci prijatej sťažnosti S. V., R., pre namietané porušenie jeho základného práva

vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na nedotknuteľnosť

obydlia podľa čl. 21 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu a inú právnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I

v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP a v konaní vedenom pod Č. p. ORP-

V-11-2/2009-I-JKP v súvislosti s úkonom vykonaným 18. februára 2009 – prehliadkou

iných priestorov a pozemkov, a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. V/3 Gn 71/08 a spoločnosti M., R., pre namietané porušenie

jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I v konaní

vedenom pod Č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP a v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-

2/2009-I-JKP v súvislosti s úkonom vykonaným 18. februára 2009 – prehliadkou iných priestorov a pozemkov, a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. V/3 Gn 71/08, zastúpených organizačnou zložkou spoločnosti D., B.,

v mene ktorej koná JUDr. R. R., Advokátska kancelária, B., takto

rozhodol:

1. Základné právo S. V. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej

republiky, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Bratislava I v konaní vedenom pod Č. p.ORP-V-11-1/2009-I-JKP a

v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP v súvislosti s úkonom vykonaným

18. februára 2009 – prehliadkou iných priestorov a pozemkov, a postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. V/3 Gn 71/08

porušené boli.

2. Základné právo spoločnosti M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I

v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP a v konaní vedenom pod Č. p. ORP-

V-11-2/2009-I-JKP v súvislosti s úkonom vykonaným 18. februára 2009 – prehliadkou

iných priestorov, porušené bolo.

3. Základné právo S. V. a spoločnosti M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. V/3 Gn 71/08 a jej upovedomením o vybavení podnetu

z 15. júna 2009 porušené boli.

4. Upovedomenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o vybavení podnetu

č. k. V/3 Gn 71/08-28 z 15. júna 2009 zrušuje.

2 5. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. V/3 Gn 71/08 zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva S. V.

zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

6. Sťažnosti S. V. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2009 doručená sťažnosť S. V., R. (ďalej len „sťažovateľ“), a spoločnosti M., R. (ďalej len

„sťažovateľka“; spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1

písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť

majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl.

21 ods. 1, 2 a 3 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ústavy, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného riaditeľstva Policajného

zboru Bratislava I (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) v konaní vedenom pod Č. p. ORP-

V-11-1/2009-I-JKP a v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP v súvislosti s

úkonom vykonaným 18. februára 2009 – prehliadkou iných priestorov a pozemkov (ďalej aj

„namietaný postup okresného riaditeľstva PZ“), postupom Okresnej prokuratúry Bratislava

I (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pn 16/09, postupom

Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod

sp. zn. 2 Kn 6/09 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. V/3 Gn 71/08 (ďalej len „namietaný

postup generálnej prokuratúry“).

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 172/2010-28 zo 4. mája 2010 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľovi v časti namietajúcej porušenie jeho

3 základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na nedotknuteľnosť obydlia

podľa čl. 21 ústavy, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru namietaným

postupom okresného riaditeľstva PZ a namietaným postupom generálnej prokuratúry a vo

vzťahu k sťažovateľke v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným postupom okresného riaditeľstva PZ

a namietaným postupom generálnej prokuratúry. Vo zvyšnej časti bola ústavná sťažnosť

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je zamestnancom sťažovateľky, ktorá

získala na základe zmluvy o podnájme z 29. júla 2008 uzavretej s nájomcom –

spoločnosťou M., s. r. o., B. (ďalej aj „nájomca“), do užívania priestory (kanceláriu), ktoré

fakticky užíval na vykonávanie svojej pracovnej činnosti výlučne sťažovateľ. V týchto

priestoroch sa nachádzali osobné predmety, dokumenty, pracovná a súkromná

korešpondencia sťažovateľa, dokumenty sťažovateľky, ako aj trezor „zabudovaný v stene“,

v ktorom sa nachádzali predmety a dokumenty sťažovateľa a dokumenty sťažovateľky.

Uvedený trezor získala sťažovateľka od nájomcu na základe úhrady kúpnej ceny

18. decembra 2008.

Podľa vyjadrenia sťažovateľov bola v priestoroch nájomcu a tiež v priestoroch

spoločnosti M., a. s., vykonaná „prehliadka iných priestorov“ na základe príkazov

okresného riaditeľstva PZ Č. p. ORP V-11-1/2009-I-JKP a Č. p. ORP V-11-2/2009-I-JKP

zo 16. februára 2009, ktoré boli výslovne nariadené na prehliadku priestorov užívaných

uvedenými subjektmi.

Sťažovatelia uviedli, že v rámci týchto prehliadok došlo k výkonu prehliadky aj

v priestore patriacom výlučne do ich užívania, a to aj napriek „opakovanému výslovnému

upozorneniu“, že predmetný priestor nepatrí do užívania subjektu, na ktorý sa príkaz

vzťahuje. Podľa ich vyjadrenia i napriek tejto námietke osoby realizujúce úkon pristúpili

k prehliadke a „zaistili“ viaceré dokumenty nachádzajúce sa v tomto priestore. Osoby

vykonávajúce prehliadku žiadali o otvorenie trezoru nachádzajúceho sa v priestore

4 zamestnancov nájomcu, ktorí im oznámili, že trezor nepatrí do vlastníctva nájomcu a že túto

skutočnosť je možné preukázať aj účtovnými dokladmi. Keďže námietka nebola uznaná

a zamestnanci nájomcu nepoznali číselnú kombináciu na otvorenie trezoru, osoby

vykonávajúce úkon mali v úmysle pristúpiť k násilnému prekonaniu jeho uzamknutia.

Sťažovateľ, ktorý bol zamestnancami nájomcu telefonicky kontaktovaný, namietal

nezákonnosť prehliadky, a preto odmietol číselnú kombináciu na otvorenie trezoru oznámiť,

avšak po hrozbe násilného otvorenia trezoru túto kombináciu oznámil v záujme toho, aby sa

predišlo poškodeniu trezoru. Po otvorení trezoru boli „zabavené“ veci patriace

sťažovateľovi a sťažovateľke.

Sťažovatelia poukázali na to, že zákonnosť vykonanej prehliadky namietali

podaniami adresovanými okresnej prokuratúre, krajskej prokuratúre aj generálnej

prokuratúre, na základe ktorých žiadali o preskúmanie postupu osôb, ktoré úkon realizovali,

a o vrátenie „odňatých“ vecí.

Sťažovatelia v sťažnosti oboznámili ústavný súd s argumentáciou týchto podaní,

v ktorých uviedli:

„Príkaz na prehliadku výslovne zahŕňal iba tie kancelárske priestory, ktoré sú

v užívaní spoločnosti M. s.r.o., pričom v uvedenom prípade bola prehľadaná aj miestnosť v

podnájme M. a pána S. V., ako aj v nej sa nachádzajúci trezor vo vlastníctve M., na čo

nebol daný žiaden právny dôvod a preto osoby vykonávajúce prehliadku neboli oprávnené

zaistiť predmety a doklady, najmä nie tie, ktoré sa nachádzali v trezore a navyše sú vo

vlastníctve S. V., keďže prehliadka nebola zameraná na jeho osobu.“

Sťažovatelia uviedli, že generálna prokuratúra ich vyrozumela o vybavení ich

podania listom sp. zn. V/3 Gn 71/08 z 15. júna 2009, v ktorom podanie posúdila ako

opakovaný podnet v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), na základe ktorého preskúmala

postup okresnej a krajskej prokuratúry pri vybavení podaní sťažovateľov. Dospela k záveru,

že ich postup, ako aj postup okresného riaditeľstva PZ bol vykonaný v súlade s ústavou,

zákonom a záväznými medzinárodnými zmluvami. Vykonaniu úkonov právnej pomoci,

5 ktorými bola poverená okresná prokuratúra na základe žiadostí „štátneho zastupiteľstva

Viedeň“, s prihliadnutím na relevantné medzinárodné zmluvy podľa generálnej prokuratúry

nebránila žiadna prekážka. V zmysle príkazov vydaných podľa § 101 zákona č. 301/2005

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) na základe uvedených

žiadostí vykonalo okresné riaditeľstvo PZ „prehliadky iných priestorov“ užívaných

nájomcom a ďalšími špecifikovanými spoločnosťami. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov

týkajúcej sa „prenajatých kancelárskych priestorov“ nájomcu generálna prokuratúra

poukázala na ustanovenie § 106 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého všetky dotknuté

osoby sú povinné prehliadku strpieť. Oznámila, že „zaistené“ veci boli odovzdané

„dožadujúcemu Štátnemu zastupiteľstvu Viedeň“ a budú vrátené potom, keď už pre trestné

konanie nebudú potrebné. V závere odvolávajúc sa na uvedené skutočnosti generálna

prokuratúra oznámila sťažovateľom odloženie opakovaného podnetu bez prijatia ďalších

opatrení.

Vo vzťahu k námietke porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného

života zaručeného čl. 8 dohovoru sťažovatelia argumentovali, že pri výkone prehliadky

došlo k „zaisteniu a odňatiu“ osobných vecí a korešpondencie sťažovateľa a vecí

sťažovateľky uložených v trezore sťažovateľky nachádzajúcom sa v priestore, na ktorý sa

príkaz nevzťahoval. Zásah do práva na súkromie preto sťažovatelia kvalifikovali ako

nelegálny.

V súvislosti s námietkou porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného

čl. 20 ods. 1 ústavy prezentovali sťažovatelia názor, že „zaistenie osobných vecí patriacich

pánovi S. V., nachádzajúcich sa v trezore v miestnosti v podnájme M. a v užívaní pána S. V.

a ich vydanie a odovzdanie do cudziny je porušením ústavného práva vlastniť majetok,

pretože osoby vykonávajúce prehliadku neboli oprávnené zaistiť predmety a doklady, ktoré

sú vo vlastníctve S. V., keďže prehliadka nebola zameraná na jeho osobu. Najmä neboli

orgány činné v trestnom konaní oprávnené zaistiť predmety a doklady nachádzajúce sa v

trezore, pretože takéto zaistenie sa uskutočnilo v rozpore so zákonom. Keďže trezor nepatril

do vlastníctva spoločnosti, na ktorej priestory sa vzťahoval príkaz na prehliadku a zároveň

žiadna osoba tejto spoločnosti nepoznala číselnú kombináciu na jeho otvorenie, tento

6 jednoznačne nemožno považovať za priestor v užívaní spoločnosťou, na ktorú sa vzťahoval

príkaz na prehliadku. Preto jeho otvorenie a následné zaistenie jeho obsahu nebolo v

súlade so zákonmi Slovenskej republiky.“.

K namietanému porušeniu základného práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného

čl. 21 ústavy sťažovatelia zdôraznili, že príkaz na prehliadku sa výslovne vzťahoval iba

na priestory, ktoré užíva nájomca, avšak prehliadka bola vykonaná aj v priestoroch, ktoré

boli na základe podnájmu sťažovateľky fakticky užívané výlučne sťažovateľom na výkon

jeho pracovnej činnosti, čím došlo k porušeniu uvedeného základného práva.

Námietka sťažovateľov týkajúca sa porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy sa opierala o túto argumentáciu:

«V danom prípade boli sťažovateľom zaistené veci nezákonným spôsobom, avšak títo

svoje argumenty, tvrdenia a dôkazy už nemôžu prednášať v rámci trestného konania alebo

iného konania v Slovenskej republike, nakoľko všetky zaistené veci boli vydané do cudziny.

Jednalo sa pritom jednak o osobné veci patriace pánovi S. V. ako aj o rôzne firemné

dokumenty, ktoré môžu byť v cudzine, teda v R. použité prípadne aj ako dôkazy v súdnom

alebo inom konaní. Orgány cudzieho štátu pritom podľa cudzieho práva nemusia prihliadať

na to, že prípadné dôkazy vydané do cudziny boli získané v Slovenskej republike

nezákonným spôsobom a zároveň sťažovatelia už nemôžu požadovať, aby sa na ne

neprihliadalo.

Sťažovatelia sa už nemôžu domáhať nápravy iným spôsobom napríklad v rámci

trestného konania alebo v rámci konania o vzájomnej pomoci v trestných veciach.

Podľa názoru sťažovateľov nie je možné domáhať sa nápravy prípadného porušenia

týchto práv v Rakúskej republike, pokiaľ k ich porušeniu došlo v Slovenskej republike.

Ak boli postupom v rozpore so slovenským Trestným poriadkom alebo inými všeobecne

záväznými právnymi normami odňaté veci vo vlastníctve osoby, na ktorú sa príkaz

na prehliadku nevzťahoval alebo v priestoroch, na ktoré sa príkaz na prehliadku

nevzťahoval, bolo potrebné, aby tento stav bol napravený rozhodnutím orgánov prokuratúry

v Slovenskej republike a nie aby o ich ďalšej potrebe pre účely trestného konania

rozhodoval cudzí štátny orgán až v Rakúskej republike.

7 Procesná činnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu, musí byť v súlade

so zákonom, aby aj výstup z takejto činnosti, teda dôkaz, bol zákonný. Ide teda o vzájomne

sa podmieňujúce atribúty, ktoré definujú použiteľnosť dôkazu v trestnom konaní.

Ak príslušný orgán porušil pri procesnom dokazovaní právne predpisy, je získaný dôkaz

nezákonný. Ak je vada procesného úkonu podstatná a znehodnocuje vykonaný úkon do tej

miery, že nemôže byť tohto nedostatku (vady) zbavený, ide o úkon absolútne neúčinný.

Vykonanie prehliadky aj „iných priestorov“ v rozpore so zákonom je podstatnou vadou,

ktorú už v ďalšom konaní nemožno sanovať, pretože sa jedná o neopakovateľný úkon.

Pri výkone svojej pôsobnosti je aj prokuratúra povinná využívať všetky zákonné

prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.»

Na základe uvedených argumentov sťažovatelia v závere sťažnosti žiadali, aby

ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní sp. zn.

V/3 Gn 71/08, postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave v konaní sp. zn. 2 Kn 6/09,

postupom Okresnej prokuratúry Bratislava 1 v konaní 2 Pn 16/09 a postupom Okresného

riaditeľstva policajného zboru Bratislava 1 v konaní Č.p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP

a v konaní Č.p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP boli porušené základné práva S. V. a M. podľa

článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy (právo na ukladanie povinností na základe zákona, v jeho

medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd),

článku 20 Ústavy (právo vlastniť majetok),

článku 21 Ústavy (právo na nedotknuteľnosť obydlia),

článku 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

článku 8 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo

na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, právo

na účinné prostriedky nápravy pred národným orgánom aj keď sa porušenia dopustili

osoby pri plnení úradných povinností).

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, Krajskej prokuratúre v Bratislave, Okresnej

prokuratúre Bratislava 1 a Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru SR Bratislava 1 sa

prikazuje, aby obnovili stav pred porušením základných práv a slobôd.“

8 Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 18. augusta 2010 generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) predložil argumentáciu, v ktorej

uviedol, že „Dňa 23. 12. 2008 bola Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky v zmysle

Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach dojednaného 20. 4. 1959

v Štrasburgu, Schengenského vykonávacieho dohovoru a Dohovoru o vzájomnej pomoci

v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie z 29. 5. 2000 doručená žiadosť

Štátneho zastupiteľstva Viedeň sp. zn. 608 st 1/08w o právnu pomoc v trestnej veci.

Predmetom žiadosti bolo zaistenie dôkazov u dotknutých osôb, firiem: M., s. r. o., M. a.s.,

M., s. r. o. a M. s. r. o., sídliacich v B.

Štátne zastupiteľstvo Viedeň vedie voči J. M. a ďalším členom predstavenstva firmy

M. so sídlom v J. vyšetrovanie pre podozrenie z trestného činu podvodu na vkladoch v

súvislosti s vydávaním certifikátov v roku 2007 obzvlášť zavádzajúcou reklamou,

zavádzajúcimi Ad-hoc oznámeniami, zamlčaním rizikových faktorov a pre porušovanie

povinnosti pri správe cudzieho majetku, skrátenia výdavkov a poplatkov (churning), pre

zneužívanie informácií v obchodnom styku a porušenie oznamovacej povinnosti. Tieto

podozrenia sa dotýkali aj firiem M., M., na základe ich personálneho a hospodárskeho

previazania aj na M.

Z výsledkov vyšetrovania vykonaného v Rakúsku vyplynulo, že pre konanie

významné doklady ... boli premiestnené do Bratislavy do priestorov firiem M., s. r. o., M.

a. s., M., s. r. o. a M., s. r. o. Predmetom žiadosti bolo zaistenie korešpondencie, e-mailov,

počítačov a pamäťových médií.“.

Generálny prokurátor ďalej uviedol, že generálna prokuratúra po preskúmaní obsahu

dožiadania v zmysle ustanovení § 538 Trestného poriadku rozhodla o vybavení dožiadania

okresnou prokuratúrou, ktorá samotnou realizáciu poverila Úrad justičnej a kriminálnej

polície okresného riaditeľstva PZ. Na základe príkazov na prehliadku iných priestorov

a pozemkov vydaných podľa § 101 Trestného poriadku „s odkazom na čl. 23 ods. 1)

Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach“ vyšetrovateľom PZ

so súhlasom prokurátora boli 18. februára 2009 vykonané prehliadky nebytových priestorov

užívaných spoločnosťami: M., s. r. o., B.; M., a. s., B.; M., s. r. o., B., a M., s. r. o.

v likvidácii, B.. V rámci realizácie prehliadok došlo k zaisteniu listinných dôkazov

a pamäťových médií, ktoré boli následne 23. apríla 2009 odovzdané orgánom Rakúskej

9 republiky, ktorá bola zároveň generálnou prokuratúrou požiadaná o ich vrátenie po tom, ako

už nebudú potrebné pre účely trestného konania vedeného v Rakúskej republike.

Generálny prokurátor poukázal na to, že sťažovatelia po vykonaní uvedených úkonov

podali 24. apríla 2009 generálnej prokuratúre sťažnosť, ktorou sa domáhali preskúmania

„postupov Krajskej prokuratúry Bratislava pri vykonávaní prehliadok kancelárskych

priestorov v užívaní spoločnosti M., s. r. o. a to v nadväznosti na prípis krajskej

prokuratúry, ktorým im bolo oznámené že podnety v predmetnej veci zo dňa 20. 3. 2009

a 30. 3. 2009 boli odložené bez ďalších opatrení“. Podľa vyjadrenia generálneho

prokurátora podnet adresovaný generálnej prokuratúre neobsahoval iné skutočnosti ako tie,

ktoré už boli preskúmané krajskou prokuratúrou, preto bol posúdený ako opakovaný podnet,

ktorého preskúmanie viedlo k záveru, že „postup prokuratúry aj polície pri úkonoch

právnej pomoci bol v medziach Ústavy Slovenskej republiky a v súlade so zákonom

a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná“. Z týchto dôvodov

bol opakovaný podnet odložený bez vykonania opatrení.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 ústavy argumentoval generálny prokurátor odkazom na znenie čl. 20 ods. 5 ústavy

vymedzujúceho prípady možného zákonného obmedzenia vlastníckeho práva, pričom

zdôraznil, že medzi tieto patria aj „Úkony trestného konania v súlade s Trestným poriadkom

vedúce k zásahu do vlastníckych práv“. V tejto súvislosti uviedol, že „Príkazy

na prehliadku kancelárskych priestorov“ boli vydané v súlade s ustanoveniami § 101

Trestného poriadku, a súčasne poukázal na to, že podľa ustanovenia § 106 Trestného

poriadku „je osoba, u ktorej sa má vykonať prehliadka iných priestorov, povinná tieto

úkony strpieť a pokiaľ by takáto osoba alebo iná osoba neumožnila vykonanie prehliadky sú

orgány vykonávajúce úkon oprávnené po predchádzajúcej márnej výzve prekonať odpor

takejto osoby alebo ňou vytvorenú prekážku“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 21 ústavy generálny prokurátor poukázal

na znenie čl. 21 ods. 2 ústavy umožňujúce legálny zásah do základného práva

na nedotknuteľnosť obydlia v prípade domovej prehliadky v trestnom konaní na základe

príkazu udeleného sudcom. Odvolávajúc sa na obsah právnej úpravy Trestného poriadku,

podľa ktorej je domovú prehliadku oprávnený nariadiť výlučne sudca a naproti tomu

prehliadku iných priestorov a pozemkov v štádiách predsúdneho konania prokurátor alebo

10 s jeho súhlasom policajt, vyslovil generálny prokurátor názor, že v prípade iných priestorov

a pozemkov nejde o obydlie, a teda v súvislosti s prehliadkou „kancelárskych priestorov“

užívaných sťažovateľom k porušeniu základného práva na nedotknuteľnosť obydlia

nedošlo.

K námietke porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy skonštatoval, že „sťažovateľom boli veci

odňaté zákonným spôsobom“ a títo mali možnosť domáhať sa preskúmania postupu

policajta pri realizácii prehliadky prostredníctvom žiadosti podľa ustanovenia § 210

Trestného poriadku, ktorú sťažovateľ aj využil. Generálny prokurátor uviedol, že prokurátor

pri preskúmaní tejto žiadosti nezistil nedostatky v postupe policajta pri realizácii

požadovaných úkonov právnej pomoci. O ďalších podaniach sťažovateľa adresovaných

krajskej prokuratúre a generálnej prokuratúre, ktoré boli posúdené ako podnety podľa

ustanovení § 31 a nasledujúcich zákona o prokuratúre, bolo rozhodnuté zákonným

spôsobom.

Na záver generálny prokurátor dodal: „K sťažnosti je potrebné uviesť, že orgány

Slovenskej republiky činné v trestnom konaní v danej veci konali na základe žiadostí

o právnu pomoc doručenej od rakúskych justičných orgánov. Dôkazy získané v rámci

realizácie žiadosti o právnu pomoc sú vyhodnocované a procesne použiteľné v trestnom

konaní vedenom na území dožadujúceho štátu - Rakúska. Sťažovatelia majú v tomto

trestnom konaní všetky práva a povinnosti, ktoré im priznáva právny systém Rakúska, teda

svoje práva si môžu uplatniť priamo vo svojom domovskom štáte!“

Generálny prokurátor vychádzajúc z uvedeného konštatoval „nedôvodnosť“

sťažnosti a vyslovil tiež súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 1. marca 2010 predložila riaditeľka odboru

justičnej polície, Úradu justičnej a kriminálnej polície okresného riaditeľstva PZ stanoviská

vyšetrovateľov Policajného zboru, ktorí sa vyjadrili k realizácii prehliadok iných priestorov

a pozemkov vykonávaných na základe dožiadania právnej pomoci.

Jeden z vyšetrovateľov okresného riaditeľstva PZ uviedol, že na základe príkazu

na prehliadku iných priestorov a pozemkov. Č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP mal vykonať

prehliadku týkajúcu sa spoločnosti M., s. r. o., B., ktorej „konateľ, ani štatutárny zástupca

spoločnosti“ sa v priestoroch spoločnosti nenachádzali. Príkaz bol z tohto dôvodu

11 predložený zamestnankyni spoločnosti vo funkcii právnika. V kancelárii označenej ako

„miestnosť po pravej strane od vchodu k recepcii“, a nie ako „kancelária pána S. V.“ bola

nájdená „skrinka s dokumentmi a uzamknutý trezor“. Zamestnankyňa spoločnosti ich

upozornila na to, že trezor je už v súkromnom vlastníctve sťažovateľa, neupozornila ich

však na to, že aj kancelária je vo výlučnom užívaní sťažovateľa. Žiaden doklad

preukazujúci vlastníctvo trezoru a ani doklad o spôsobe užívania predmetnej kancelárie im

zo strany zamestnankyne spoločnosti nebol predložený. Po viacerých uskutočnených

telefonických hovoroch zamestnankyne so sťažovateľom im napokon trezor sama otvorila.

Vyšetrovateľ sa vyjadril, že dokumenty nachádzajúce sa v skrinke predmetnej kancelárie

zaistil bez výhrad tejto zamestnankyne spoločnosti, ktorá rovnako bez pripomienok

podpísala zápisnicu o úkone. Trezor bol zaistený ďalším vyšetrovateľom, ktorý sa

prehliadok realizovaných 18. februára 2009 tiež zúčastnil. Vyšetrovateľ dodal, že následne –

19. februára 2009 bol telefonicky kontaktovaný advokátom sťažovateľa, ktorý sa chcel

vyjadriť k pôvodu dokladov zaistených „v predmetnej kancelárii, resp. v trezore“, advokáta

však „odkázal“ na iného vyšetrovateľa „s tým, že prehliadka sa vykonávala pod jeho

vedením a on mu poskytne informácie, alebo osobu s kým by sa mal v tejto veci

skontaktovať“.

Ďalší z vyšetrovateľov okresného riaditeľstva PZ uviedol, že sa zúčastnil prehliadky

iných priestorov a pozemkov týkajúcej sa spoločnosti M., a. s., B., pri ktorej príkaz

na prehliadku doručil zamestnankyni spoločnosti vo funkcii asistentky, pretože z jej strany

bol vyrozumený o skutočnosti, že štatutárny zástupca spoločnosti sa „nachádza mimo

územia B.“. Podľa jeho vyjadrenia priestory, v ktorých sa úkony vykonávali, „tvorili

navzájom prepojené a voľne priechodné miestnosti“ a boli podľa „operatívne zistených

informácii, ako aj podľa tvrdenia zamestnancov prítomných na pracovisku, v spoločnom

a nerozdielnom užívaní spoločností M., a.s. a M., s.r.o., pričom na priestory oboch

spoločností boli vydané príkazy na prehliadku iných priestorov v zmysle §-u 101 Trestného

poriadku“. Dodal tiež, že ani zo strany uvedenej zamestnankyne, ani zo strany iných

prítomných zamestnancov nedošlo k upozorneniu, že by niektoré z priestorov mali byť

užívané iným subjektom ako označenými spoločnosťami. Pri vykonávaní prehliadok bol

nájdený aj „trezor pevne pripevnený k stene a podlahe kancelárskeho priestoru

a zabezpečený mechanickým zámkom na kľúč a súčasne číselným kódom“. V tejto

12 súvislosti vyšetrovateľ predostrel tieto argumenty: „O uvedenom trezore pracovníčky

tvrdili, že tento bol v minulosti v majetku a užívaní spoločností M., a.s. a M., a.s., avšak

následne si tento odkúpil do osobného vlastníctva štátny občan R., Š. V. Nakoľko

pracovníčky spoločnosti prítomné na pracovisku, nevedeli predložiť zmluvu resp. iný právny

dokument preukazujúci nimi uvádzaný prechod vlastníctva k uvedenému trezoru napriek

skutočnosti, že podľa ich tvrdení všetky účtovné a evidenčné dokumenty spoločnosti sa mali

nachádzať v prehľadávaných priestoroch a tieto ani neboli vykonanou prehliadkou

dohľadané, bolo zo strany orgánov PZ vykonávajúcich prehliadku pristúpené k výzve na

odomknutie trezora. Nakoľko prvotná výzva na sprístupnenie trezora sa minula účinku z

dôvodu údajnej nedostupnosti kľúčov a neznalosti číselného kódu zo strany pracovníčok,

bolo pristúpené k povolaniu zámočníka KR PZ na miesto výkonu prehliadky. Až po príchode

zámočníka bez jeho pričinenia došlo zo strany pracovníkov spriaznených spoločností spolu

užívajúcich predmetné priestory, t.j. M., a.s. a M., a.s. k „nájdeniu" kľúča a k poskytnutiu

bezpečnostného kódu, ktorými následne sami trezor sprístupnili pre príslušníkov PZ. Obsah

trezora bol vyhodnotený v spolupráci s orgánom Rakúskej republiky prítomným pri

prehliadke a v časti súvisiacej s agendou spoločnosti M., a.s. zaistený, čo bolo riadne

poznačené do zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov.“

V závere vyšetrovateľ zdôraznil, že uvedená zamestnankyňa podpísala zápisnicu

o vykonanom úkone bez akýchkoľvek námietok, a súčasne poznamenal, že

v potencionálnom prípade, ak by došlo v priebehu vykonávania úkonov k zisteniu, že časť

z priestorov „je v nájme inej osoby, bolo by vzhľadom na spoločné a nerozdielne využívanie

predmetných priestorov podozrivými spoločnosťami postupované zo strany orgánu činného

v trestnom konaní v zmysle §-u 101 ods. 3 alinea prvá Trestného poriadku“.

V stanovisku doručenom ústavnému súdu 29. júla 2010 riaditeľ Úradu justičnej

a kriminálnej polície okresného riaditeľstva PZ uviedol, že sa k vecnej stránke prijatej

sťažnosti nevie vyjadriť, „nakoľko ako nikto z nadriadených nebol prítomný pri výkone

predmetnej prehliadky, prehliadku vykonávali vyšetrovatelia za účasti Okresnej

prokuratúry Bratislava I.“, a že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej

sťažnosti.

13 Sťažovatelia možnosť vyjadriť sa k stanovisku generálneho prokurátora nevyužili,

v podaní doručenom ústavnému súdu 20. septembra 2010 prostredníctvom právneho

zástupcu oznámili svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej

upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyžiadaných listinných dôkazov,

zo súvisiacich spisov a z vyjadrení predložených okresným riaditeľstvom PZ a generálnym

prokurátorom zistil tieto relevantné skutočnosti:

Na základe dožiadania Rakúskej republiky o poskytnutie právnej pomoci okresná

prokuratúra ako príslušná na vybavenie predmetného dožiadania v zmysle ustanovení § 538

Trestného poriadku udelila 17. februára 2009 súhlas na nariadenie vykonania prehliadky

iných priestorov a pozemkov, a to k príkazu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva PZ

Č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP zo 16. februára 2009 týkajúceho sa priestorov

užívaných spoločnosťou M., s. r. o., B.; príkazu Č. p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP týkajúceho

sa priestorov užívaných spoločnosťou M., a. s., B.; príkazu Č. p. ORP-V-11-3/2009-I-JKP

týkajúceho sa priestorov užívaných spoločnosťou M., s. r. o., B., a tiež k príkazu Č. p. ORP-

V-11-4/2009-I-JKP týkajúceho sa priestorov užívaných spoločnosťou M., s. r. o.

v likvidácii, B. Vydanie príkazov bolo odôvodnené dožiadaním Štátneho zastupiteľstva

Viedeň v Rakúskej republike o vykonanie zabezpečenia dôkazu, a síce vykonanie prehliadok

priestorov uvedených spoločností z dôvodu vedeného „vyšetrovacieho konania“ proti J. M.

a členom predstavenstva spoločnosti M. so sídlom v J. pre podozrenie z trestnej činnosti,

ktorá sa mala dotýkať „na základe identického obchodného modelu“ aj spoločnosti „M.,

M., na základe osobného a hospodárskeho previazania – sčasti aj na M.“.

V rámci vykonania uvedených prehliadok 18. februára 2009 bola prehliadka

vykonaná aj v priestore (kancelárii), o ktorom sťažovatelia tvrdia, že bol fakticky užívaný

výlučne sťažovateľom na výkon jeho pracovnej činnosti pre sťažovateľku, ktorá získala

predmetný priestor do podnájmu na základe zmluvy o podnájme uzatvorenej 29. júla 2008

medzi sťažovateľkou ako podnájomcom a spoločnosťou M., s. r. o., B., ako nájomcom.

14 Podľa kópie zmluvy, ktorá bola ústavnému súdu sťažovateľmi predložená, bola jej platnosť

stanovená od 1. augusta 2008 na dva roky. Podľa vyjadrenia správcu budovy (v ktorej sa

nachádzajú priestory, v ktorých boli prehliadky vykonané) – spoločnosti H. s. r. o., B., mala

spoločnosť M., s. r. o., B., v zmysle § 14 nájomnej zmluvy právo prenajímať „svoje nájomné

priestory ďalším (tretím) právnickým alebo fyzickým osobám v rámci ich koncernu“.

Vyšetrovatelia okresného riaditeľstva PZ zúčastnení na prehliadke jednotlivých

priestorov uviedli, že štatutárni zástupcovia dotknutých spoločností sa na mieste prehliadok

v tom čase nenachádzali, preto boli príkazy doručené samotným zamestnancom. Zdôraznili,

že neboli zamestnancami upozornení na skutočnosť výlučného užívania označenej

kancelárie sťažovateľom.

V uvedenom priestore sa nachádzal aj „trezor pevne pripevnený k stene a podlahe

kancelárskeho priestoru a zabezpečený mechanickým zámkom na kľúč a súčasne číselným

kódom“, o ktorom sťažovatelia vo svojej sťažnosti tvrdili, že patrí do vlastníctva

sťažovateľky, ktorá ho získala od spoločnosti M., s. r. o., B., po zaplatení kúpnej ceny 18.

decembra 2008. Sťažovatelia ako dôkaz predložili kópiu vystavenej faktúry týkajúcej sa

uskutočneného predaja predmetného trezoru, originál výpisu z bankového účtu

sťažovateľky obsahujúci údaj o úhrade kúpnej ceny trezoru. Na základe výzvy ústavného

súdu predložila spoločnosť M., s. r. o., B., ako listinný dôkaz originál faktúry týkajúcej sa

uskutočneného predaja trezoru a originál výpisu z bankového účtu spoločnosti M., s. r. o.,

B., obsahujúci údaj o úhrade kúpnej ceny trezoru. Sťažovatelia a okresné riaditeľstvo PZ

sa vo svojich vyjadreniach v podstate zhodli na tom, že zo strany zamestnancov spoločnosti

M., s. r. o., B., došlo k výslovnému upozorneniu, že trezor nepatrí žiadnej zo spoločností, na

ktoré sa príkazy vzťahovali, ale je „v súkromnom vlastníctve pána V.“. Takisto sa zhodli vo

vyjadrení, že po neakceptovaní výzvy policajtov vykonávajúcich prehliadku adresovanú

prítomným zamestnancom mali policajti v úmysle prekonať uzamknutie trezoru násilne

„povolaním zámočníka KR PZ“. Po uskutočnení telefonických hovorov zamestnankyne

spoločnosti M., s. r. o., B., so sťažovateľom, táto zamestnankyňa sama trezor otvorila.

Podľa „Zápisnice o vykonaní domovej, osobnej prehliadky a prehliadky iných priestorov“

Č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP a Č. p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP z 18. februára 2009 (ďalej

len „zápisnice“) došlo k zaisteniu listín a ďalších špecifikovaných vecí nachádzajúcich sa

jednak v danom priestore kancelárie, ako aj v samotnom trezore. V zápisniciach, v častiach

15 obsahujúcich vyjadrenia zamestnancov spoločností prítomných pri vykonávaní prehliadok,

je uvedené: „Nie som schopná posúdiť či dokumenty ktoré sa tu nachádzajú súvisia

s vyšetrovaním“, a „nemám vedomosť, že by sa v týchto priestoroch nachádzali veci

v súvislosti s predmetnou trestnou činnosťou“. V zápisniciach nie je špecifikované, či došlo

k vydaniu alebo odňatiu zaistených vecí. Sťažovateľ sa vyjadril, že zaistené veci

nachádzajúce sa v predmetnej kancelárii a v trezore sú jeho vlastníctvom.

Veci zaistené pri výkone jednotlivých prehliadok boli 23. apríla 2009 odovzdané

Rakúskej republike, ktorá bola zároveň podľa § 550 ods. 3 Trestného poriadku generálnou

prokuratúrou požiadaná o ich vrátenie potom, keď už pre účely vedeného vyšetrovania

nebudú potrebné. K vráteniu veci generálnej prokuratúre dosiaľ nedošlo.

V opakovanom podnete z 23. apríla 2009 adresovanom generálnej prokuratúre

sťažovatelia v súvislosti s prehliadkou označenej kancelárie poukázali na to, že príkaz na

prehliadku iných priestorov a pozemkov sa vzťahoval výslovne na priestory užívané

spoločnosťou M., s. r. o., B., prehľadaná kancelária však v jej užívaní nebola, pretože ju

(ako aj v nej sa nachádzajúci trezor) na základe zmluvy o podnájme užíval výlučne

sťažovateľ. Policajti vykonávajúci túto prehliadku preto neboli oprávnení zaistiť veci, ktoré

sa v nej nachádzali a sú vlastníctvom sťažovateľa. Sťažovatelia zdôraznili, že krajská

prokuratúra pri vybavení ich podnetu v tomto smere podnet nepreskúmala, k tejto nimi

namietanej skutočnosti sa vôbec nevyjadrila, a neposkytla teda ochranu ich základným

právam garantovaným ústavou a právam zaručeným dohovorom. V závere dodali, že

nápravy porušenia základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru sa nemôžu

domáhať v Rakúskej republike, pretože k porušeniu došlo v Slovenskej republike postupom

odporujúcim Trestnému poriadku, a preto je potrebné poskytnutie ochrany zo strany

prokuratúry.

Generálna prokuratúra sa vo „Vyrozumení o vybavení opakovaného podnetu“

z 15. júna 2009 k podstatnej otázke, ktorá je predmetom skúmania v konaní pred ústavnom

súdom, vo všeobecnosti vyjadrila, že po preskúmaní „príslušných listinných materiálov“

zistila, že postup okresnej a krajskej prokuratúry pri vybavení podnetov sťažovateľov,

rovnako aj postup okresného riaditeľstva PZ pri vykonaní úkonov právnej pomoci –

16 prehliadok iných priestorov a pozemkov – bol v súlade so zákonom, ústavou a záväznými

medzinárodnými zmluvami. Konkrétnejšie predostrela k nastolenej otázke túto

argumentáciu: „Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa prenajatých kancelárskych

priestorov obchodnej spoločnosti M., s.r.o., poukazujem na ust. § 106 odsek 1 Trestného,

podľa ktorého všetky dotknuté osoby sú povinné strpieť prehliadku. Zaistené veci budú

vrátené po tom, čo nebudú potrebné pre trestné konanie.

S poukazom na spoločné užívanie kancelárie uvádzam, že zaistené veci z trezoru,

ktoré požadujete vrátiť, sú v zápisnici o prehliadke u firmy M., a.s. V tejto súvislosti Vám

oznamujem, že Generálna prokuratúra SR sa vzhľadom k zaisteniu účtovných dokladov

a písomností slovenských právnických osôb a k uplatneným právam tretích osôb pri

odovzdaní zaistených vecí dožadujúcemu štátu nevzdala práva na ich vrátenie.

Zaisťovacie úkony boli vykonané v danej veci na území Slovenskej republiky na

základe žiadosti rakúskeho justičného orgánu podľa zákona a bez akéhokoľvek porušenia

základných ľudských práv a slobôd.“ Generálna prokuratúra teda konštatovala, že

k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov nedošlo, a preto opakovaný podnet

odložila bez vykonania opatrení.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez

súhlasu toho, kto v ňom býva.

17 Podľa čl. 21 ods. 2 ústavy domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným

konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej

prehliadky ustanoví zákon.

Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom

dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,

zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného

ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie

inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to

nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku prehliadku iných priestorov alebo prehliadku

pozemku je oprávnený nariadiť predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo

v prípravnom konaní prokurátor alebo s jeho súhlasom policajt. Príkaz musí byť vydaný

písomne a musí byť odôvodnený. Doručí sa vlastníkovi alebo užívateľovi priestorov alebo

pozemku, alebo jeho zamestnancovi pri prehliadke, a ak to nie je možné,

najneskôr do 24 hodín po odpadnutí prekážky, ktorá bránila doručeniu.

18 Podľa § 101 ods. 2 Trestného poriadku prehliadku iných priestorov alebo pozemkov

vykoná bez meškania orgán, ktorý ju nariadil, alebo na jeho príkaz policajt.

Podľa § 101 ods. 3 Trestného poriadku bez príkazu alebo súhlasu podľa odseku 1

môže policajt vykonať prehliadku iných priestorov alebo pozemkov len vtedy, ak príkaz

alebo súhlas nemožno dosiahnuť vopred a vec neznesie odklad alebo ak ide o osobu

pristihnutú pri trestnom čine, alebo o osobu, na ktorú bol vydaný príkaz na zatknutie, alebo

o prenasledovanú osobu, ktorá sa ukrýva v týchto priestoroch. O vykonaní tohto úkonu musí

však bez meškania upovedomiť orgán, ktorý je oprávnený vydať príkaz alebo súhlas podľa

odseku 1.

Podľa § 105 ods. 1 Trestného poriadku orgán vykonávajúci domovú prehliadku

alebo prehliadku iných priestorov, alebo prehliadku pozemku je povinný umožniť osobe,

u ktorej sa taký úkon vykonáva, alebo niektorému dospelému členovi jej domácnosti alebo

v prípade prehliadky iných priestorov aj jej zamestnancovi účasť pri prehliadke. O práve

účasti pri prehliadke je povinný tieto osoby poučiť.

1. Všeobecne k východiskám a kritériám posudzovania zásahu do súkromia

Pri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) uplatňuje mechanizmus postupnosti skúmania niekoľkých hľadísk.

V prvom rade skúma, či daný skutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť

práva na súkromie, a následne pristúpi k posúdeniu kritéria legality zásahu, jeho

legitímnosti a proporcionality.

Vychádzajúc z úpravy dohovoru a jeho dodatkov možno v zásade právo na súkromie

rozdeliť na dve oblasti, a to právo na súkromný život a právo na rodinný život. Podľa

obsahového zamerania judikatúry ESĽP možno potom právo na súkromný život vymedziť

ako

a) zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov,

b) práva spojené s menšinovou sexuálnou orientáciou,

19 c) ochranu obydlia a domovú slobodu,

d) ochranu korešpondencie a tajomstva dopravovaných správ.

Právo na ochranu obydlia je v čl. 8 dohovoru osobitne a výslovne uvedené.

Právo na ochranu obydlia svojím charakterom a významom spolu s osobnou

slobodou a ďalšími garantovanými právami patrí medzi komponenty spoluvytvárajúce

osobnú sféru jednotlivca, ktorá podmieňuje dôstojnú existenciu ľudskej bytosti.

Legalita zásahu štátu do práva na súkromie znamená, že zásah je možný len

na základe zákona, resp. platného právneho predpisu, pričom pri posudzovaní splnenia tejto

podmienky sa vychádza z toho, či bola rešpektovaná dostupnosť (verejné publikovanie

právneho predpisu) a predvídateľnosť zákona. V rámci podmienky predvídateľnosti zákona

judikatúra ESĽP zdôrazňuje potrebu konkretizovania prostriedkov, ktorými štát disponuje

pri zasahovaní do práv chránených čl. 8 dohovoru, teda kladie dôraz na kvalitu relevantnej

právnej úpravy. V rozhodnutí Sallinen c. Fínsko z 27. decembra 2005 ESĽP vyslovil záver,

že vnútroštátne právo musí poskytovať jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu

do jeho práv zaručených čl. 8 dohovoru, preto musí dostatočne jasne v pojmoch poskytovať

občanovi náležitú indikáciu podľa okolností a podmienok, za akých je verejná autorita

zmocnená k zásahom do jeho práva na súkromie.

Podmienka legitímnosti vyžaduje, aby opatrenie umožňujúce zásah štátu do práva

na súkromie zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho legitimitu, ktorým môžu byť len

záujmy výslovne špecifikované dohovorom, a síce záujem štátu (z dôvodu ochrany národnej

bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojov a zločinnosti), záujem

spoločnosti (z dôvodu ochrany zdravia alebo morálky, zabezpečenia hospodárskeho

blahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov (z dôvodu ochrany ich práv s slobôd).

Kritérium proporcionality zásahu znamená dodržanie rovnováhy vo vzťahu medzi

právom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení

legitímneho cieľa. Pri ich výbere je limitovaný tým, že zásah do práva na súkromie je

možný len vtedy, keď je to nevyhnutné, a vykonať ho možno len v duchu požiadaviek

kladených na demokratickú spoločnosť.

20 Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že pri

zásahoch do práva na súkromie v súlade s dohovorom sa štát nemôže dovolávať iba akejsi

„všeobecnej nevyhnutnosti“. Termín „nevyhnutný“ je pritom podľa názoru ESĽP nie až

taký flexibilný, aby sa mohol interpretovať ako „užitočný“, „primeraný“ alebo „žiaduci“,

ale musí sa spájať s existenciou „naliehavej spoločenskej potreby“ vykonať daný zásah. Pre

výklad pojmu „demokratická spoločnosť“ je zasa pre ESĽP dôležité jej spojenie

s pluralizmom, toleranciou a duševnou slobodou.

Aj ústavný súd judikoval, že zásah do základného práva alebo slobody musí

zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe a musí byť primeraný sledovanému

legitímnemu cieľu a zároveň pri určovaní rozsahu obmedzenia je dôležité zohľadniť aj

podstatu práva, ktoré sa má obmedziť (pozri I. ÚS 13/00).

V rozhodnutí Peck c. Spojené kráľovstvo z 28. januára 2003 ESĽP v záujme

rešpektovania princípu proporcionality zdôraznil potrebu selektovať z viacerých dostupných

možností pre dosiahnutie cieľa možnosť primeranú zaručujúcu potrebnú rovnováhu medzi

právom jednotlivca na súkromie a záujmami štátu.

Konkrétne, v prípade práva na ochranu obydlia ESĽP vymedzil aj špecifické

minimálne kritéria potrebné pre účely posúdenia dodržania garancií čl. 8 dohovoru

v súvislosti s vykonaním „domovej prehliadky“, ktoré aplikuje pri skúmaní legality

a proporcionality zásahov a medzi ktoré zaradil najmä:

- závažnosť porušenia zákona, v súvislosti s ktorým sa „domová prehliadka“

a zaistenie veci uskutočnili,

- spôsob a okolnosti, za ktorých bol vydaný príkaz na „domovú prehliadku“,

najmä z pohľadu dostupnosti dôkazov,

- obsah a rozsah príkazu na domovú prehliadku, najmä vzhľadom na povahu

prehľadávaných objektov,

- záruky minimalizujúce negatívny dopad zásahu a tiež rozsah možných

dôsledkov na dobrú povesť osoby dotknutej domovou prehliadku.

21 Aj pri posúdení sťažnosti sťažovateľov postupoval ústavný súd v intenciách

judikatúry ESĽP.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

ústavy namietaným postupom okresného riaditeľstva PZ

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh a ďalších podkladov, ktoré si v priebehu

konania zabezpečil, zistil, že príkazy na prehliadku vydané v rámci namietaného postupu

okresného riaditeľstva PZ zahrňovali výlučne iba kancelárske priestory v užívaní

spoločnosti M., s. r. o., a M., a. s., a že užívacím právom ku kancelárskym priestorom a k

trezoru, v ktorých sa prehliadka tiež vykonala, a ktorej okolnosti realizácie sú predmetom

preskúmania v konaní pred ústavným súdom, disponovala sťažovateľka. Získala ho

na základe zmluvy o podnájme uzavretej medzi spoločnosťou M., s. r. o., a sťažovateľkou

ako podnájomníčkou. K trezoru nadobudla sťažovateľka vlastnícke právo na základe kúpy

od tej istej spoločnosti-pôvodného vlastníka (obidve právne skutočnosti nastali predo dňom

vykonania prehliadky). Na základe uvedeného tento kancelársky priestor a v ňom sa

nachádzajúci trezor fakticky užíval v rámci výkonu svojej pracovnej činnosti sťažovateľ ako

zamestnanec sťažovateľky.

V tomto kontexte nemožno prijať ako dostatočný argument tvrdenie vyšetrovateľov

okresného riaditeľstva PZ, že neboli zamestnancami spoločnosti (proti ktorým boli vydané

legálne príkazy na prehliadku) informovaní o skutočnostiach výlučného užívania dotknutej

kancelárie sťažovateľom, pretože bolo úlohou a zároveň povinnosťou orgánov činných

v trestnom konaní náležite, t. j. spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybností, preveriť

totožnosť skutočného užívateľa dotknutých priestorov a trezoru. Navyše, už z textu

odôvodnenia predmetných príkazov na prehliadku (čerpajúceho z dožiadania rakúskej

strany) je evidentná indícia, že okrem spoločností, u ktorých sa prehliadka mala vykonať, sa

„podozrenia“ týkajú aj sťažovateľky, avšak príkaz na prehliadku priestorov v jej užívaní na

totožnej adrese vydaný nebol.

22 Pokiaľ ide o trezor, vyšetrovatelia uviedli, že uvedení zamestnanci im informáciu

o tom, že trezor je „v súkromnom vlastníctve pána V.“, nevedeli preukázať predložením

relevantných dokumentov. Obhajobu polície v tomto smere by bolo možné akceptovať, ak

by sa s márnou výzvou na preukázanie tejto skutočnosti prostredníctvom náležitých

dokladov obrátili na kompetentný subjekt, ktorým v tomto prípade mohol byť iba štatutárny

orgán jednej alebo druhej zmluvnej strany (podnájom kancelárie, resp. kúpa trezoru) alebo

sťažovateľ, o ktorého existencii a právnom postavení ako zamestnanca sťažovateľky

vyšetrovatelia vedeli, pretože počas prehliadky sa prostredníctvom telefonického spojenia

právničky spoločnosti M., s. r. o., s ním dozvedeli číselnú kombináciu umožňujúcu im

trezor otvoriť.

Na tomto mieste sa ústavný súd vysporiadal aj s argumentáciou vyšetrovateľov

okresného riaditeľstva PZ, ktorí poukázali na to, že zamestnanci prítomní v priestoroch

výkonu prehliadok, podpisujúci zápisnicu o prehliadke kancelárie sťažovateľa a trezoru

neuviedli žiadne námietky proti vykonaniu úkonu. V okolnostiach prípadu možno označiť

tento argument za irelevantný, pretože sa týka zamestnancov iných spoločností (u ktorých

vykonanú prehliadku nikto nespochybnil, a nie je predmetom tohto konania) a prítomnosť

zainteresovaných osôb, teda sťažovateľa, resp. inej osoby oprávnenej konať za sťažovateľku

policajti v zmysle § 105 ods. 1 Trestného poriadku nezabezpečili.

Napokon ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa aj s argumentáciu

vyšetrovateľa okresného riaditeľstva PZ týkajúcou sa tvrdenia o existencii predpokladov pre

postup policajta v zmysle ustanovenia § 101 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého bez

príkazu alebo bez súhlasu prokurátora môže policajt vykonať prehliadku iných priestorov

alebo pozemkov okrem iného vtedy, ak súhlas nemožno dosiahnuť vopred a vec neznesie

odklad, pričom o vykonaní tohto úkonu musí však bez meškania upovedomiť orgán, ktorý

je oprávnený vydať príkaz alebo súhlas.

Okolnosti, ktoré predchádzali výkonu prehliadky v dotknutých kancelárskych

priestoroch v podnájme sťažovateľky nebolo možné v žiadnom prípade považovať za stav,

„keď vec neznesie odklad“, pretože aj ustálená trestnoprocesná prax za také považuje len

výnimočné situácie, keď je potrebné bezodkladné zaistenie veci dôležitých pre trestné

23 konanie, pretože napr. bezprostredne hrozí jej ukrytie na inom mieste, jej zničenie,

poškodenie alebo zašantročenie a pod. O takúto situáciu v danom prípade bezpochyby

nešlo, keďže priamo na mieste sa nachádzal orgán činný v trestnom konaní – policajt

oprávnený Trestným poriadkom na vydanie príkazu, a dokonca následný súhlas prokurátora

bolo možné dosiahnuť aj urýchleným spôsobom, a to napr. telefonicky, čo je ustálenou

a bežnou trestnoprocesnou praxou.

Napokon k tejto otázke musí ústavný súd už len skonštatovať, že v rámci

namietaného postupu okresného riaditeľstva PZ prehliadka v dotknutých kancelárskych

priestoroch bola v konečnom dôsledku vykonaná bez príkazu podľa § 101 ods. 1 Trestného

poriadku, ale nebol ani použitý (hypoteticky vyšetrovateľom naznačený) postup podľa

§ 101 ods. 3 Trestného poriadku umožňujúci realizovať prehliadku bez príkazu.

Rámec povinností štátnych orgánov, voči ktorým smeruje právo na súdnu a inú

právnu ochranu, upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého: „Štátne orgány môžu konať iba

na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Každé

konanie štátneho orgánu, ktoré nie je v súlade so zákonom, protirečí príkazu ústavnej

normy. V prípade použitia trestnoprocesného nástroja spôsobilého zasiahnuť

do garantovaných práv kohokoľvek, akým je aj prehliadka iných priestorov a pozemkov, sa

požiadavka ochrany základných práv musí prejaviť vo vydaní dostatočne odôvodneného

príkazu prokurátora alebo príkazu policajta opatreného súhlasom prokurátora (vo fáze pred

začatím trestného stíhania alebo vo fáze prípravného konania – § 101 ods. 1 Trestného

poriadku). Tieto orgány činné v trestnom konaní majú teda povinnosť poskytnúť dostatočné

záruky zákonnosti a ústavnosti rozhodovania o nariadení prehliadky iných priestorov

a pozemkov v predsúdnom konaní.

Zmysel zákonnej požiadavky predchádzajúceho príkazu prokurátora, resp. policajta

(s následným súhlasom prokurátora) na vykonanie prehliadky iných priestorov a pozemkov

treba vidieť v tom, že úlohou orgánu činného v trestnom konaní pri rozhodovaní o realizácii

tohto prostriedku je posúdiť, či jej nariadenie je v medziach ústavy a je zároveň konformné

s požiadavkami dohovoru zakotvujúceho tzv. negatívnu povinnosť štátu spočívajúcu

v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného života jednotlivcov.

24 Pokiaľ ide o otázku legitimity zásahu do súkromia, v tomto prípade nebolo potrebné

podrobnejšie sa ňou zaoberať, pretože špecifikom danej kauzy je, že prehliadky sa vykonali

na základe dožiadania rakúskych justičných orgánov podľa Európskeho dohovoru

o vzájomnej pomoci v trestných veciach, ktorým je Slovenská republika viazaná, pričom

úkony vykonané príslušnými slovenskými orgánmi sa odvíjali priamo od aplikácie jeho čl. 3

ods. 1. To však platí len vo vzťahu k prehliadkam a príkazom na ich vykonanie

realizovaným okresným riaditeľstvom PZ v spoločnostiach uvedených v dožiadaní

a následných príkazoch. V týchto intenciách nemožno vytknúť ani obsahové nedostatky

predmetných príkazov, ktoré sú aj náležite odôvodnené.

Inak sa javí posúdenie namietaného postupu okresného riaditeľstva PZ z hľadiska

rešpektovania ústavou garantovaných základných práv a slobôd sťažovateľov, pretože je

celkom zrejmé, že prehliadku možno vykonať výlučne iba v priestoroch toho subjektu,

ktorý je v príkaze riadne označený. V danom prípade išlo práve o situáciu, keď

kompetentný štátny orgán realizoval prehliadku aj v priestoroch iného subjektu

(sťažovateľky) a v rámci nej odňal veci jej patriace, resp. vo vlastníctve sťažovateľa, voči

ktorým príkaz na prehliadku vydaný nebol. Minimálne však tento orgán priamo na mieste

neodstránil pochybnosti týkajúce sa užívania týchto priestorov a vlastníctva odnímaných

vecí. (pozri tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. Ús 424/2000 zverejnený

pod č. 29, zv. 25 Zbierky nálezov a uznesení ÚS ČR)

Ústavný súd preskúmaním skutkového stavu dospel k záveru, že policajti okresného

riaditeľstva PZ v danom prípade vykonali prehliadku priestorov, na ktoré sa žiaden

z vydaných príkazov nevzťahoval, ich postup bol v rozpore s ustanovením § 101 Trestného

poriadku, preto ho treba považovať za nelegálny. Nedodržanie kritéria legálnosti aplikáciou

jednoduchého práva diskvalifikuje postup polície z medzí zákonnosti a ústavnej

konformnosti a zároveň popiera dodržanie esenciálnych predpokladov spravodlivého

procesu spočívajúcich v konkrétnych zárukách dotknutých osôb proti ľubovôli orgánov

verejnej moci. Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatoval, že postupom

okresného riaditeľstva PZ v konaní vedenom pod Č. p. ORP-V-11-1/2009-I-JKP

25 a Č. p. ORP-V-11-2/2009-I-JKP došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku nálezu).

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a čl. 21 ústavy a jeho práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru namietaným postupom

okresného riaditeľstva PZ a namietaným postupom generálnej prokuratúry

Nastolené námietky sťažovateľa sa týkajú kancelárskych priestorov, v ktorých

vykonáva svoju profesnú činnosť ako zamestnanec sťažovateľky, a kde sa nachádzali aj veci

v jeho súkromnom vlastníctve. Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti bolo potrebné primárne

vychádzať predovšetkým zo zistení a záverov ústavného súdu týkajúcich sa legálnosti

prehliadky kancelárie a trezoru sťažovateľky obsiahnutých v predchádzajúcom bode.

Úlohou ústavného súdu je potom posúdiť relevantnosť sťažovateľových námietok porušenia

jeho označených práv z tohto uhla pohľadu, čo si vyžaduje okrem iného ustáliť obsah

a rozsah ochrany práv garantovaných dotknutými článkami ústavy a dohovoru.

Generálna prokuratúra vo svojom vyjadrení, odvolávajúc sa na právnu úpravu

obsiahnutú v Trestnom poriadku, vyslovila záver, že „iné priestory a pozemky“ nemožno

považovať za obydlie, a preto v súvislosti s ich prehliadkou je vylúčené porušenie

základného práva na nedotknuteľnosť obydlia.

Právo na ochranu obydlia a domovú slobodu je podľa názoru ústavného súdu

súčasťou širšej kategórie, ktorou je ochrana súkromia. Ochrana súkromia je zakotvená

vo viacerých ustanoveniach ústavy, naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore

sústredená v čl. 8. Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva

obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda aj v intenciách judikatúry ESĽP.

Tak je to aj v súvislosti s danou problematikou.

Ústava ani dohovor bližšie nešpecifikujú obsah inštitútu obydlia. Ustanovením § 99

Trestného poriadku, judikatúrou všeobecných súdov a trestnoprocesnou doktrínou je tento

inštitút definovaný ako priestor slúžiaci na bývanie (byty, rodinné domy, rekreačné chaty,

26 bytové náhrady, miestnosti v zariadeniach určených na trvalé bývanie ako internáty

a ubytovne, ale aj prenajatá hotelová izba). V Trestnom poriadku pod pojem obydlia nie sú

zahrnuté priestory neslúžiace na bývanie (iné priestory), za ktoré sú považované

predovšetkým nebytové priestory ako kancelárie, dielne, továrenske haly, skladiská,

živnostenské prevádzky, ale aj samostatne stojace garáže, ktoré nie sú súčasťou obydlia.

Oproti naznačenému podústavnému vymedzeniu inštitútu obydlia judikatúra ESĽP

konštruuje širšie poňatie inštitútu obydlia pre účely stanovenia rozsahu práva garantovaného

čl. 8 ods. 1 dohovoru a vychádza z jeho úzkeho prepojenia s právom na súkromný život.

Širšie poňatie inštitútu obydlia formuloval ESĽP pri interpretácii dohovoru vo svetle

dnešných podmienok, a to v súlade s cieľom sledovaným čl. 8 dohovoru, t. j. ochranou

súkromia osôb pred neoprávnenými zásahmi zo strany verejnej moci, keď v modernej dobe

nie je možné viesť ostré priestorové oddelenie súkromia v miestach užívaných na bývanie

a súkromím realizovaným v pracovnom prostredí osoby. Preto ESĽP pod právo na

rešpektovanie obydlia podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru zahrňuje aj požiadavku rešpektu

k súkromiu sídla spoločností, pobočiek či podnikov právnických osôb (pozri r. Société

Colas Est. c. Francúzsko zo 16. apríla 2002), kancelárske priestory (pozri r. Crémieux

c. Francúzsko z 25. februára 1993 alebo r. Miailhe c. Francúzsko z 25. februára 1993) alebo

priestory advokátskych kancelárií (pozri r. Niemietz c. Nemecko z 12. decembra 1992).

Dodal pritom, že obmedzenie pojmu obydlie spôsobom, ktorý by vylučoval miesta výkonu

povolaní, nie je vždy možné, keďže stačí poukázať na prelínanie a nemožnosť odlíšenia

osobných aktivít jednotlivca od jeho aktivít pracovných (Niemietz c. Nemecko).

Opierajúc sa o judikatúru ESĽP treba realizáciu prehliadky iných priestorov

a pozemkov podľa ustanovení § 99 a nasledujúcich Trestného poriadku v priestoroch

kancelárie sťažovateľky, ktorú sťažovateľ užíval pri výkone svojej pracovnej činnosti, ako

aj prehliadku tu nachádzajúceho sa trezoru považovať za úkon spôsobilý zasiahnuť do jeho

práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ústavy, ako aj práva na ochranu obydlia

podľa čl. 8 dohovoru, pričom úlohou ústavného súdu bolo preskúmať, či bol daný zásah

vykonaný v rámci hraníc stanovených ústavou a dohovorom, inými slovami, je potrebné

27 (rešpektujúc, že uvedené práva podľa ústavy i dohovoru nie sú absolútne) odpovedať

na otázku, či bol sťažovateľ povinný strpieť túto prehliadku zasahujúcu do jeho súkromia.

V posudzovanej veci ide v prípade sťažovateľa o špecifické právne postavenie,

pretože je zrejmé, že prehliadka vykonaná okresným riaditeľstvom PZ nebola a priori

zameraná proti nemu ako fyzickej osobe (vzhľadom na obsah dožiadania rakúskych

justičných orgánov na to ani nebol dôvod). Ústavný súd k tomu poznamenáva, že v prípade

legálnosti tejto prehliadky, by bolo možné súhlasiť s názorom generálnej prokuratúry

prezentovaným v jej vyjadrení, že v takýchto prípadoch podľa § 106 Trestného poriadku

„je osoba, u ktorej sa má vykonať prehliadka iných priestorov, povinná tieto úkony

strpieť ...“. V danom prípade však bol namietaný postup okresného riaditeľstva PZ vo

vzťahu k sťažovateľke vyhodnotený ústavným súdom ako nezákonný a zásah do práv

sťažovateľa v tejto súvislosti treba vnímať ako sekundárny dôsledok tejto nezákonnosti,

pričom ide o iný zásah v zmysle § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

Ústavný súd považoval za potrebné osobitne a podrobnejšie odôvodniť svoje závery

týkajúce sa porušenia základného práva sťažovateľa na ochranu vlastníctva garantovaného

čl. 20 ods. 1 ústavy namietaným postupom okresného riaditeľstva PZ súc si vedomý svojej

judikatúry, podľa ktorej slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20

ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú

ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho

porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Interpretačná prax ESĽP do rozsahu ochrany vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) okrem iného zahŕňa aj „pokojné

užívanie majetku“.

28 K zásahom do „pokojného užívania majetku“ dochádza opatreniami štátu

označovanými judikatúrou ESĽP všeobecným pojmom „kontrola užívania majetku“.

Jedným zo základných druhov (okrem iných) sú opatrenia súvisiace s trestným konaním,

pričom najčastejšie ide o prípady, keď je predmet vlastníctva dôkazným prostriedkom.

Záujem na zachovaní takejto veci pre účely trestného konania patrí k nespochybniteľným

legitímnym účelom zasahovania do vlastníckeho práva v zmysle obsahu čl. 1 dodatkového

protokolu (pozri Venditelli c. Taliansko z r. 1994). Aj v týchto prípadoch však musí zásah

spĺňať kritériá legality, legitimity a proporcionality.

Ústavný súd konštatoval, že postup polície spočívajúci vo vykonaní prehliadky

kancelárie v podnájme sťažovateľky užívanej sťažovateľom ako jej zamestnancom

na základe príkazu vzťahujúceho sa na priestory iného subjektu bol vykonaný mimo rámca

zákona, došlo teda k porušeniu kritéria legality. Ako nelegálne treba preto kvalifikovať aj

zaistenie vecí patriacich sťažovateľovi nachádzajúcich sa v tejto kancelárii a v trezore.

Z tohto hľadiska nemôže preto obstáť ani tvrdenie generálnej prokuratúry vo vyjadrení, že

v sťažovateľovom prípade išlo o dovolený zásah do jeho vlastníckeho práva v zmysle čl. 20

ods. 5 ústavy. Nedodržanie kritéria legality pri zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa

bolo jednoznačným dôvodom na konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa

zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.

Zistený závažný nedostatok namietaného postupu okresného riaditeľstva PZ

spočívajúci v nedodržaní prioritného kritéria legálnosti nie je možné akceptovať, a preto

ústavný súd vyslovil, že namietaným postupom okresného riaditeľstva PZ boli porušené

základné práva sťažovateľa garantované čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ústavy, ako aj jeho právo

zaručené čl. 8 ods. 1 dohovoru. Tým, že generálna prokuratúra pri výkone svojej právomoci

neposkytla náležitú ochranu uvedeným právam sťažovateľa (pozri bod 4 odôvodnenia),

došlo k porušeniu rovnakých práv sťažovateľa aj namietaným postupom generálnej

prokuratúry (bod 1 výroku nálezu).

29 4. K sťažovateľmi namietanému porušeniu ich základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným postupom generálnej

prokuratúry

Z judikatúry ESĽP, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v sebe okrem iných práv a záruk zahŕňa aj právo na odôvodnenie

rozhodnutia.

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia. Právo na odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je potrebné poskytnúť

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997). Právo na

spravodlivý proces nevyžaduje v rozhodnutí reagovať na každý prednesený argument. Stačí

reagovať na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci (Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994).

Generálna prokuratúra vo „Vyrozumení o vybavení opakovaného podnetu“ (ďalej len

„upovedomenie“) z 15. júna 2009 konštatovala, že postup okresného riaditeľstva PZ

pri vykonaní prehliadok iných priestorov a pozemkov 18. februára 2009, ako aj postup

okresnej a krajskej prokuratúry pri preskúmaní žiadostí sťažovateľov podľa § 210 Trestného

poriadku a pri vybavení ich podnetov podľa § 31 a nasledujúcich zákona o prokuratúre bol

v plnom súlade s ústavou a záväznými medzinárodnými zmluvami.

Ústavný súd po preskúmaní tohto upovedomenia zistil, že generálna prokuratúra sa

k námietkam sťažovateľov týkajúcim sa vykonania prehliadky v priestoroch, o ktorých

sťažovatelia tvrdili, že ich fakticky užíval výlučne sťažovateľ pre výkon svojej pracovnej

činnosti, v podstate vyjadrila jedine poukazom na ustanovenie § 106 ods. 1 Trestného

poriadku obsahujúce poučenie o povinnosti dotknutých osôb strpieť vykonanie príkazom

nariadenej prehliadky iných priestorov a pozemkov. Odôvodnenie neobsahuje žiadne

konkrétne argumenty relevantného charakteru, ktorými by generálna prokuratúra

zodpovedala spomínanú sťažovateľmi nastolenú otázku. Vzhľadom na to, že už samotný

30 ústavný súd po preskúmaní tejto otázky konštatoval nelegálnosť zásahu polície do práva

sťažovateľa na súkromie a ostatných základných práv zaručených ústavou, ako aj do

základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, treba túto otázku

kvalifikovať ako podstatnú, ktorá si vyžadovala náležitú odpoveď aj zo strany generálnej

prokuratúry.

Keď sa konajúci orgán rozhodujúci o právnom prostriedku nápravy nevysporiada

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo

nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu

ochranu a inú právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy.

V danom prípade generálna prokuratúra k vysporiadaniu sa s podstatnými

argumentmi sťažovateľov ani nepristúpila, a teda neposkytla náležitú ochranu právam

sťažovateľov, a preto ústavný súd dospel k záveru, že z tohto dôvodu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Táto skutočnosť bola dostatočným dôvodom na to, aby ústavný súd vyslovil

porušenie základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným postupom

generálnej prokuratúry (bod 3 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody a takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, ako aj zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom.

Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného

31 zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 3 písm. c) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného

čl. 46 ods. 1 ústavy, v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy, ako aj § 56 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upovedomenie generálnej prokuratúry o vybavení podnetu zrušil (bod 4 výroku

nálezu).

Ústavný súd v tomto prípade nevrátil vec generálnej prokuratúre na ďalšie konanie,

pretože ochranu právam sťažovateľov v príslušnom rozsahu poskytol týmto rozhodnutím

a ďalšie konanie a rozhodovanie o tých istých otázkach nemá opodstatnenie.

Podľa § 550 ods. 3 Trestného poriadku pri odovzdávaní zaistenej veci dožiadaný

orgán požiada cudzí orgán o jej vrátenie.

Vzhľadom na to, že k vráteniu vecí sťažovateľa zo strany justičných orgánov

Rakúskej republiky generálnej prokuratúre dosiaľ nedošlo, ústavný súd podľa § 56 ods. 3

písm. c) zákona o ústavnom súde zakázal generálnej prokuratúre pokračovať v porušovaní

základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 5 výroku nálezu),

pričom jej povinnosťou v tomto smere (v danom prípade ako jediného kompetentného

orgánu Slovenskej republiky) bude bezodkladne požiadať Rakúsku republiku podľa § 550

ods. 3 Trestného poriadku o vrátenie všetkých vecí zaistených v kancelárii a v trezore

32 patriacich sťažovateľovi a následne zabezpečiť ich vrátenie sťažovateľovi podľa § 97 ods. 1

Trestného poriadku.

5. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným postupom okresného riaditeľstva

PZ

Zo všetkých skutkových okolností prípadu vyplýva, že vo vzťahu k sťažovateľovi bola

v rámci namietaného postupu okresného riaditeľstva PZ proti sťažovateľke prehliadka

a následné zaistenie jeho vecí excesom a nezákonnosť tohto postupu „vedľajším

produktom“ v podobe porušenia jeho už uvedených práv. Sťažovateľ nebol ani

potencionálnym účastníkom tohto konania, preto k porušeniu jeho základného práva podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy nemohlo dôjsť. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľa v tejto časti

nevyhovel (bod 6 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010

33