II. ÚS 201/08 — II. ÚS 201/08 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 201/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., B., právne zastúpenej

advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. 46 Cbi 68/2002 a jeho rozsudkom z 23. mája 2007 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 210/2007 a jeho rozsudkom

zo 17. januára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., odmieta.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2008

doručená sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 46 Cbi 68/2002 a jeho

rozsudkom z 23. mája 2007 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 210/2007 a jeho rozsudkom zo

17. januára 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom krajským súdom pod

sp. zn. 46 Cbi 69/2002 sa navrhovateľ Ing. E. Č. ako správca konkurznej podstaty úpadcu

spoločnosti V., s. r. o., P. (ďalej len „úpadca“), návrhom podaným 6. júna 2002 domáhal

proti sťažovateľke vydania veci do konkurznej podstaty úpadcu so 17,6 %-ným úrokom

z omeškania. O tomto návrhu rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 46 Cbi 68/02-114

z 23. mája 2007 tak, že uložil sťažovateľke povinnosť vydať do konkurznej podstaty úpadcu

požadovanú vec. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. 3 Obo 210/2007 zo 17. januára 2008 rozhodol tak, že rozsudok

krajského súdu v znení doplňujúceho rozsudku č. k. 46 Cbi 68/02-117 z 29. mája 2007

a opravného uznesenia č. k. 46 Cbi 68/02-118 z 29. mája 2007 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky tak krajský súd, ako aj najvyšší súd svojimi postupmi

a rozhodnutiami porušili základné práva sťažovateľky, ktoré jej zaručuje čl. 46 ods. 1

a čl. 48 ods. 2 ústavy, čo odôvodňuje takto:

„Za porušenie našich práv považujeme nesprávne posúdenie sporu a vylúčenie

aplikovania § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý sa podľa nášho názoru nesporne vzťahuje

na predmetný spor, čím došlo k porušeniu uvedeného článku Ústavy i § 1 O. s. p., podľa

ktorého má postup súdov zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov

účastníkov konania. (...)

Dňa 15. 08. 2001 sme uzavreli kúpnopredajnú zmluvu, na základe ktorej sme od

predávajúceho V., s. r. o. P. kúpili navíjačku cievok W. za dohodnutú kúpnu cenu Sk

184.500,- vrátane DPH, ktorú sme riadne zaplatili v hotovosti (...).

Listom zo dňa 13. 12. 2001, ktorý nám bol doručený dňa 17. 12. 2001 (...) nás

Ing. E. Č., správca konkurznej podstaty úpadcu V. s. r. o. P. vyzval k vráteniu vyššie

uvedeného stroja.

2 Na uvedený list sme reagovali listami zo dňa 16. 05. a 28. 05. 2002 (…), v ktorých

sme poukazovali na skutočnosť, že my sme v žiadnom prípade nemohli vedieť o tom, že

spoločnosť V. je v konkurze, Ing. L. D. sme z predchádzajúcej spolupráce poznali ako

konateľa uvedenej spoločnosti, takže sme nemali žiaden dôvod skúmať, či je oprávnený

konať za spoločnosť, navrhli sme Ing. Č., aby dodatočne dal súhlas ku kúpnej zmluve alebo

nám vrátil kúpnu cenu a súčasne sme uplatnili aj zádržné právo na stroj podľa § 151s a

nasl. Občianskeho zákonníka do doby vrátenia kúpnej ceny.

Ing. Č. nám odpovedal listom zo dňa 21. 05. 2002 (...) a následne podal žalobu na

vydanie veci (...).

V konaní sme riadne preukázali zaplatenie kúpnej ceny, ktorá bola riadne

zaevidovaná v účtovníctve úpadcu, čo bolo potvrdené aj preverovaním polície (...).

Po celú dobu konania sme deklarovali ochotu vrátiť stroj, avšak za dodržania zákona

a to § 457 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého treba predmet sporu posudzovať.

Prvostupňový súd našu obranu neakceptoval a rozsudkom zo dňa 23. 05. 2007

sp. zn. 46 Cbi 68/02-114 (...) nás zaviazal vydať stroj do konkurznej podstaty úpadcu

a zaplatiť navrhovateľovi trovy konania.

Proti rozsudku sme dňa 22. 06. 2007 podali odvolanie (...), v ktorom opätovne

poukazujeme na § 457 i na príslušnú judikatúru v tomto smere.

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 01. 2008 sp. zn. 3 Obo 210/2007 (...),

ktorý nám bol doručený dňa 22. 02. 2008 bol rozsudok prvého stupňa potvrdený

a navrhovateľovi náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

Z uvedeného napadnutých rozsudkov je zrejmé, že súdy konštatujú, že právna úprava

konkurzu vylučuje použitie ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka v danom prípade,

avšak toto svoje tvrdenie ničím neodôvodňujú a nepoukazujú na konkrétne ustanovenie

zákona, ktoré by ich postup, resp. názor potvrdzovalo.

Problematiku bezdôvodného obohatenia upravuje Občiansky zákonník v § 451 až

459, pričom nie je možné pri posudzovaní bezdôvodného obohatenia postupovať len podľa

niektorých ustanovení, teda napr. § 451 ods. 1, 2 a nebrať do úvahy § 457, ktorý je

neodmysliteľnou súčasťou právnej úpravy bezdôvodného obohatenia.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku súčasne nepriznal úspešnému navrhovateľovi trovy

právneho zastúpenia v odvolacom konaní s poukazom na § 8 vyhl. č. 493/1991 Zb., avšak

3 ponechal nezmenené rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý z toho istého titulu trovy

konania úspešnému navrhovateľovi priznal, hoci tak urobiť nemal.

Došlo tu teda k porušeniu našich práv na spravodlivé rozhodnutie veci, boli sme

v rozpore s § 457 Občianskeho zákonníka zaviazaní vrátiť navrhovateľovi stroj bez vrátenia

kúpnej ceny, ktorú sme zaň zaplatili a tiež sme boli zaviazaní v rozpore so zákonom

k zaplateniu trov konania. (...)“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na

ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa T., spol. s r. o., B. (...) na spravodlivé rozhodnutie veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v

konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod č. 46 Cbi 68/02 a na Najvyššom súde

SR v Bratislave pod č. 3 Obo 210/2007 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 46 Cbi 68/02 - 114 zo dňa 23. 05. 2007

a rozsudok Najvyššieho súdu SR v Bratislave č. 3 Obo 210/2007 zo dňa 17. 01. 2008 sa

zrušujú a Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje vo veci ďalej konať a rozhodnúť bez

zbytočných prieťahov. Odkladá sa vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí.

3. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR v Bratislave sú povinní nahradiť

sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume Sk 14.680,- (...) k rukám advokáta

JUDr. J. V. (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi sa priznáva suma Sk 250.000,- z titulu primeraného finančného

zadosťučinenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4 Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

5 V prvom rade je potrebné poznamenať, že ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom

sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný

súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ, súc zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom, domáha v petite svojej sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných článkov

ústavy uvedené mimo petitu ústavný súd pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže

doplniť petit (III. ÚS 235/05).

Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základných práv zaručených

v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. 46 Cbi 68/02 a jeho rozsudkom z 23. mája 2007 a postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 210/2007 a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 46 Cbi 68/02 a jeho

rozsudkom z 23. mája 2007

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu a jeho rozsudkom

sp. zn. 46 Cbi 68/02 z 23. mája 2007 ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp

subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy („...ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.“) nie je príslušný na preskúmanie napadnutého postupu a rozhodnutia

krajského súdu, pretože sťažovateľka mala k dispozícii účinný opravný prostriedok -

odvolanie, ktorý jej zákon účinne poskytuje na ochranu základných práv, porušenie ktorých

sťažnosťou pred ústavným súdom namietala, a na použitie ktorého bola oprávnená podľa

osobitných predpisov (v tomto prípade Občianskeho súdneho poriadku). Sťažovateľka tento

opravný prostriedok napokon aj využila, na základe čoho bolo povinnosťou najvyššieho

(ako odvolacieho) súdu poskytnúť sťažovateľke ochranu ňou označeného základného práva,

k porušeniu ktorého malo dôjsť postupom a rozhodnutím prvostupňového súdu.

6 Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

jeho právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 210/2007 a jeho

rozsudkom zo 17. januára 2008

Sťažovateľka v sťažnosti pred ústavným súdom namieta, že k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 210/2007 a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008

došlo tým, že najvyšší súd (rovnako ako krajský súd) nesprávne v jej právnej veci vylúčil

aplikáciu § 457 Občianskeho zákonníka s tým, že jeho použitie vylučuje právna úprava

konkurzného konania, avšak bez toho, aby toto svoje tvrdenie najvyšší súd odôvodnil

a poukázal na konkrétne ustanovenia zákona. K porušeniu označeného základného práva

malo dôjsť aj tým, že „Najvyšší súd vo svojom rozsudku (...) nepriznal úspešnému

navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní s poukazom na § 8 vyhlášky

č. 493/1991 Zb. (ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní

v znení neskorších predpisov, pozn.), avšak ponechal nezmenené rozhodnutie

prvostupňového súdu, ktorý z tohto istého titulu trovy konania úspešnému navrhovateľovi

priznal, hoci tak urobiť nemal“.

Ako vyplýva z doterajšej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný

súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1

ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba

z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými

v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to,

či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych

úprav.

7 Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady

na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru

o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých

sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im

predchádzal.

Z odôvodnenia odvolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu vyplýva:

„Rozhodnutie súdu považujeme za nesprávne, pretože súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym právnym záverom - § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.

V prvom rade musíme poukázať na skutočnosť, že je nesporné a to v podstate aj

medzi účastníkmi sporu, že podľa § 9c zákona o konkurze a vyrovnaní môže dlžník nakladať

s majetkom ide so súhlasom predbežného správcu, inak je jeho právny úkon neplatný.

Súd ďalej postupuje správne podľa Občianskeho zákonníka, kde poukazuje na § 451

ods. 2 i na § 458, avšak z nám neznámych dôvodov opomína § 457, ktorý je pre posúdenie

daného stavu z hľadiska práva absolútne podstatný a nemožno ho vynechať, lebo práve toto

ustanovenie rieši situáciu ak je zmluva neplatná.

Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je

každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal, avšak podľa

rozhodnutia súdu má vrátiť plnenie len odporca a navrhovateľ nie, čo je podľa nášho

názoru v rozpore s citovaným ustanovením.

Napadnutý rozsudok v tomto smere žiadne odôvodnenie fakticky neobsahuje, lebo

ako sme už uviedli, súd § 457 Občianskeho zákonníka pri svojom rozhodovaní vôbec nebral

do úvahy, hoci sa toto ustanovenie výlučne vzťahuje práve na daný prípad a je pre jeho

správne posúdenie prvotné a zásadné.

K tomuto zdôrazňujeme, že za stroj - navíjačka cievok W., sme spoločnosti, V. s. r. o.

P. riadne zaplatili sumu SK 184.500,- vrátane DPH, čo bolo v konaní nesporne preukázané

8 a to i výsledkami konania vedeného orgánmi činnými v trestnom konaní, teda súd ak

rozhodol o povinnosti odporcu vrátiť stroj, mal súčasne podľa § 457 Občianskeho

zákonníka rozhodnúť o povinnosti navrhovateľa vrátiť odporcovi zaplatenú kúpnu cenu Sk

184.500,-. (...)

Od začiatku, teda už od výzvy navrhovateľa, aby sme stroj vrátili, sme to boli ochotní

urobiť, samozrejme za podmienky, že nám bude vrátená kúpna cena, ktorú sme za stroj

riadne zaplatili.

Navrhovali sme ešte optimálnejšie riešenie, aby predmetný právny úkon dodatočne

navrhovateľ konvalidoval, teda dal súhlas ku kúpnej zmluve, na základe ktorej sme sa stali

vlastníkom stroja, pričom sme poukazovali na skutočnosť, že stroj nemá cenu, ktorú sme zaň

zaplatili, ide o špeciálne zariadenie, ktoré je za uvedenú sumu nepredajné.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že ak by súd bol rozhodol v súlade so

zákonom, teda s § 457 Občianskeho zákonníka, tak že sme povinní vydať navrhovateľovi

stroj a navrhovateľ je povinný nám vrátiť jeho kúpnu cenu Sk 184.500,-, išlo by o zbytočný

spor zavinený navrhovateľom, lebo ako sme vyššie uviedli toto riešenie sme navrhovali

a teda nebolo potrebné vec riešiť súdnou cestou, teda súd nemal dôvod priznať

navrhovateľovi trovy konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p., ale naopak súd mal zaviazať

navrhovateľa k zaplateniu trov konania odporcovi podľa § 142 ods. 2,143 a 147 ods. 1

O. s. p. (...)

Na základe uvedených dôvodov navrhujeme, aby odvolací súd prvostupňový

rozsudok v napadnutej časti zmenil podľa § 220 O. s. p. tak, že uloží odporcovi vydať

navrhovateľovi navíjačku cievok W. v. č. 0210501 do troch dní potom, čo navrhovateľ vráti

odporcovi Sk 184.500,-, trovy konania navrhovateľovi nepriznal a zaviazal navrhovateľa

k náhrade trov prvostupňového konania Sk 69.802,90 a odvolacieho konania odporcovi

k rukám advokáta JUDr. J. V..“

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa

v znení doplňujúceho rozsudku a opravného uznesenia v napadnutej časti potvrdil

a navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, čo odôvodnil takto:

„Proti rozsudku v časti, v ktorej návrhu bolo vyhovené, sa odvolal odporca a žiadal

jeho zmenu. Považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne, pretože na základe

9 vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym právnym záverom. Odporca neplatnosť

právneho úkonu nerozporuje, namieta však, že súd pri vyhovení návrhu opomenul aplikovať

ust. § 457 Obč. zák., ktoré ustanovenie sa výlučne vzťahuje na daný prípad a je pre jeho

správne posúdenie prvotné a zásadné. Je toho názoru, že zaplatenie kúpnej ceny v konaní

preukázal, a preto súd prvého stupňa pri rozhodnutí o povinnosti vydania stroja mal

súčasne rozhodnúť i o povinnosti navrhovateľa vrátiť odporcovi zaplatenú kúpnu cenu,

v ktorom smere poukázal na platnú a jednoznačnú súdnu prax. Tvrdí, že od počiatku bol

ochotný vrátiť požadovaný stroj, ktorého vrátenie podmieňoval vrátením kúpnej ceny, z

ktorého dôvodu považuje spor za zbytočne vyvolaný, pre ktorú skutočnosť by mal trovy

konania hradiť navrhovateľ. Navrhuje preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

časti zmeniť tak, aby súd uložil odporcovi vydať stroj do troch dní po tom, čo navrhovateľ

vráti odporcovi Sk 184 500,-.

Navrhovateľ vo svojom stanovisku k odvolaniu uviedol, že odporca neberie do úvahy

skutočnosť, že na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz, a preto použitie niektorých

ustanovení právnych predpisov je vylúčené. Medzi takéto ustanovenia v konkurze možno

podľa názoru navrhovateľa zaradiť aj ustanovenie § 457 Obč. zák., ktorého uplatnenie v

tomto prípade je potrebné vykladať v kontexte zákona o konkurze a vyrovnaní. Vychádzajúc

z uvedeného je neaplikovateľná aj odporcom v odvolaní tvrdená judikatúra. Odporca si

môže svoju pohľadávku z titulu kúpnej ceny prihlásiť do konkurzu. Na podporu svojho

tvrdenia poukázal na ust. § 66e ods. 2 ZKV, Navrhuje preto napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejedal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1

O. s. p.. Po preskúmaní rozsudku v napadnutej časti, v medziach dôvodov odvolania, dospel

k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť vydať do

konkurznej podstaty úpadcu V., s.r.o., P., navíjačku cievok W., v. č. 0210501. Vychádzal

pritom z právnej skutočnosti, že kúpna zmluva, ktorou odporca uvedenú vec nadobudol od

terajšieho úpadcu, je neplatná, a preto je túto povinný do konkurznej podstaty vydať z titulu

bezdôvodného obohatenia. Konštatoval tiež, že odporca je oprávnený prihlásiť svoju

pohľadávku - zaplatenú kúpnu cenu - u správcu konkurznej podstaty, ako pohľadávku proti

podstate.

10 Odporca v odvolaní proti tomuto rozsudku zistenú neplatnosť právneho úkonu

v zásade nerozporuje, namieta však, že súd prvého stupňa pochybil, keď pri vyhovení

návrhu v časti vydania veci do konkurznej podstaty, neaplikoval ust. § 457 Obč. zák., a teda

neuložil navrhovateľovi proti vydaniu veci do konkurznej podstaty vrátiť odporcovi

zaplatenú kúpnu cenu.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd prvého stupňa v danom

prípade úplne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Ako vyplýva z ust. § 6 ods. 2 zák. č. 328/1991 Zb., ktorým sa tento konkurz spravuje,

do konkurznej podstaty patria okrem iného veci, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia

konkurzu.

Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že pred vyhlásením konkurzu na majetok terajšieho

úpadcu V., s. r. o., P., uzavrela táto spoločnosť s odporcom kúpnu zmluvu z 15. 8. 2001,

predmetom ktorej bol predaj navíjačky cievok W. za dohodnutú kúpnu cenu Sk 150 000,- s

23% DPH.

Nesporne bolo tiež zistené, že uvedená zmluva bola uzavretá terajším úpadcom bez

súhlasu, v konkurznom konaní ustanoveného, predbežného správcu v rozpore súst. § 9c

zák. č. 328/1991 Zb., z ktorého dôvodu súd prvého stupňa správne konštatoval, že tento

právny úkon je neplatný.

Keďže ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, táto pôsobí od počiatku, čo

znamená, že uvedeným právnym úkonom nedošlo k zmene vlastníctva k veci, ktorá bola

predmetom kúpy, z ktorého dôvodu táto v čase vyhlásenia konkurzu patrila terajšiemu

úpadcovi, a teda patrí i do konkurznej podstaty.

Súd prvého stupňa preto rozhodol v súlade s právnym predpisom, keď odporcovi

uložil uvedenú vec vydať do konkurznej podstaty.

Za správny považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky i postup súdu prvého stupňa

vtom, že pri rozhodnutí o vydaní veci do konkurznej podstaty neprihliadol k odporcom

namietanému ust. § 457 Obč. zák. a tohto odkázal na oprávnenie uplatniť pohľadávku,

ktorá mu vznikla z neplatného právneho úkonu, u správcu konkurznej podstaty ako

pohľadávku proti podstate.

Takýto postup vyplýva jednoznačne zo zákona o konkurze a vyrovnaní a výlučne ním

upraveného spôsobu, za akých podmienok a kedy môžu byť pohľadávky veriteľov v konkurze

11 uspokojené a ktorá právna úprava vylučuje použitie ust. § 457 Obč. zák. v danom prípade.

(...)

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

§ 142 ods. 1 v spojení s § 224 O. s. p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému

navrhovateľovi ich náhradu nepriznal, nakoľko, ako vyplýva z navrhovateľom dodatočne

predloženého vyčíslenia uplatnených trov odvolacieho konania, navrhovateľ tieto vyčíslil

len ako trovy právneho zastúpenia. Vzhľadom na to, že účastníkom konania na strane

navrhovateľa je správca konkurznej podstaty, ktorému s poukazom na ust. § 8 vyhl. č.

493/1991 Zb. za vedenie sporov neprislúcha právo na odmenu podľa osobitných predpisov,

nemožno preto ním vyčíslené trovy konania považovať za vynaložené účelne.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu

potvrdil. Je nepochybné, že najvyšší súd sa zaoberal podstatným argumentom sťažovateľky,

ktorým odôvodnila odvolanie proti rozsudku krajského súdu (použitie, resp. nepoužitie

§ 457 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní v právnej veci sťažovateľky), a zdôvodnil

prečo neprichádzal do úvahy sťažovateľkou navrhovaný postup v jej právnej veci.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že najvyšší súd napriek tomu, že sám trovy

odvolacieho konania navrhovateľovi nepriznal (vzhľadom na relevantnú právnu úpravu -

§ 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb., ktorou sa

vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov), ponechal nezmenené rozhodnutie krajského súdu o povinnosti sťažovateľky

nahradiť navrhovateľovi trovy prvostupňového konania v „rozpore so zákonom“, ústavný

súd poznamenáva, že „nezákonnosť“ rozhodnutia o trovách konania v tomto zmysle v rámci

svojho odvolania proti rozsudku krajského súdu nenamietala, pritom nič nebránilo tomu,

aby tak urobila. Sťažovateľka navyše už v tom čase bola zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom, ako osobou znalou práva, preto bolo na jej rozhodnutí, aby sa riadnym

opravným prostriedkom domáhala nápravy prípadného nesprávneho rozhodnutia o trovách

konania.

12 Sťažovateľka v odvolaní požadovala zmenu rozhodnutia o trovách prvostupňového

konania, avšak iba v súvislosti s prípadnou zmenou rozhodnutia v merite veci odvolacím

súdom.

V zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd je

rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Aj s prihliadnutím na uvedené ustanovenie je

ústavný súd toho názoru, že k porušeniu označeného základného práva by mohlo postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu dôjsť až v takom prípade, ak by

tento súd, napriek odvolaním napadnutej nesprávnosti rozhodnutia o trovách

prvostupňového konania, odoprel v tejto záležitosti poskytnúť sťažovateľke súdnu ochranu,

t. j. ak by najvyšší súd odmietol o tejto otázke konať a rozhodovať.

V každom prípade postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným.

V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

13 Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 46 Cbi 68/02 a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 210/2007

Z petitu sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva požiadavka sťažovateľky

vysloviť aj porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť v označených konaniach

krajského súdu a najvyššieho súdu. Napriek tomu, že z odôvodnenia sťažnosti nevyplýva

žiadna konkrétna argumentácia na podporu vyslovenia takéhoto záveru okrem skutočnosti,

ktorá nasvedčuje neprimeranú dĺžku trvania konania (konanie na krajskom súde začalo

v roku 2002), ústavný súd pristúpil k posúdeniu možného porušenia aj tohto základného

práva sťažovateľky všeobecnými súdmi.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zo sťažnosti (jej petitu) vyplýva, že k namietanému porušeniu označeného

práva sťažovateľky malo dôjsť postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

46 Cbi 68/02 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 210/2007.

Podľa zistenia ústavného súdu napadnuté konania boli právoplatne skončené

22. januára 2008 nadobudnutím právoplatnosti rozsudku krajského súdu z 23. mája 2007

v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. januára 2008.

14 Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02,

IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 168/04) poskytuje ústavný súd ochranu základnému

právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keď v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného

práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte môže

trvať. Preto ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie,

v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2

ústavy, bolo právoplatne skončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a teda

k porušovaniu označeného základného práva už nemôže dochádzať, sťažnosť zásadne

odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza

pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická

osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa spravidla dosiahne

právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 167/03).

Vzhľadom na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky právoplatným

skončením predmetných konaní v čase podania sťažnosti už k porušovaniu jej označeného

práva nemohlo dochádzať.

Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že sťažnosť podaná proti obom

všeobecným súdom je zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde po jej predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol (podobne

napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch

sťažovateľky uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite sťažnosti)

nerozhodoval.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008

15