I. ÚS 168/2017 — I. ÚS 168/2017 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 168/2017-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom

pod sp. zn. 36 Er 5934/2008 po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. I. ÚS 493/2012 z 13. marca 2013 a takto

ro zhodo l :

Sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodn en i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. marca 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 5934/2008

po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 493/2012 z 13. marca 2013.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že proti nemu ako povinnému je na návrh

oprávneného Slovenskej konsolidačnej banky, a. s., Bratislava u súdnej exekútorky vedené

exekučné konanie na vymoženie sumy 466,14 €, ktoré ako „celok“ nie je právoplatne

skončené, keďže o výške trov povinného sťažovateľa, ktoré uplatnil ešte listom ‒

z 18. júla 2016, ešte nie je rozhodnuté. O tomto nároku okresný súd mal bezodkladne

rozhodnúť.

3. Vzhľadom na to, že okresný súd riadne nekonal, požaduje sťažovateľ priznať mu

primerané finančné zadosťučinenie za utrpenú nemajetkovú ujmu spolu v sume 4 250 €,

teda 500 € za každý rok trvania nezákonnej a protiústavnej exekúcie vedenej proti nemu

zo strany súdnej exekútorky.

4. Z dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 5934/2008

po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 493/2012 z 13. marca 2013 bolo porušené

jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2

ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, okresnému súdu prikázal konať

v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie

spolu v sume špecifikovanej v bode 3 a úhradu trov konania.

II.

5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

2 zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa

zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne

neopodstatnená.

7. Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú

možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,

II. ÚS 298/06).

8. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu ním označených práv malo dôjsť postupom

(nečinnosťou) okresného súdu v exekučnom konaní po vydaní nálezu ústavného súdu

sp. zn. I. ÚS 493/2012 z 13. marca 2013, pretože podľa neho toto konanie nie je právoplatne

skončené, keďže ešte nie je rozhodnuté o trovách povinného .

9. Podľa zistení ústavného súdu predmetná exekúcia (exekučné konanie) bola

ukončená na základe uznesenia okresného súdu č. k. 36 Er/5934/2008-166

z 1. októbra 2013, ktorým okresný súd exekúciu proti sťažovateľovi zastavil. V tejto časti

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť ešte 29. októbra 2013. Druhou výrokovou vetou

súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal (toto rozhodnutie bolo v prospech

3 sťažovateľa, pozn.). V tejto časti súdny exekútor a aj sťažovateľ podali odvolanie aj

dovolanie.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 ECdo 79/2015

z 29. februára 2016 dovolanie sťažovateľa odmietol. O trovách exekúcie následne okresný

súd rozhodol 30. marca 2016 uznesením č. k. 36Er/5934/2008-212 v spojení s opravným

uznesením č. k. 36Er/5934/2008-217 z 15. apríla 2016, ktoré napadli odvolaním oprávnený

i sťažovateľ. O odvolaní (rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pozn.) proti

rozhodnutiu o trovách exekúcie a nároku na náhradu trov sťažovateľom (povinným)

rozhodol opätovne sudca okresného súdu uznesením č. k. 36Er 5934/2008-241

z 20. januára 2017. Prvým výrokom predmetného rozhodnutia bola oprávnenému uložená

povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v ‒ tejto časti nadobudlo

rozhodnutie právoplatnosť 15. februára 2017 a stalo sa vykonateľným. Druhým výrokom

bol sťažovateľovi priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % už aj v ‒ tejto

časti rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, a to 2. marca 2017.

11. Z uvedeného teda vyplýva, že aj keď o konkrétnej výške trov samostatným

uznesením dosiaľ právoplatne rozhodnuté nebolo, okresný súd od vydania označeného

nálezu ústavného súdu nepochybne konal a aj právoplatne rozhodol, keďže exekúcia proti

sťažovateľovi bola už zastavená v roku 2013 (pozri bod 9). V čase podania sťažnosti

ústavnému súdu, t. j. 1. marca 2017, teda nemohlo byť v exekučnom konaní zo strany

okresného súdu porušované základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, tak ako to tvrdil sťažovateľ, pretože doba, ktorá uplynula

od vyčíslenia trov exekúcie (sťažovateľ sám v sťažnosti uvádza, že tieto vyčíslil až listom

z 18. júla 2016, pozn.) do nadobudnutia právoplatnosti uznesenia, ktorým bol sťažovateľovi

ako povinnému priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, t. j.

do 2. marca 2017, nesignalizuje taký významný prieťah, ktorý by zakladal možnosť

porušenia označených práv sťažovateľa v namietanom konaní.

12. Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý

zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva

4 na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01,

I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup

všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide

o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku

(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),

alebo ho ako zjavne neopodstatnený odmietol (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,

IV. ÚS 221/05, I. ÚS 205/2013).

13. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez

toho, aby sa bližšie vyjadroval k prípadne ďalším špekulatívnym a prehnaným nárokom

sťažovateľa a odôvodneniu jeho žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia (pozri

bod 4), keďže v tejto veci išlo o vymoženie pohľadávky v sume cca 400 €, čo sa nedá

v okolnostiach danej veci prirovnať ani k výške požadovanej nemajetkovej ujmy (bod 3).

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2017

5