I. ÚS 331/2016 — I. ÚS 331/2016 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 331/2016-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, Holubyho 51,

Martin, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom

pod sp. zn. 2 Nt/7/2015 a jeho uznesením zo 17. septembra 2015 a takto

ro zhodo l :

Sťažnosť odmieta pre nedostatok právomocí Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

Odôvodn en i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. novembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt/7/2015 a jeho uznesením

zo 17. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. 13 T/84/2010 zo 7. decembra 2010 uznaný vinným z obzvlášť

závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20

k § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Trestný zákon v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Návrhom na obnovu konania, ktorý bol

doručený okresnému súdu 3. februára 2015 a podaný otcom sťažovateľa, sa domáhal

povolenia obnovy konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci. Okresný súd svojím

uznesením č. k. 2 Nt/7/2015-31 z 30. júna 2015 návrh na povolenie obnovy konania podaný

v prospech sťažovateľa zamietol a svojím ďalším uznesením č. k. 2 Nt/7/2015-41

z 8. septembra 2015 vzal na vedomie späťvzatie sťažnosti podanej otcom sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu č. k. 2 Nt/7/2015-31 z 30. júna 2015. Okresný súd svojím

napadnutým rozhodnutím zaviazal sťažovateľa na úhradu trov trestného konania paušálnou

sumou 200 € z dôvodu zamietnutia návrhu na povolenie obnovy konania podaného v jeho

prospech jeho otcom. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 Nt/7/2015-31 z 30. júna 2015

podal otec sťažovateľa sťažnosť, ktorú okresný súd vybavil písomným oznámením o jej

nevybavení zo 7. októbra 2015 z dôvodu jej neprípustnosti. V ostatnom podal sťažovateľ

na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľ k meritu veci argumentoval, že „Pri rozhodovaní o povinnosti

nahradiť štátu trovy trestného konania určené paušálnou sumou v danom prípade od

počiatku až dokonca konal a rozhodoval iba vyšší súdny úradník. Napriek tomu, že

predmetné uznesenie zo dňa 17.09.2015 vydal vyšší súdny úradník na základe poverenia

predsedu senátu (§ 8 ods. 1 písm. b) zákona č. 549/2003 Z. z.), nejde o rozhodnutie sudcu.

Pokiaľ nejde o rozhodnutie sudcu, ale vyššieho súdneho úradníka, ten nespĺňa kritériá

nezávislosti, priamo zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 267/2012). V zmysle čl. 142

ods. 2 poslednej vety ústavy rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka ako zamestnanca nikdy

nemôže byť konečným rozhodnutím, vždy musí byť zachovaná možnosť podať opravný

prostriedok, o ktorom rozhodne sudca, spĺňajúci kritériá čl. 46 ods. 1 ústavy. O mojej

2 sťažnosti preto musí rozhodovať sudca a nie ju vybaviť vyšší súdny úradník prípisom zo dňa

07.10.2015.

Argumentácia ustanovením § 185 ods. 2 Tr. por. pri opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nie je na mieste. V konečnom dôsledku znamená

popretie vyššie cit. ustanovení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 142 ods. 2 a čl. 152

ods. 4 ústavy. Ak Okresný súd Martin nerešpektoval ustanovenie čl. 142 ods. 2 ústavy,

nemohol ani konať na jej základe a v jej medziach. Ak ustanovenie § 185 ods. 2 Tr. por.

(v spojení s tým, že rozhoduje vyšší súdny úradník) vykladá Okresný súd Martin spôsobom,

že nerešpektuje ustanovenie čl. 142 ods. 2 ústavy, tento výklad porušuje v ďalšom aj

stanovenie čl. 152 ods. 4 ústavy.

Na čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy som poukázal z dôvodu, že zákon (§ 556

ods. 1 Tr. por.) ukladá povinnosť nahradiť štátu trovy konania tomu, kto podal celkom

bezvýsledne o. i. návrh na obnovu konania. Ja som však taký návrh nepodal a preto mi

uznesenie vyššieho súdneho úradníka zo dňa 17.09.2015 neukladá povinnosť na základe

zákona. Ukladá mi ju na základe absolútnej svojvôle.“.

V závere svojej argumentácie akcentoval: „Ak nie je sťažnosť proti rozhodnutiu

prípustná a napriek tomu je podaná, aj tak musí byť o nej rozhodnuté (§ 193 ods. 1 písm. a)

Tr. por). To znamená, že sa vyžaduje aktivita spočívajúca v rozhodovacej činnosti. Prípis

k sťažnosti nie je rozhodovacia činnosť. Ak by k tejto aktivite došlo a za predpokladu, že by

sudca zamietol sťažnosť ako nie prípustnú, nastala by identická situácia, ku ktorej už zaujal

stanovisko Ústavný súd Slovenskej republiky (nález sp. zn.: IV. ÚS 267/2012-34

zo dňa 22. novembra 2012). V takom prípade by bolo možné žiadať výrok navrhovaného

nálezu o zrušení uznesenia súdu (ako rozhodnutia sudcu) a o vrátení veci na nové konanie.“

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

,,1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 2Nt/7/2015-43 zo dňa

17.09.2015 a následným nerozhodnutím o jeho sťažnosti zo dňa 01.10.2015 proti tomuto

uzneseniu porušené bolo.

3 2. Okresnému súdu Martin sa v konaní vedenom pod sp. zn. 2Nt/7/2015 prikazuje

vo veci konať, teda o podanej sťažnosti zo dňa 01.10.2015 proti uzneseniu

Okresného súdu Martin sp. zn. 2Nt/7/2015-43 zo dňa 17.09.2015 meritórne rozhodnúť.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

4.1 Zároveň sťažovateľ podal návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia okresného súdu: „... navrhujem, aby ústavný súd... samostatným uznesením,

ktorým moju sťažnosť prijme na ďalšie konanie (I. výrok) zároveň druhým výrokom odložil

vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Martin sp. zn.: 2Nt/7/2015-43 zo dňa 17.09.2015

do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej.“

Podanie tohto návrhu odôvodnil tým, že „Vzhľadom k tomu, že som vo výkone trestu

odňatia slobody, moje finančné možnosti sú veľmi obmedzené. Pre nedostatok pracovných

príležitostí aktuálne nepracujem a jediné prostriedky, ktoré mám k dispozícii sú od mojich

rodičov, ktoré mi zasielajú na účet v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Tým, že by

bolo pristúpené k vymáhaniu pohľadávky v sume 200,- EUR, ocitol by som na niekoľko

mesiacov bez prostriedkov.“.

II.

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili za okresný súd

jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr 1117/2015 z 18. januára 2016 a právny zástupca

sťažovateľa JUDr. Vladimír Kašuba zaujal stanovisko k predmetnému vyjadreniu

predsedníčky okresného súdu listom zo 26. februára 2016.

5.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení vychádzala z vyjadrenia

zákonného sudcu Mgr. Miroslava Mazúcha a uviedla, že „Sťažnosť považujem za zjavne

neopodstatnenú. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Martin č. k. 2Nt/7/2015-43 zo dňa

17.09.2015 a následným konaním súdu o podanej sťažnosti zo dňa 01.10.2015, doručenej

Okresnému súdu Martin dňa 05.10.2015, porušené nebolo. Súčasne nie je ani dôvodné

rozhodovať o príkaze Okresnému súdu Martin konať vo veci vedenej pod sp. zn. 2Nt/7/2015,

4 t.j. rozhodnúť o podanej sťažnosti zo dňa 01.10.2015, doručenej Okresnému súdu Martin

dňa 05.10.2015. Pri neporušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a nedôvodnosti rozhodovať o príkaze Okresnému

súdu Martin konať tak, ako to sťažovateľ žiada, nie je dôvod rozhodnúť o povinnosti

Okresného súdu Martin hradiť sťažovateľovi žiadané trovy právneho zastúpenia.

V plnej miere sa pripájam k vyjadreniu zákonného sudcu Mgr. Miroslava Mazúcha

zo dňa 08.12.2015, ktoré je zrozumiteľné, logické, výstižné a vyčerpávajúco podané

k predmetu podanej sťažnosti a z mojej strany by išlo len o opakovane toho, čo zákonný

sudca uviedol. Podporne k nemu a v súlade s ním je aj vyjadrenie vec vybavujúceho

vyššieho súdneho úradníka Bc. Erika Svitača zo dňa 07.12.2015.“.

Zákonný sudca Mgr. Miroslav Mazúch k meritu veci uviedol, že «Návrh na obnovu

konania podaný 30. 01. 2015 , , zastúpeným

obhajcom JUDr. Vladimírom Kašubom v prospech svojho odsúdeného syna

, bol uznesením Okresného súdu Martin 30. 06. 2015,

č. k. 2Nt/7/2015 - 31 zamietnutý podľa § 399 ods. 2 Tr. por., lebo súd nezistil podmienky

obnovy konania podľa § 394 Tr. por.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 03. 08. 2015, pretože navrhovateľ so súhlasom

odsúdeného podanú sťažnosť zobral späť, čo zobral predseda senátu Okresného súdu

Martin uznesením zo dňa 08. 09. 2015, č. k. 2Nt/7/2015 - 41 na vedomie.

Vyšší súdny úradník Okresného súdu Martin na základe poverenia predsedu senátu

udeleného rozvrhom práce uznesením zo 17. 09. 2015, č. k. 2Nt/7/2015 - 43 podľa § 556

ods. 1 Tr. por. s použitím § 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 93/2012 Z. z.,

ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov trestného konania a výška a spôsob úhrady

zvýšených trov trestného konania rozhodol, že odsúdený , je

povinný nahradiť štátu trovy trestného konania určené paušálnou sumou 200,- €

po právoplatnosti tohto uznesenia pripojenou poštovou poukážkou, alebo na účet súdu.

Vyšší súdny úradník odsúdeného poučil, že proti uzneseniu nie je prípustná sťažnosť.

Uznesenie vyššieho súdneho úradníka bolo 01. 10. 2015 doručené sťažovateľovi

do vlastných rúk v (č. 1. 44 spisu). Odsúdený podal

01. 10. 2015 voči doručenému uzneseniu sťažnosť, ktorá bola podľa podacej pečiatky

5 doručená osobne tunajšiemu súdu 05. 10. 2015 o 14,30 hod. (č. 1. 45 spisu). Podanú

sťažnosť odôvodnil v podstate tým, že návrh na obnovu konania nepodal on ako odsúdený.

Vyšší súdny úradník sťažovateľovi 07. 10. 2015 písomne oznámil, že proti

napadnutému uzneseniu nie je prípustná sťažnosť. Oznámenie bolo sťažovateľovi doručené

13. 10. 2015.

Spis 2Nt/7/2015 bol následne 13. 10. 2015 pripojený k inej veci Okresného súdu

Martin 23Nt/8/02015, v ktorej matka spoluodsúdeného sťažovateľa zastúpená

JUDr. Vladimírom Kašubom podala 05. 10. 2015 nový návrh na obnovu konania v rámci

benefícium cohaesionis podaný aj v prospech sťažovateľa. V tejto inej veci tunajší súd

01. 12. 2015 aj rozhodol. Spis 2Nt/7/2015 bol následne odpojený od veci 23Nt/8/2015

a opätovne predložený 04. 12. 2015 vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie.

Vyšší súdny úradník vec 07. 12. 2015 predložil postupom podľa § 190 ods. 2 Tr. por.

predsedovi senátu, pretože lehota na podanie sťažnosti uplynula a sťažnosti odsúdeného

nevyhovel.

V rámci predkladania veci predsedovi senátu na rozhodnutie v príslušnom súdnom

registri Spr zistil, že odsúdený, ani iná osoba na tunajšom súde nepodával sťažnosť

na prieťahy v konaní predsedovi senátu, alebo predsedovi súdu, trovy konania doposiaľ

zaplatené neboli a nebolo pristúpené ani k ich vymáhaniu.

Predseda senátu bude ako nadriadený orgán postupom podľa § 194 Tr. por.

o sťažnosti odsúdeného bezodkladne rozhodovať. Rozhodnutie bude následne doložené

k tomuto písomnému vyjadreniu.

Sťažnosť sťažovateľa doručenú Ústavnému súdu hodnotím ako zjavne

neopodstatnenú.

Základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa nebolo porušené, lebo o sťažnosti

bude bezodkladne rozhodované po predložení veci predsedovi senátu v najbližších dňoch.

Skoršiemu predloženiu veci na rozhodnutie o sťažnosti predsedovi senátu bránila

podľa vyššieho súdneho úradníka objektívna prekážka - pripojenie spisu k inej trestnej veci,

v ktorej súd rozhodoval o ďalšom (novom) návrhu na obnovu konania týkajúceho sa

i sťažovateľa (podaný 05. 10. 2015), o ktorom súd aj 01. 12. 2015 rozhodol. V týchto

súvislostiach je potrebné zdôrazniť, že každé rozhodovanie o obnove konania, pokiaľ je

odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody je obligatórne spojené aj s rozhodovaním

6 o väzbe (§ 403 Tr. por.), pričom väzobné veci musí súd vybavovať prednostne a urýchlene

(§ 2 ods. 6 Tr. por.). Pripojenie spisu 2Nt/7/2015 k spisu 23Nt/80/2015 preto hodnotím ako

objektívne dôvodné a podľa môjho názoru malo prednosť pred úkonom súdu

vo vykonávacom konaní v tejto trestnej veci.

Základné právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov nebolo

porušené.

Pri predkladaní veci a následnom rozhodovaní predsedom senátu o podanej

sťažnosti nedošlo k prieťahom, pretože skoršiemu predloženiu veci na rozhodnutie

predsedovi senátu bránila už vyššie uvedená objektívna prekážka a navyše sťažovateľ

nevyužil všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitých predpisov

na prejavenie svojej nespokojnosti, ale naopak ústavnú sťažnosť podal zjavne „poza

chrbát“ tunajšieho súdu. Sťažovateľ svoju nespokojnosť s postupom v tejto veci totiž

neprejavil vyššiemu súdnemu úradníkovi ani predsedovi senátu písomným podaním v danej

veci. Sťažovateľ ďalej nevyužil účinný zákonný právny prostriedok nápravy na urýchlenie

konania podľa § 62 až 68 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov - sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi súdu, prípadne nepodal sťažnosť

pre nečinnosť nadriadenému súdu podľa § 55 ods. 3 Tr. por.. Z týchto dôvodov som názoru,

že je namieste aplikácia ustanovenia § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii

Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

S ohľadom na vyššie uvedené som názoru, že právo sťažovateľa na súdnu ochranu

a právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov porušené nebolo. Taktiež nedošlo

k zásahu do iných práv sťažovateľa, pretože trovy konania zaplatené neboli a nie sú ani

vymáhané.

Rozhodnutie predsedu senátu o sťažnosti odsúdeného bude Ústavnému súdu SR

zaslané bez zbytočného odkladu.».

5.2 Právny zástupca sťažovateľa JUDr. Vladimír Kašuba reagoval na vyjadrenie

predsedníčky okresného súdu v spojení s vyjadrením zákonného sudcu Mgr. Miroslava

Mazúcha z 18. januára listom z 26. februára 2016, v ktorom dôvodil, že «V podaniach

oboch osôb sa ako kľúčový argument uvádza pripojenie súdneho spisu 2Nt/7/2015

7 k súdnemu spisu 23Nt/8/2015. K pripojeniu malo dôjsť dňa 13.10.2015 a k odpojeniu dňa

04.12.2015. Pri tomto však osoby podávajúce predmetné vyjadrenia obchádzajú

viaceré skutočnosti. Nešlo o pripojenie spisu do súdneho spisu iného súdu, ani do spisu

nachádzajúceho sa v inej budove. Spis bol pripojený v tej istej miestnosti a mal ho

k dispozícii vyšší súdny úradník, ktorý rozhoduje o trovách trestného konania aj v senáte

2T, ako aj v senáte 23T Okresného súdu Martin (teda v senáte, kam mal byť súdny spis

pripojený). Navyše, senát Okresného súdu Martin pod sp. zn.: 23Nt/8/2015 síce rozhodol

uznesením o povolení obnovy konania (dňa 01.12.2015), no prokurátor Okresnej

prokuratúry Martin podal proti uvedenému uzneseniu v zákonom stanovenej lehote

sťažnosť, o ktorej definitívne rozhodoval Krajský súd v Žiline a to uznesením zo dňa

12.01.2016 (sťažnosť prokurátora zamietol). Teda, ak bol súdny spis 23Nt/8/2015

predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline, aká objektívna skutočnosť viedla

k „odpojeniu“ súdnych spisov a následnému predloženiu spisu 2Nt/7/2015 vyššiemu

súdnemu úradníkovi dňa 04.12.2015?

Odpoveď na túto otázku je podstatou tejto sťažnostnej veci. Z vyjadrenia

p. predsedníčky Okresného súdu Martin vyplýva, že dňa 03.12.2015 bol Okresnému súdu

Martin doručený Váš list, vážený pán sudca spravodajca. Tento list bol následne doručený

predsedovi senátu p. Mgr. Miroslavovi Mazúchovi a to dňa 04.12.2015. Teda v rovnaký

deň, ako mal byť odpojený súdny spis 2Nt/7/2015 a predložený vyjadrujúcemu sa vyššiemu

súdnemu úradníkovi. Neostáva mi nič iné, len zložiť poklonu pred účinnosťou žiadosti

o vyjadrenie, pod ktorou je podpísaný sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky. Jeho

faktické účinky smerujú k odpájaniu spisov a k zmenám v myslení a v názoroch sudcov

a súdnych úradníkov. Už nebolo ani potrebné pripojený spis predložiť nadriadenému súdu

k rozhodnutiu o sťažnosti.

Mne bolo doručené uznesenie sp. zn.: 2Nt/7/2015-43 zo dňa 17.09.2015 tak, ako som

ho zaslal Ústavnému súdu Slovenskej republiky v prílohe mojej sťažnosti zo dňa

10.11.2015. To znamená, že mi bolo doručené s vyznačenou právoplatnosťou

a vykonateľnosťou, a to ku dňu jeho vydania. Napriek tejto skutočnosti a napriek poučeniu

som podal opravný prostriedok. Tento opravný prostriedok som adresoval súdu a nie

vyššiemu súdnemu úradníkovi. Od neho mi obratom prišla odpoveď - oznámenie, že

sťažnosť nie je prípustná. To znamená, že mi neprišlo podanie, z ktorého som mal vyvodiť,

8 že vyšší súdny úradník nevyhovel sťažnosti a teda je možné predpokladať postup v zmysle

ustanovenia § 190 ods. 2 Tr. por. Výrok „nie je prípustná“, nie je výrokom „nevyhovel

som“. Výrok „nie je prípustná“ znamená len jediné, a síce, že žiadny nadriadený orgán

neexistuje, teda nikomu sa nič predkladať na rozhodnutie nebude. Tvrdiť opak je

vyhováranie.

Keby Ústavný súd Slovenskej republiky nekontaktoval Okresný súd Martin tak

rýchlo, do dnešného dňa by nebolo vo veci podanej sťažnosti rozhodnuté. K argumentácii

vyššieho súdneho úradníka opierajúcej sa o publikáciu autorov Š. Minárik a kol., nebudem

nič bližšie uvádzať okrem toho, že z citovaných výrokov vyplýva, že aj táto publikácia

rozlišuje pri trovách trestného konania medzi osobou odsúdeného a inou povinnou osobou,

čo však vyšší súdny úradník nerešpektoval. Navyše, predseda senátu Mgr. Miroslav Mazúch

uviedol vo svojom podaní, že bude bezodkladne rozhodovať o podanej sťažnosti

a rozhodnutie zašle Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Takéto rozhodnutie zo dňa

15.12.2015 skutočne existuje a svojim odôvodnením búra názory vyššieho súdneho

úradníka, o ktoré údajne oprel svoje rozhodnutie zo dňa 17.09.2015.

Argumentácia obligatórnym rozhodovaním o väzbe pri rozhodovaní o obnove

konania, nesúvisí s údajnou potrebou pripojenia súdneho spisu, ktorá má mať povahu

tvrdenej objektívnej prekážky. Potom by nemohlo dôjsť k odpojeniu súdneho spisu

pred právoplatným rozhodnutím vo veci. Navyše, podľa právneho stavu platného

do 31.12.2015, o väzbe sa rozhodovalo až po právoplatnom povolení obnovy konania

(v tomto prípade až dňa 12.01.2016).

Je rozhodnutie, vydané v rozpore s pozitívnym právom a ďalší postup toho istého

súdu spočívajúci v nerozhodnutí o legitímnom opravnom prostriedku, zásahom do práva

na súdnu ochranu? Je, a názory sudcu a vyššieho súdneho úradníka na tom nič nezmenia.

V podanej sťažnosti som uviedol, že pre povahu zásahu neprichádza do úvahy

aplikácia ustanovenia § 55 Tr. por. Napriek tomu, predseda senátu tvrdí, že som mal toto

ustanovenie využiť (§ 55 ods. 3) a poukazuje aj na ustanovenie § 62 až 68 zákona NR SR

č. 757/2004 Z. z. v aktuálnom znení. No tým podsúva mojej sťažnosti neexistujúci obsah.

Aj z výrokov navrhovaného nálezu vyplýva, že sa nedomáham konštatácie prieťahov

v konaní, resp. porušenia práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto

tvrdenie, že toto moje právo nebolo porušené je vyjadrením mimo merito sťažnosti.

9 Ustanovenie § 55 ods. 3 aplikovať na podstatu tejto sťažnosti? Pripravovalo sa

pojednávanie? Určoval sa termín konania? Došlo k prieťahom pri vyhotovovaní súdneho

rozhodnutia? Nie. Len mi bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré som platiť

nemal a k podanej sťažnosti mi oznámili, že nie je prípustná. A vo vzťahu k ustanoveniu §

62 a nasl. zákona NR SR č 757/2004 Z. z. v aktuálnom znení - došlo k porušovaniu práva

na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti

súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy

pri výkone súdnictva? No to určite nie.

Preto na záver uvádzam, že doručené vyjadrenia v ničom nevyvracajú argumentáciu

podanej sťažnosti. Je mi ľúto, že musím vyjadriť svoj názor v znení, že ide o prejav

vyhovárania, ktoré znižuje dôstojnosť tak súdnej moci, ako aj vyjadrujúcich sa osôb ako

mužov.

Faktom je, že Ústavný súd Slovenskej republiky mi poskytol maximálne efektívnu

ochranu už len svojim prípisom zo dňa 27.11.2015, t. j. dva týždne po doručení mojej

sťažnosti. Teraz už existuje právoplatné rozhodnutie o tom, že uznesenie zo dňa 17.09.2015

bolo zrušené.

No som toho názoru, že podanie sťažnosti bolo v celom rozsahu odôvodnené

a vyvolalo v konečnom dôsledku zmenu v objektívnej realite, hoci skôr ako som si dovolil

vôbec len dúfať. Uvádzam to z dôvodu žiadanej náhrady trov konania a poukazujem pritom

na ustanovenie § 31a zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. v aktuálnom znení.».

III.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

10 a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51

ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

11 10. Ešte pred tým, ako sa ústavný súd začne zaoberať ústavným prieskumom

namietaných skutočností, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho

vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne

náležitosti a zároveň neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným

zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49

zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd, je zásada subsidiarity.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci

nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

11. To znamená, že sťažnosť možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy,

ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho práv poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná. Súčasťou

doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity

právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto

namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany

a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej

moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne pripomína, že nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,

II. ÚS 21/96).

12. Inými slovami, ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým

12 predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

13. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia č. k. 2 Nt/7/2015-43

zo 17. septembra 2015, ktoré vydal vyšší súdny úradník, v podstatnom uviedol:

„Okresný súd Martin uznesením zo dňa 30.06.2015, č. k. 2Nt/7/2015-31, právoplatne

zamietol návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania. Preto podľa § 556 ods. 1 Tr. por.

je odsúdený (á) povinný nahradiť trovy konania (podal celkom bezvýsledne návrh

na obnovu konania) určené paušálnou sumou, ktorá podľa § 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. 93/2012 Z.z. , ktorou sa ustanovuje paušálna suma

trov trestného konania a výška a spôsob úhrady zvýšených trov trestného konania je 200 €.

Podľa § 556 ods. 1 Tr. por. kto podal celkom bezvýsledne dovolanie alebo návrh

na obnovu konania, je povinný nahradiť štátu trovy konania o tomto dovolaní alebo návrhu

na obnovu konania, a to paušálnou sumou, ktorú ustanoví ministerstvo spravodlivosti

všeobecne záväzným právnym predpisom. Ďalej je povinný nahradiť štátu odmenu

a náhradu obhajcovi, ak bol v súvislosti s týmto konaním ustanovený, ak obvinený nemá

nárok na bezplatnú obhajobu alebo obhajobu za zníženú odmenu.“

Zároveň bol sťažovateľ poučený o tom, že sťažnosť voči tomuto uzneseniu nie je

prípustná.

14. Z uznesenia okresného súdu č. k. 2 Nt/7/2015-71 z 15. decembra 2015, ktorým

zákonný sudca zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 2 Nt/7/2015-43 zo 17. septembra 2015

vydané vyšším súdnym úradníkom, vyplýva, že „Uznesením vyššieho súdneho úradníka

13 Okresného súdu Martin zo 17. 09. 2015, č.k. 2Nt/7/2015 - 43 bola uložená povinnosť

nahradiť trovy konania určené paušálnou sumou 200 € odsúdenému ,

. Uznesenie bolo menovanému doručené do vlastných rúk 01. 10. 2015.

Odsúdený podal v zákonnej lehote 05.10.2015 proti uzneseniu sťažnosť, ktorú v podstate

odôvodnil tým, že návrh na obnovu konania nepodal.

Vyšší súdny úradník postupom podľa § 190 ods. 2 písm. c/ Tr. por. predložil

07.12.2015 vec na rozhodnutie predsedovi senátu.

Vyšší súdny úradník v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí poučil odsúdeného

o opravnom prostriedku tak, že proti uzneseniu nie je prípustná sťažnosť. Aj keď

ustanovenie § 185 ods. 2, druhá veta Tr. por. upravuje, že uznesenie súdu alebo

prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon pripúšťa,

a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni a pri ustanovení § 556 Tr. por. nie je upravená

možnosť sťažnosti, podľa čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky proti rozhodnutiu

zamestnanca súdu povereného sudcom (ktorým je aj vyšší súdny úradník) je vždy prípustný

opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje sudca. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s ústavou. Z týchto dôvodov ústavne konformnejším výkladom

dotknutých právnych ustanovení je priama aplikácia ústavnej normy, ktorá poskytuje väčší

rozsah práv sťažovateľovi.

Z uvedených dôvodov predseda senátu považoval sťažnosť podanú odsúdeným

za prípustnú, podanú oprávnenou osobou, v zákonnej lehote (keďže sa spravoval

nesprávnym poučením o opravnom prostriedku) a na základe nej potom vec meritórne

preskúmal.

Z § 556 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že zákonodarca upravil povinnosť

nahradiť štátu trovy konania 200,- € (§ 3 vyhl. MS SR č.93/2012 Z. z.) ak odsúdený podal

celkom bezvýsledne návrh na obnovu konania. Táto povinnosť sa vzťahuje na toho, kto

takýto návrh podal. To znamená, že nemusí primáme zaťažovať odsúdeného, ale môže

zaťažovať osoby, ktoré podľa § 396 ods.3 Trestného poriadku podali návrh na obnovu

konania v prospech obvineného, s jeho výslovným písomným súhlasom, teda aj príbuzného

obvineného v priamom rade, jeho súrodenca, osvojiteľa, osvojenca, manžela alebo druha.

14 Preskúmaním spisového materiálu predseda senátu zistil, že návrh na obnovu

konania naozaj nepodal odsúdený, ale jeho otec . Aj keď sa odsúdený

k návrhu pripojil a súhlasil s ním, nemožno sa celkom stotožniť so záverom

vyššieho súdneho úradníka, že z týchto dôvodov je odsúdený povinným

subjektom na zaplatenie paušálnych trov konania, lebo návrh na povolenie obnovy konania

nepodal. S ohľadom na uvedené preto predseda senátu napadnuté uznesenie vyššieho

súdneho úradníka zrušil.

Predseda senátu ďalej zdôrazňuje, že záver, či v ktoromkoľvek konkrétnom prípade,

ide alebo nejde o celkom bezvýsledne podaný návrh na obnovu konania je potrebné

posudzovať nie paušálne, ale jednotlivo, prihliadajúc na konkrétne okolnosti daného

prípadu.

Zo zákona vyplýva, že účelom ustanovenia § 556 odsek 1 Trestného poriadku je

zabrániť neodôvodnenému podávaniu návrhov na mimoriadne opravné prostriedky tým, že

zákon stanovuje povinnosť uhradiť trovy konania určené paušálnou sumou.

Preskúmaním tejto konkrétnej veci je jednoznačné, že návrh na obnovu konania

podaný otcom odsúdeného bol uznesením prvostupňového súdu 30.06.2015 zamietnutý.

Proti rozhodnutiu podal navrhovateľ sťažnosť, ktorú s výslovným súhlasom odsúdeného

vzal 03.08.2015 späť.

Podstatnou okolnosťou pre posúdenie, či návrh na obnovu konania bol, alebo nebol

podaný celkom bezvýsledne je skúmanie dôvodu z akého navrhovateľ 03.08.2015 zobral

podanú sťažnosť späť. Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 2Nt/54/2015 je zistiteľné, že

dôvodom na späťvzatie sťažnosti bolo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

(ESĽP) z 21.07.2015, Čierny, Zachar v. Slovensko, ktoré nakoniec nadobudlo právoplatnosť

21.10.2015, kde súd konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1, 3 písm. c / Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v návrhom na obnovu konania napadnutej veci, čo je

podľa § 394 ods. 4 Tr. por. skutočnosťou skôr neznámou, na základe ktorej možno povoliť

obnovu konania, ak negatívne dôsledky tohto rozhodnutia nemožno inak napraviť. Konanie

pred ESĽP pritom začalo už 10.05.2012. Navrhovateľ sa teda 03.08.2015 zjavne rozhodol

nepokračovať v sťažnostnom konaní v tejto veci, ale namiesto využitia tohto procesného

postupu sa rozhodol podať nový návrh na obnovu konania po už vyššie uvedenom

rozhodnutí ESĽP. Z týchto výnimočných okolností tohto prejednávaného prípadu predseda

15 senátu dospel k záveru, že podaný návrh na obnovu konania v tejto veci nemožno

bezvýhradne právne posúdiť ako podaný celkom bezvýsledne.

Z týchto dôvodov predseda senátu potom rozhodol tak, že uznesenie vyššieho

súdneho úradníka zrušil bez toho, aby mu uložil znovu konať a rozhodnúť a ani nerozhodol

sám o uložení povinnosti nahradiť trovy konania navrhovateľovi, lebo podanie jeho návrhu,

vzhľadom na výnimočné okolnosti prejednávanej veci, neposúdil ako zjavne nedôvodné.“.

15. Ústavný súd vo svojom náleze č. k. IV. ÚS 267/2012-34 z 22. novembra 2012

vo vzťahu k meritu veci konštatoval, že:

«... Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu

jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy...

V danej situácii je nesporné, že uznesenie okresného súdu zo 16. marca 2010 vydal

vyšší súdny úradník. Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych

úradníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych úradníkoch“) štátnym

zamestnancom, t. j. vyššieho súdneho úradníka treba považovať za zamestnanca súdu

v zmysle čl. 142 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o súdnych úradníkoch je vyšší súdny úradník okrem iného

oprávnený vykonávať úkony súdu v trestnom konaní v rozsahu ustanovenom týmto

zákonom.

Podľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych úradníkoch úkonmi vyššieho súdneho

úradníka sú okrem iného konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia sudca môže písomne poveriť vyššieho súdneho

úradníka konaním a rozhodovaním

a) vo vymedzenom okruhu veci podľa rozvrhu práce,

b) v určitej veci.

Podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona o súdnych úradníkoch v trestnom konaní vyšší

súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu o trovách trestného konania.

Podľa § 185 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku uznesenie súdu alebo prokurátora

možno sťažnosťou napadnúť len v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,

a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

16 Pri rozhodovaní o trovách konania o návrhu na obnovu konania podľa § 556 ods. 1

Trestného poriadku nie je výslovne uvedené, že zákon proti uzneseniu sťažnosť pripúšťa.

Podľa čl. 142 ods. 2 ústavy súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že

vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú

aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec

súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je

prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústava obsahuje celý rad (ústavných) právnych noriem, ktoré sú bezprostredne

aplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám

nesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v čl. 142 ods. 2 poslednej vete ústavy, podľa

ktorej proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný

prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Ústavný súd vo svojej judikatúre štandardne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). V konaní

o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril týmto právnym názorom:

„Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade

s ústavu a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi

v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány

majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“

(PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka,

aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických

alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).

Ústava je právny predpis najvyššej právnej sily. Z tohto vyplýva, že ju tvoria

(ústavné) právne normy najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade

všetky ostatné právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšej právnej sily.

17 Ak právna norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnej sily vyvoláva pochybnosti

o svojom súlade s ústavnou normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná, musí orgán

verejnej moci, ktorý ich má aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normu obsiahnutú

v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením

právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily. Zásada prezumpcie

ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily je

v danom prípade irelevantná, pretože v tejto veci dotknutý orgán verejnej moci uplatní

zásadu ústavne konformného výkladu a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto

musí priamo aplikovať ústavnú normu alebo aplikovať dotknutú právnu normu obsiahnutú

v právnom predpise nižšej právnej sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade s dotknutou

ústavnou normou.

Ako už bolo uvedené, z obsahu sťažnosti a priloženej spisovej dokumentácie je

zrejmé, že uznesenie okresného súdu zo 16. marca 2010 vydal poverený zamestnanec

okresného súdu – vyšší súdny úradník, ktorý je podľa § 2 zákona o súdnych úradníkoch

štátnym zamestnancom. Nespĺňa teda kritériá nezávislosti, ktoré sú priamo ustanovené

v čl. 46 ods. 1 ústavy. V prípade, že vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie vo veci v súlade

so znením čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy, proti takému rozhodnutiu je vždy prípustný

opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom sledovaným

čl. 142 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy nikdy konečným rozhodnutím vo veci. Je to

tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle

ústavy minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane

zachovaná možnosť domáhať sa prerokovania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom

uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne

využije). Túto požiadavku vyplývajúcu z ústavy treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii

zákonnej úpravy ustanovujúcej oprávnenie poverených zamestnancov súdu (vyšších

súdnych úradníkov) rozhodovať v trestnom konaní a tiež pri výklade a aplikácii zákonnej

úpravy postupu pri prieskume rozhodnutí zamestnancov poverených sudcami (vyšších

súdnych úradníkov).

S rešpektovaním uvedeného treba uplatňovať i zákonnú úpravu oprávnenia

poverených zamestnancov rozhodovať v trestnom konaní a tiež zákonnú úpravu postupu pri

18 prieskume rozhodnutí poverených zamestnancov sudcami. Za týchto okolností je vylúčené,

aby sa aplikáciou dotknutej zákonnej normy obišla ústavná úprava umožňujúca prieskum

rozhodnutí poverených zamestnancov sudcami napríklad tak, že sudca poverenému

zamestnancovi zverí oprávnenie rozhodovať aj v takej veci, v ktorej zákon proti rozhodnutiu

sudcu nepripúšťa opravný prostriedok. Ak sa tak napriek tomu stane, je sudca povinný

uplatniť priamo čl. 142 ods. 2 tretiu vetu ústavy a rozhodnúť o opravnom prostriedku

podanom proti rozhodnutiu zamestnanca súdu (vyššieho súdneho úradníka).

Je potrebné rozlišovať, či v prípade rozhodnutia inak nenapadnuteľného riadnym

opravným prostriedkom príslušné rozhodnutie vydal sudca alebo tak urobil poverený

zamestnanec súdu, a podľa toho urobiť aj záver o prípustnosti opravného prostriedku. Kým

totiž v prípade rozhodnutí sudcov nenapadnuteľnosť niektorých rozhodnutí opravným

prostriedkom zákonná úprava priamo predpokladá a ani ústava také rozhodovanie v jedinom

stupni nevylučuje, pri rozhodnutiach vydávaných poverenými zamestnancami je to naopak.

Napadnuteľnosť všetkých rozhodnutí poverených zamestnancov odvolaním je totiž

bezvýnimočným pravidlom majúcim oporu v základnom zákone štátu.

Ústavne konformným výkladom tak treba podľa názoru ústavného súdu dospieť

k záveru, podľa ktorého opravný prostriedok je prípustný aj proti takému rozhodnutiu, proti

ktorému zákon inak opravný prostriedok nepripúšťa, ak vo veci nerozhodoval sudca, ale

zamestnanec súdu.».

16. Podľa § 190 ods. 1 Trestného poriadku orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť

smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej

strany trestného konania. Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie

sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa

odseku 1, predloží vec na rozhodnutie... písm. c) vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník

predsedovi senátu a v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie, ktorí majú

pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu. Podľa § 192 ods. 1 Trestného

poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov

napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce

týmto výrokom napadnutého uznesenia. Z dikcie tohto ustanovenia okrem iného vyplýva, že

sa preskúmava iba správnosť výroku uznesenia. Správnosť výroku posúdi nadriadený orgán

19 zo všetkých hľadísk bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené.

To isté platí aj pre posúdenie správnosti postupu konania, ktoré napadnutému výroku

predchádzalo (pozri Trestný poriadok, stručný komentár autorov Štefan Minárik a kol.,

vysvetlivky k § 192, s. 502).

17. Ústavný súd už vo vzťahu k trovám konania všeobecne judikoval, že

rozhodovanie o nich je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní

súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom

(čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu

ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov

konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi (napr. III. ÚS 339/2008, III. ÚS 439/2010,

II. ÚS 140/2011, II. ÚS 25/2011, II. ÚS 428/2012, II. ÚS 163/2013, I. ÚS 57/2014,

I. ÚS 76/2014 a pod...) taktiež preskúmaval aj rozhodnutia všeobecných súdov týkajúcich sa

náhrady trov trestného konania, a to vo viacerých zorných uhloch a vo vzťahu

k viacerým subjektom trestného konania. Vychádzajúc nielen z nálezu ústavného súdu

č. k. IV. ÚS 267/2012-34 z 22. novembra 2012, ale aj z rozhodovacej praxe všeobecných

súdov je ústavnému súdu známe, že už rozvrhy prác na okresných súdoch všeobecne sú

upravované tak, že rozhodovanie o trovách trestného konania spadá spravidla

do kompetencie vyšších súdnych úradníkov, ktorí o nich rozhodujú v prvej inštancii

a v druhej inštancii, po podaní sťažnosti, zákonný sudca. Postup okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. 2 Nt/7/2015 pri náhrade trov konania v súvislosti s podaným návrhom

na povolenie obnovy konania v právoplatne skončenej trestnej veci sťažovateľa vedenej

pod sp. zn. 13 T/84/2010 predovšetkým po doručení písomného oznámenia okresného súdu

zo 7. októbra 2015 sa vymykal nielen zo zabehnutej rozhodovacej praxe všeobecných

súdov, ale aj z ústavnoprávneho pohľadu bol neprijateľný. V konečnom dôsledku okresný

súd rozhodol uznesením č. k. 2 Nt/7/2015-71 z 15. decembra 2015 tak, že sťažnosti podanej

sťažovateľom v plnom rozsahu vyhovel a zrušil uznesenie okresného súdu

č. k. 2 Nt/7/2015-43 zo 17. septembra 2015, ktoré vydal vyšší súdny úradník, v celom

rozsahu, čím tak v konečnom dôsledku vyhovel aj námietkam sťažovateľa prezentovaných

v podanej ústavnej sťažnosti, v dôsledku čoho tak aj odpadol predmet konania vedeného

20 pred ústavným súdom. V nadväznosti na uvedené ústavný súd odmieta sťažovateľom

podanú sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, pretože právomoci ústavného súdu v konečnom dôsledku

predchádzala/predišla právomoc okresného súdu vo veci konať a rozhodnúť.

18. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ mal a mohol

pred podaním ústavnej sťažnosti využiť aj účinné prostriedky nápravy, a to podanie

sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov adresovanej

predsedovi súdu, ktorá sa zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých

základných práv, ktoré súvisia so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov

(IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred

zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z.

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať

bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť

[§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona č. 385/2000

Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov]. Podobne aj zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, v znení neskorších predpisov v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania

sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety

druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je

povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. Ústavný súd už taktiež

viackrát rozhodol (I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, I. ÚS 56/08), že účelom práva

účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní

je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený

porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

19. Podľa § 55 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom

v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo

k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať

21 prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú

lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí

bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom

a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu. Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku

ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich

pracovných dní po jej doručení a informuje o tom sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť

pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní

od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho

treba poučiť. Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej

v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia

veci.

20. Ďalším účinným prostriedkom nápravy bol teda aj postup podľa § 55 ods. 3

Trestného poriadku, ktorý sťažovateľ mohol uplatniť práve v súvislosti s písomným

oznámením okresného súdu o nevybavení ním podanej sťažnosti voči napadnutému

rozhodnutiu okresného súdu zo 7. októbra 2015. V súvislosti s už uvedeným ústavný súd

poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,

ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje

a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov

prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci

individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

21. Ústavný súd preto sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol

pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom

na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2016

22 23