III. ÚS 276/2021 — III. ÚS 276/2021 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 276/2021-40

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , ,

, zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, Jesenná 8, Prešov,

proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 8Co/165/2014 z 19. apríla 2017 a proti uzneseniu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8Cdo/30/2018 z 29. októbra 2019 takto

rozh od ol :

Ústavnú sťažnosť odmi e t a.

O d ôvod n eni e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. februára 2020 domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36

ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozhodnutiami všeobecných súdov označenými v záhlaví tohto uznesenia.

Sťažovateľ navrhuje napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňuje náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutých rozhodnutí a z ďalších príloh ústavnej sťažnosti vyplýva

nasledovný stav veci:

3. Sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

23. februára 2009 domáha náhrady za užívanie nehnuteľnosti – pozemku na parcele KN C ,

evidovaného na LV č. , k. ú. , ktorého je sťažovateľ vlastníkom a na ktorom je 2

postavený bytový dom vo vlastníctve žalovaných. Predmetom konania je náhrada za užívanie

nehnuteľnosti sťažovateľa za obdobie od 23. februára 2007 do 20. februára 2009. Okresný súd

rozsudkom č. k. 28C/51/2009 z 28. mája 2014 žalobu zamietol. V odôvodnení rozsudku

konštatoval, že sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti ‒ pozemku od roku 2007, pričom bytový

dom bol na predmetnom pozemku postavený v 70-tych rokoch a nepredstavuje neoprávnenú stavbu.

Pokiaľ vlastník bytového domu nebol aj vlastníkom pozemku, k pozemku vzniklo právo

zodpovedajúce vecnému bremenu podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.) Toto právo vzniklo zo zákona a je zapísané v katastri

nehnuteľností. Nejde preto o neoprávnené užívanie nehnuteľnosti sťažovateľa zo strany žalovaných.

Náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva požadovaná sťažovateľom je iba inak

formulovanou náhradou v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. Majetkovým právom v tomto prípade je

finančná náhrada za zriadenie vecného bremena a vzťahuje sa na vlastníka pozemku zaťaženého

stavbou, vznik tohto nároku však nie je možné posudzovať samostatne u každého nového vlastníka

zaťaženého pozemku, vzťahuje sa len na pôvodnú vlastníčku nehnuteľnosti, na ktorej sa nachádza

bytový dom. K vzniku zákonného bremena vo vzťahu k nehnuteľnosti došlo, avšak nie v čase

vlastníctva sťažovateľa, ale v čase jeho právnej predchodkyne, keďže navrhovateľ nadobudol

vlastnícke právo v roku 2007 a zákon, ktorý zriadil toto vecné bremeno, je z roku 1993.

Premlčacia doba na uplatnenie nároku začala plynúť od účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z.,

teda 1. septembra 1993 a v zmysle § 100 Občianskeho zákonníka uplynula 1. septembra 1996.

Žaloba bola podaná v roku 2009, teda po uplynutí premlčacej doby a v dôsledku dôvodne vznesenej

námietky premlčania žalovanými súd žalobe nemohol vyhovieť.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že okresný súd

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok okresného súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Namietal, že tvrdenie, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva

vecným bremenom môže byť iba jednorazová, nemá absolútne žiadnu oporu v zákone, nárok nie je

premlčaný. Námietka premlčania vznesená žalovanými je v rozpore s dobrými mravmi a okresný

súd nedal odpoveď na podstatné námietky sťažovateľa.

5. Krajský súd rozsudkom č. k. 8Co/165/2014 z 19. apríla 2017 návrh sťažovateľa na prerušenie

konania zamietol, rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť

žalovaným trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Konštatoval, že na pozemku sťažovateľa

viazne vecné bremeno, ktoré vzniklo podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., a teda žalovaní

neužívajú pozemok sťažovateľa bezdôvodne. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu

o premlčaní nároku, pričom v tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a súdov Slovenskej republiky č. 8/2016, a to rozsudok najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 49/2014

zo 14. apríla 2016. Rozhodnutie ústavného súdu č. k. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016 nie je

v tomto prípade aplikovateľné, pretože ústavný súd rozhodoval o protiústavnosti iných právnych

predpisov, nie zákona č. 182/1993 Z. z. Z rozhodnutia navyše vyplýva, že nie je vylúčené,

aby odplata za vzniknuté vecné bremeno bola len jednorazová. Námietka premlčania vznesená

žalovanými nie je v rozpore s dobrými mravmi, žalovaní len využili právo, ktoré im zo zákona

vyplýva. V predmetnej veci sa rozhodovalo o práve na náhradu za zásah do vlastníctva vecným

bremenom a pri deficite právnej úpravy mohol vlastník o takúto náhradu požiadať už od účinnosti 3

zákona, ktorý vecné bremeno zriadil. Na to, aby sa mohla náhrada uplatniť, sa od dotknutého

vlastníka nevyžadovala nijaká doba trvania vecného bremena. Právo sa dalo uplatniť hneď v prvý

deň účinnosti zákona, a to nielen za časť, ale za úplný a kompletný zásah do vlastníctva, ktorý sa

aj podľa oceňovacích predpisov v aplikačnej praxi súdov bežne vypočítava (oceňuje) jednou sumou

[vyhláška č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, príloha č. 3, časť F2 písm. a)

‒ výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena sa vykoná tak, že práva spojené s nehnuteľnosťou

sa odhadnú tak, že sa zistí výhoda, ktorú tieto práva prinášajú oprávnenému (vlastníkovi) v období

jedného roka a hodnota tejto výhody sa násobí pri právach časovo neobmedzených dvadsiatimi;

pri právach časovo obmedzených počtom rokov, počas ktorých má právo ešte trvať, najviac však

dvadsiatimi]. Ak sa dá stotožniť s menšinovým názorom (rozsudok krajského súdu bol prijatý

senátom v pomere hlasov 2 : 1, pozn.), tak len v otázke, že zákon pri zriadení vecného bremena

spoločenské vzťahy o náhrade neupravil. Rozhodne ich však nestanovil v rovine práva

na opakujúce plnenie pri kumulatívnom splnení podmienky dlhého trvania zásahu.

6. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci krajským súdom s poukazom na § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“). Najvyšší súd uznesením č. k. 8Cdo/30/2018 z 29. októbra 2019

dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP. Najvyšší súd dospel

k záveru, že tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého rozhodnutie krajského súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho ešte nebola

vyriešená, je neopodstatnené. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia okrem iného uviedol:

«Dovolaním žalobcu napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na právnom závere, že

žalobcom uplatnené právo na „odplatu“ (náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva) sa

premlčalo, pretože toto právo vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého

pozemku ku dňu účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., teda k 1. septembru 1993, akým subjektom

žalobca, ako ďalší vlastník zaťaženého pozemku, nie je. Podľa dovolacieho súdu právnou otázkou

v zmysle § 421 ods. 1 CSP nie je otázka, či sa odvolací súd vzhľadom na nález ústavného súdu

sp. zn. PL. ÚS 42/2015 a uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 35/2015 nemal odkloniť

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp.. či existuje také ustanovenie všeobecne

záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych

práv zákonným vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. za náhradu vo forme

opakujúceho sa plnenia.» Najvyšší súd konštatoval, že právna otázka, od vyriešenia ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu, bola v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu už vyriešená,

a to v rozsudku najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 49/2014 zo 14. apríla 2016 (ktorý bol aj publikovaný

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát

R 73/2016), a rovnako aj v rozsudku č. k. 7 Cdo 26/2014 z 24. marca 2015. V zmysle týchto

rozhodnutí právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona

č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku

ku dňu účinnosti tohto zákona. Na záveroch vyslovených v predmetných rozhodnutiach najvyššieho

súdu nič nemení ani nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016. Najvyšší súd

vo vzťahu k uvedenému dôvodil, že «... predmetný nález nie je možné aplikovať na daný prípad,

pretože nejde o skutkovo a právne totožné veci a mnohé citácie z tohto nálezu sú vytrhnuté

z kontextu celého nálezu. Citovaný nález zdôrazňuje, že otázka, či primeraná náhrada za nútené

obmedzenie vlastníctva má byť jednorazová, je meritórna otázka; právne názory ústavného súdu 4

na meritórne otázky ústavnosti získajú záväznosť pro futuro vtedy, ak sa ústavný súd k nim vyjadrí

v merite sporu. Záväznosť pro futuro je predurčená podstatou právnej argumentácie v merite sporu

(časť V., bod 68 nálezu). Vo veci riešenej nálezom strany viedli spor o to, či primeraná náhrada

ustanovená zákonom č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike spĺňa ústavné požiadavky kladené

na podmienku primeranej náhrady. Otázku, či primeraná náhrada za nútené obmedzenie

vlastníctva podľa uvedeného zákona má byť jednorazová alebo či môže byť aj opakovaná, riešil

ústavný súd s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu („v okolnostiach prípadu“ - pozri

napr. body 69. 70. 77. 87 a ďalšie nálezu). Z citovaného nálezu ani zo žiadneho predpisu vyššej

či nižšej právnej sily však v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že by závery uvedené v citovanom

náleze sa vzťahovali aj na náhradu za nútené obmedzenie vlastníka pozemkov zaťažených vecným

bremenom zriadeným podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,

ktorý sa naostatok vo svojom ustanovení § 23 ods. 5 nezmieňuje o žiadnej forme náhrady.».

II.

Argumentácia sťažovateľa

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí krajského súdu

a najvyššieho súdu, nesprávne právne posúdenie veci všeobecnými súdmi, nedostatočné

odôvodnenie napadnutých rozhodnutí. Sťažovateľ uvádza, že v konaní pred všeobecnými súdmi sa

nedomáhal jednorazovej náhrady za zriadené vecné bremeno, ako to nesprávne uviedli

a posudzovali konajúce súdy, s tým, že jeho nárok je premlčaný, ale domáhal sa náhrady za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva, a to za vymedzené časové obdobie. Keďže pozemok pod bytovým

domom nebol vyvlastnený a sťažovateľ ako jeho vlastník v žalovanom období bol obmedzený

v jeho užívaní, má právo požadovať od žalovaných ako spoluvlastníkov bytového domu opakované

platby „primeranej náhrady“ za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v danom čase. Súdy učinili

nesprávny, ústavne nekonformný výklad § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., ktorý je v rozpore

s čl. 20 ods. 4 ústavy. Tvrdenia súdov o jednorazovosti náhrady, počiatku plynutia premlčacej doby

a o premlčaní sťažovateľovho nároku nemajú oporu v zákone. Vecné bremeno podľa § 23 ods. 5

zákona č. 182/1993 Z. z. nepredstavuje jednorazové obmedzenie vlastníka pozemku, ale trvajúci

stav. Logicky potom vlastník pozemku zaťaženého vecným bremenom má právo žiadať náhradu

za každý deň, po ktorý obmedzenie jeho vlastníckeho práva existuje. Premlčacia doba môže začať

plynúť najskôr deň nasledujúci po každom dni, v ktorom bol vlastník obmedzený vo svojich

vlastníckych právach. Sťažovateľ v priebehu konania poukazoval na skutočnosť, že v predmetnej

právnej veci neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo

priznať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 23 ods. 5

zákona č. 182/1993 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia. S týmto argumentom sa súdy

nevyrovnali. Je nelogické, aby v prípade obmedzenia zákonným vecným bremenom v zmysle

zákona č. 182/1993 Z. z. nemal dotknutý vlastník pozemku nárok na opakované platby primeranej

náhrady počas trvania obmedzenia iba preto, že zákon neurčil, kto a ako je povinný definitívne

vysporiadať vzťahy medzi pozemkami súkromných vlastníkov, na ktorých stoja bytové domy,

a vlastníkmi predmetných bytových domov. Krajský súd a hlavne najvyšší súd sa nezaoberali

aplikáciou právnych záverov ústavného súdu vyslovených v náleze sp. zn. PL. ÚS 42/2015.

Pokiaľ by bol úmysel zákonodarcu stanoviť v prípade vecného bremena podľa zákona č. 182/1993 5

Z. z. jednorazovú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva majiteľa pozemku zastavaného

stavbou bytového domu, bol by tak učinil priamo v zákone. Na podporu svojej argumentácie

sťažovateľ poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov týkajúce sa náhrady podľa zákona

č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov

pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov a zákona č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene

a doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších

predpisov, ako aj na ďalšie početné rozhodnutia krajských súdov, najvyššieho súdu, ústavného

súdu.

8. Podaním zo 6. júla 2020 sťažovateľ navrhol prerušenie konania o ústavnej sťažnosti z dôvodu, že

„Okresný súd Bratislava II dňa 08.06.2020 predložil Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh

podľa čl. 125 Ústavy SR na vyslovenie nesúladu § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. s Ústavou SR,

pričom v konkrétnostiach návrhu považuje predmetné ustanovenie za rozporné s čl. 20 ods. 4

a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 7 ods. 5 Ústavy SR. Návrh Okresného súdu Bratislava II je Ústavným

súdom Slovenskej republiky vedený pod evidenčným číslom spisu Rvp 1244/2020. Nakoľko v konaní

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky č. Rvp 1244/2020 je predmetom ústavného prieskumu

súladnosť ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. (o ktoré ustanovenie porušovatelia opreli právne

posúdenie uplatneného nároku sťažovateľa pred všeobecnými súdmi) s Ústavou SR, sťažovateľ

žiada ústavný súd o prerušenie predmetného konania v prejednávanej veci analogicky podľa

ust. § 164 C.s.p., keďže na ústavnom súde prebieha konanie, ktoré má nepochybne podstatný

význam pre rozhodnutie a právne posúdenie sťažnosti sťažovateľa v prejednávanej právnej veci

a preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o prerušení konania o ústavnej sťažnosti

do právoplatného skončenia konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 1244/2020.“.

9. Sťažovateľ podaním z 8. októbra 2020 navrhol senátu ústavného súdu prejednávajúcemu jeho

ústavnú sťažnosť, aby podal plénu ústavného súdu návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) ústavy pre rozpor § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. s čl. 13 ods. 4 ústavy, čl. 20 ods. 4

ústavy, čl. 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ tvrdí, že súdy konajúce v jeho veci podali neústavný výklad § 23 ods. 5

zákona č. 182/1993 Z. z., nesprávne sa priklonili k záverom rozhodnutia najvyššieho súdu

č. k. 3 Cdo 49/2014 zo 14. apríla 2016. Tiež uvádza: „... príslušný senát ústavného súdu, ktorý má

podľa rozvrhu práce sťažnosť sťažovateľa prejednať, nemá oprávnenie posudzovať podanú sťažnosť

sťažovateľa v časti predbežnej otázky o súlade ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. s ústavou,

s ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, keďže táto právomoc patrí výlučne plénu

ústavného súdu (podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy), a teda je jeho povinnosťou, aby ako súd

v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy, návrhom inicioval začatie konania, o ktorom je príslušné

rozhodovať plénum ústavného súdu a to obzvlášť v prípadoch, kedy je ústavný prieskum súladu

zákona s ústavou potrebný, priam až nevyhnutný. Sťažovateľ je presvedčený, že pod pojem „súd“

(v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy) spadá aj konajúci senát ústavného súdu, ktorý tak, či už

z úradnej moci, či na podnet sťažovateľa v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, disponuje možnosťou

podať návrh na začatie konania, na ktorého prejednanie a rozhodnutie je príslušné plénum

ústavného súdu.“

10. Podaním z 23. marca 2021 sťažovateľ požiadal, aby „v prípade, ak konajúci senát ústavného

súdu dospeje pri posudzovaní sťažovateľovej sťažnosti k totožnému právnemu názoru 6

ako všeobecné súdy v tom, že primeraná náhrada za obmedzenie sťažovateľových vlastníckych práv

za obmedzenie zákonným vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. je jednorazová

a nemá charakter opakovaného plnenia bez toho, aby tento názor podložili citáciou zákona alebo

iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, aby pred rozhodnutím vo veci predložil

plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odlišných právnych názorov podľa § 13 ods. 1

zák. č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR, nakoľko vyššie uvedený právny názor už ústavný súd

vyriešil rozhodnutiami sp. zn. IV. ÚS 70/2011, sp. zn. III. ÚS 237/2009 a v neposlednom rade aj

rozhodnutím sp. zn. PL. ÚS 42/2015“. Sťažovateľ je názoru, že rozhodnutie o charaktere náhrady

za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 zákona

č. 182/1993 Z. z. má nepochybne ústavnoprávnu relevanciu v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie

najvyššieho súdu sú arbitrárne, súdy vec nesprávne právne posúdili, pričom nereagovali na všetky

jeho podstatné námietky týkajúce sa otázky opakujúcej sa finančnej náhrady za vecné bremeno

zriadené podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. a otázky premlčania.

III.1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu:

12. Ešte pred posúdením námietok sťažovateľa ústavný súd považoval za žiaduce poukázať

na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane poukazuje na to, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach

podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

13. Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva

alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné

garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy 7

(resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

15. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36

ods. 1 listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich

naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

16. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti

sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

17. Na prvom mieste ústavný súd zdôrazňuje, že samotný nesúhlas sťažovateľa so záverom

krajského súdu (resp. okresného súdu ako prvoinštančného súdu) nemôže viesť k záveru o porušení

jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru.

18. Argumenty uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré viedli krajský súd

k rovnakým právnym záverom, aké vyslovil okresný súd v odvolaním napadnutom rozsudku, že

v danej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktoré je jednorazovou náhradou,

a že nárok vo forme náhrady peňažného plnenia za užívanie nehnuteľnosti je nepochybne právom

majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe, sú podľa názoru

ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a nesignalizujú, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1

listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19. Primárnou úlohou ústavného súdu v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je

podávať výklad podústavného práva. Ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti rozhoduje iba

o tom, či výklad podústavného práva, z ktorého vychádzal všeobecný súd pri svojom rozhodovaní,

ako aj uplatnenie podústavného práva všeobecným súdom sú v súlade so základnými právami

a slobodami sťažovateľa.

20. Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery obsiahnuté

v rozsudku krajského súdu, ktorý je dostatočne odôvodnený. Pretože namietané rozhodnutie

krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04), a tak nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

21. Rovnaké závery napokon vyplývajú aj z aktuálnych rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sú

odrazom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít tak, ako to vyžaduje princíp

právnej istoty vyjadrený v čl. 2 ods. 2 CSP. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä

na zjednocujúci záver najvyššieho súdu uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 ako rozhodnutie pod č. 73 (odvoláva sa naň

aj krajský súd vo svojom rozhodnutí), v ktorom sa uvádza: „Právo na náhradu za obmedzenie

vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol

vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993).

Z predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu 8

za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv“ (rozsudok najvyššieho súdu

č. k. 3 Cdo 49/2014 zo 14. apríla 2016).

22. Ústavný súd vo vzťahu k množstvu rozhodnutí všeobecných súdov a ústavného súdu, ktorými

sťažovateľ odôvodňuje svoju ústavnú sťažnosť, uvádza, že právne názory v nich vyjadrené nie je

možné aplikovať na vec preskúmavanú v tomto konaní, pretože nejde o skutkovo a právne totožné

veci a mnohé citácie z týchto rozhodnutí sú iba vytrhnuté z kontextu celého rozhodnutia.

23. Na právnych záveroch krajského súdu nič nemení ani nález ústavného súdu

č. k. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, v ktorého výroku (bod 1 výroku) sa uvádza,

že «Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta

a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004. o tepelnej energetike v znení

neskorších predpisov rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“

v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy

Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd». Nemožno stotožňovať právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 657/2004 Z. z.

o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“),

ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné

bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, keďže upravuje rozličné právne

situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu i mieru obmedzenia v užívaní nehnuteľností.

Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada

za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia

zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10

ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej

úprave zákona č. 182/1993 Z. z. vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu,

ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho

vzniku, t. j. od nadobudnutia účinnosti zákona 1. septembra 1993.

24. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní

nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,

III. ÚS 300/06, III. ÚS 79/2012).

25. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že medzi rozsudkom krajského súdu

a obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ako zjavne neopodstatnenú.

III.2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu:

26. Ústavný súd uvádza, že všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi jeho postup v civilnom sporovom konaní. Takýmto predpisom je aj Civilný sporový 9

poriadok. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, čo platí pre všetky konania vrátane dovolacích (§ 419

a nasl. CSP).

27. Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci krajským súdom s poukazom na § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Uznesením najvyššieho

súdu bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté pre jeho neprípustnosť, pričom ústavný súd nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup (v medziach posudzovanej

prípustnosti dovolania), ktorý by nemal oporu v zákone.

28. Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu (bod 6 odôvodnenia uznesenia

ústavného súdu), ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vyrovnal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa

posúdenia otázky náhrady za obmedzovanie vlastníckeho práva. Právny názor vyslovený najvyšším

súdom v napadnutom uznesení má podľa ústavného súdu racionálny základ, a je preto legitímny

a z ústavného hľadiska akceptovateľný. Najvyšší súd dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody,

ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania sťažovateľa, a preto jeho závery vyslovené v danej veci

nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré

v posudzovanom prípade sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím

do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje

takú príčinnú súvislosť s označenými právami sťažovateľa, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.

29. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1

listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom

krajského súdu:

30. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie základného práva podľa čl. 20

ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu odvíja od namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nedospel

k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ústavnú sťažnosť v tejto

časti odmietol, v takom prípade nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označených

vlastníckych práv.

31. Na základe uvedeného ústavný súd aj v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. 10

32. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu

a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov

konania).

III.4. K procesným návrhom sťažovateľa:

33. K návrhu sťažovateľa na prerušenie konania o predmetnej ústavnej sťažnosti do skončenia

konania vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 1244/2020 ústavný súd uvádza, že výrok

ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 1244/2020, či už o súlade alebo o nesúlade § 23

ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. s čl. 20 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 7 ods. 5 ústavy by nemal

vplyv na napadnuté rozhodnutie krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorých úlohou v súlade

so žalobným petitom nebolo rozhodnúť o existencii, resp. neexistencii vecného bremena, ale ich

úlohou bolo rozhodnúť, či sťažovateľovi prináleží alebo neprináleží ním požadovaná finančná

náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva a či je táto náhrada jednorazová alebo má charakter

opakujúceho sa plnenia a či je alebo nie je premlčaná. Ústavný súd preto, vychádzajúc z § 61 ods. 3

zákona o ústavnom súde, nezistil dôvod na prerušenie konania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa.

34. Čo sa týka návrhu sťažovateľa, aby senát ústavného súdu podal návrh na začatie konania

podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, k tomuto ústavný súd konštatuje, že návrh na začatie konania

podľa čl. 125 ods. 1 ústavy môžu podať len subjekty taxatívne uvedené v § 74 zákona o ústavnom

súde a senát ústavného súdu podľa súčasnej platnej a účinnej právnej úpravy nie je aktívne procesne

legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy (čl. XXVIII bod 41

zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva,

ktorý novelizuje § 74 zákona o ústavnom súde tak, že zakotvuje aktívnu legitimáciu senátu

ústavného súdu na podanie návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, nadobúda

v zmysle čl. XXX zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti

s reformou súdnictva účinnosť až 1. januára 2025). Navyše ústavný súd uvádza, že vo veci

sťažovateľa už v minulosti bol podaný návrh (zo strany krajského súdu) na vyslovenie nesúladu

§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. s čl. 20 ods. 4 ústavy, pričom tento bol uznesením ústavného

súdu sp. zn. PL. ÚS 14/2016 odmietnutý, keď ústavný súd dospel k záveru, že akýkoľvek výrok

ústavného súdu, či už o súlade alebo o nesúlade § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov s čl. 20

ods. 4 ústavy, nebude mať vplyv na rozhodnutie všeobecných súdov v tejto veci.

35. Vo vzťahu k návrhu sťažovateľa, aby senát ústavného súdu prejednávajúci predmetnú ústavnú

sťažnosť podal plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie právnych názorov senátov ústavného

súdu, ústavný súd uvádza:

36. Nálezom sp. zn. IV. ÚS 70/2011 ústavný konštatoval porušenie sťažovateľovho základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a tiež jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nevyrovnania sa krajského súdu

s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa a z tohto hľadiska vyhodnotil v namietanej časti

rozsudok krajského súdu ako nepreskúmateľný a nezodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim

z obsahu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd sa

v náleze nevyjadroval k otázke, či náhrada za vecné bremeno, ktoré vzniklo v zmysle § 23 ods. 5

zákona, má mať podobu jednorazového alebo opakujúceho sa plnenia, ani k otázke premlčania tejto 11

náhrady. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného mu čl. 20

ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva zaručeného mu čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd uviedol, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušením dotknutej

časti napadnutého rozsudku sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou

uvedených práv hmotného charakteru, a preto v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel.

37. Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 237/09 ústavný súd uvádza, že rozhodnutie

všeobecného súdu napadnuté ústavnou sťažnosťou sa netýkalo obmedzenia vlastníckeho práva

k pozemkom, na ktorých stojí bytový dom. Pokiaľ ústavný súd v odôvodnení nálezu okrem iného

uviedol, že „... pri nútenom obmedzení možno uvažovať o opakovaných platbách primeranej

náhrady počas trvania núteného obmedzenia“, išlo o všeobecné konštatovanie bez vzťahu

ku konkrétnym okolnostiam (a najmä nie vo vzťahu k obmedzeniu vlastníckeho práva k pozemku,

na ktorom stojí bytový dom), pričom z konštatovania ústavného súdu nevyplýva, že za akékoľvek

nútené obmedzenie vlastníckeho práva bez ďalšieho patrí náhrada v podobe opakujúcich sa platieb.

Ústavný súd v predmetnom náleze dospel k záveru o porušení označených práv podľa ústavy

a listiny z dôvodu, že napadnutý rozsudok všeobecného súdu nedal odpoveď na nastolené otázky,

teda rozsudok nebol náležite odôvodnený.

38. Pokiaľ ide o nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015, ústavný súd opakovane uvádza,

že nemožno stotožňovať právnu úpravu obsiahnutú v zákone o tepelnej energetike, ktorý upravoval

primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno

upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, keďže upravuje rozličné právne situácie, ktoré

vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností (pozri aj bod 24 odôvodnenia). Navyše,

predmetné rozhodnutie ústavného súdu je rozhodnutím pléna ústavného súdu, nie senátu ústavného

súdu, preto pri tomto ani neprichádza do úvahy aplikácia § 13 zákona o ústavnom súde, ktorý

upravuje zjednocovanie právnych názorov senátov ústavného súdu.

39. Z uvedeného je zrejmé, že v rozhodnutiach ústavného súdu, na ktoré sťažovateľ v návrhu

týkajúcom sa zjednotenia právnych názorov senátov ústavného súdu poukazoval, ústavný súd

nezaujal v merite veci právny názor k povahe náhrady za vecné bremeno, ktoré vzniklo podľa § 23

ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., a jej premlčaniu. Vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom

prípade nejde o situáciu, keď by senát ústavného súdu v rámci svojej rozhodovacej činnosti dospel

k právnemu názoru odlišnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého

zo senátov ústavného súdu, nebol dôvod predkladať plénu ústavného súdu návrh podľa § 13 ods. 1

zákona o ústavnom súde.

Pou čen i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2021

Robert Šorl

predseda senátu