III. ÚS 656/2016 — III. ÚS 656/2016 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 656/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BRILANT, a. s., Námestie

slobody 25, Humenné, zastúpenej advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, advokátska

kancelária, Herľanská 547, Vranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia ich

základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Cbs 86/2005 z 30. októbra 2013

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 3/2014 z 21. apríla 2016

a takto

ro zhodo l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BRILANT, a. s., odmieta.

Odôvodn en i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BRILANT, a. s., Námestie slobody 25, Humenné

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Cbs 86/2005 z 30. októbra

2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 3/2014 z 21. apríla 2016

(ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka spolu s obchodnou spoločnosťou

DARTS, spol. s r. o., Košice, Brigádnická 2, Košice, sa žalobou doručenou krajskému súdu

domáhali proti odporcovi spoločnosti Transpetrol a. s., , Šumavská 38,

Bratislava (ďalej len „odporca“), uloženia povinnosti a nahradenia prejavu vôle podať

príslušnému centrálnemu depozitárovi cenných papierov žiadosť o vykonanie zmien

v zozname akcionárov odporcu. Krajský súd v uvedenej veci rozhodol napadnutým

rozsudkom, ktorým žalobu zamietol. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podali

žalobcovia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že odvolací súd nesprávne

konštatoval, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu ako súdu

prvého stupňa nie je arbitrárne, nepreskúmateľné alebo neodôvodnené. Sťažovateľka v tejto

súvislosti poukazuje na veľmi krátke odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

a tvrdí, že „najvyšší súd SR v potvrdzujúcom rozsudku potreboval na obhájenie takéhoto

krátkeho odôvodnenia prvostupňového rozsudku rozsah takmer 7 strán... Sťažovateľ je toho

názoru, že Najvyšší súd SR nahrádzal svojím odôvodnením nedostatočné odôvodnenie

rozsudku Krajského súdu v Bratislave namiesto toho, aby túto procesnú vadu Krajského

súdu v Bratislave vytkol, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie prvostupňovému súdu.“.

Namietané porušenie svojho základného práva vlastniť majetok sťažovateľka vidí

v tom, že „Krajský súd v Bratislave, aj Najvyšší súd SR v odôvodnení rozsudku uvádzajú, že

sťažovateľ nemohol nadobudnúť akcie TRANSPETROL a.s. v exekučnom konaní, pretože

tieto exekúcii nepodliehali“.

Sťažovateľka ďalej argumentuje a tvrdí, že „porušenie jeho práva na spravodlivý

proces zakotvený v čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru spočívajúci v odňatí práva

2 konať pred súdom“. V tejto súvislosti namieta, že ospravedlnila „svoju neúčasť

na pojednávaní dňa 30.10.2013 a požiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu,

ktorým bola práceneschopnosť jediného štatutárneho zástupcu ...

ako jediný člen predstavenstva mal vedomosť o tom, že je jediným

štatutárnym zástupcom, disponoval listinami preukazujúcimi vzdanie sa funkcií ostatných

dvoch členov predstavenstva.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,

uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a prizná náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

3 Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,

II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

4 súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý

rozsudok krajského súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší

súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie odmietol (m. m. IV. ÚS 405/04,

III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).

2. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu predovšetkým

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň namietala

aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Podstata jej

argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktorý bol odstránený až odôvodnením napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, čím podľa sťažovateľky najvyšší súd suploval nedostatočné odôvodnenie

súdu prvého stupňa. Sťažovateľka vlastne namieta porušenie dvojinštančnosti konania, teda

uvádza dôvod štandardne zakladajúci dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)

zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“). Aj ostatné námietky sťažovateľky výslovne smerujú k námietke odňatia možnosti

konať pred súdom z dôvodu, že súd neakceptoval jej ospravedlnenú neúčasť na pojednávaní

konanom 30. októbra 2013.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

5 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie považuje za účinný právny prostriedok nápravy

porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi

konania odňatá možnosť konať pred súdom) (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04,

III. ÚS 182/2012).

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

V situácii, keď dôvody sťažnosti sú koncentrované do námietok odňatia možnosti

konať pred súdom v dôsledku porušenia princíp dvojinštančnosti konania a neakceptovania

jej ospravedlnenej neúčasť na pojednávaní konanom 30. októbra 2013, sťažovateľke nič

nebránilo podať proti rozhodnutiu najvyššieho súdu dovolanie, pričom prípustnosť svojho

dovolania mohla oprieť o citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku a v rámci

dovolacieho konania sa domáhať ochrany svojich označených práv podľa ústavy

a dohovoru. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala, preto je

potrebné urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,

ktoré jej zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje a na ktorého využitie bola oprávnená.

6 Ústavný súd preto považuje sťažnosť sťažovateľky za neprípustnú. Uvedený záver sa týka

aj tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže v rámci procesne prípustného dovolania

sa mohla domáhať ochrany označeného hmotného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Nad rámec už uvedených dôvodov odmietnutia sťažnosti sťažovateľky ústavný súd

v záujme poskytovania materiálnej ochrany základných práv a slobôd považoval za vhodné

vecne sa vyjadriť aj k jednotlivým námietkam sťažovateľky. Pokiaľ ide o námietku

nahradenia nedostatočného odôvodnenia prvostupňového rozsudku krajského súdu

rozsiahlym odôvodnením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že

práve postupom najvyššieho súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľky nedostatočné

odôvodnenie prvostupňového rozsudku odstránil, jej bola poskytnutá súdna ochrana

v požadovanej kvalite, a preto z tohto dôvodu ani nemohlo materiálne dôjsť k porušeniu jej

označených procesných práv.

Pokiaľ ide o námietku neakceptovania ospravedlnenia neúčasti štatutára

na označenom pojednávaní, ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ospravedlnenie nemalo zákonné náležitosti, aby

mohlo byť akceptované, a navyše, v zmysle internetového úplného výpisu z Obchodného

registra Slovenskej republiky v rozhodnom čase nebol ani účastníkom

konania ani jeho zástupcom. Najvyšší súd v tejto súvislosti ďalej tiež uviedol, že

„po desiatich rokoch konania rozhodol vo veci na jedenástom vytýčenom termíne

pojednávania. Prítomnosť žalobcov na pojednávaní nebola potrebná, pretože v desať rokov

trvajúcom konaní mali nespočetné množstvo príležitostí predniesť svoje tvrdenia ústne,

podávať návrhy, predkladať listiny a navrhovať dôkazy.“. Vychádzajúc z uvedeného

ústavný súd konštatuje nedôvodnosť tejto námietky sťažovateľky.

Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 ústavy s tvrdením, že došlo „k porušeniu princípu zásady právnej istoty

a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí súdu“.

7 Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku k tejto námietke

sťažovateľky okrem iného uviedol, že „v čase vykonania exekúcie, v zmysle platných

právnych predpisov v roku 1998, akcie Transpetrolu a. s. nebolo možné postihnúť

exekúciou, lebo osobitný zákon ich predaj zakazoval, tzn. tieto akcie boli z exekúcie

vylúčené priamo zákonom“.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v zmysle dotknutého článku ústavy

majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého rozsudku je dostatočná. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dal

sťažovateľke ústavne konformné odpovede na všetky jej relevantné námietky. V žiadnom

prípade argumentáciu najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne

neodôvodnenú. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú

vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť

totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky, preto aj

prípade prípustnosti sťažnosti by bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2016

8