III. ÚS 435/2015 — III. ÚS 435/2015 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 435/2015-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti ,

, toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Nitra, zastúpeného advokátkou

JUDr. Zuzanou Lapárovou, advokátska kancelária, Forgáchova bašta 7, Nové Zámky,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 54/2014 z 29. mája

2014 takto

ro zhodo l :

1.Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 54/2014 z 29. mája

2014 porušené boli. 2.Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 54/2014 z 29. mája 2014

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri

centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Zuzany Lapárovej, advokátska kancelária,

Forgáchova bašta 7, Nové Zámky, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.Sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovuje.

Odôvodn en i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 435/2015-13

z 8. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

, toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Nitra (ďalej

len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 54/2014

z 29. mája 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal návrh na povolenie

obnovy konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 107/2012, kde bol

sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady

v zmysle § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Trestný zákon“), a to v celom znení tohto ustanovenia, ktoré bolo platné

2 a účinné v čase ukladania trestu, t. j. že aj za uplatnenia tohto ustanovenia v časti

za bodkočiarkou, ktorú ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012

označil za nesúladnú s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 3 Nt 3/2014 z 10. apríla 2014 podaný návrh

na povolenie obnovy konania podľa ustanovenia § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z.

Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.

Sťažovateľ napadol uznesenie okresného súdu sťažnosťou, v ktorej poukazoval

na spomínaný nález ústavného súdu, ako aj na reflektujúce stanovisko trestnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

Tpj 44/2013 vydaného pre účely zjednotenia výkladu a aplikácie ustanovenia § 394 ods. 1

Trestného poriadku, podľa ktorého „Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania

vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza zo skutočností

predpokladaných v ustanovení § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného

súdu, je splnenie podmienok konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd nemôže

skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu

konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41 ods. 1

zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.“.

O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 54/2014

z 29. mája 2014, ktorým ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením krajského súdu bolo porušené jeho

označené základné právo garantované ústavou a listinou a právo garantované dohovorom.

Sťažovateľ argumentuje judikatúrou najvyššieho súdu týkajúcou sa otázky aplikácie

zákonnej úpravy rozhodovania o návrhoch na obnovu konaní v nadväznosti na predmetný

nález ústavného súdu sp. zn. PL. US 106/2011 z 28. novembra 2012.

Sťažovateľ na tomto mieste poukazuje na odôvodnenie konkrétneho rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 39/2013, podľa ktorého § 394 ods. 1 Trestného poriadku

upravuje podmienky obnovy konania týkajúce sa skutku alebo osoby páchateľa (ako

skutočnosti alebo dôkazy), nie právneho stavu (zákonných podkladov posudzovania

trestnosti činu a ukladania trestu), avšak oproti tomu je v § 41b ods. 1 zákona Národnej rady

3 Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) vymedzený dôvod obnovy konania určený zmenou právneho stavu

na podklade nálezu ústavného súdu a toto ustanovenie zákona o ústavnom súdu je

vo vzťahu k ustanoveniu § 394 ods. 1 Trestného poriadku lex specialis osobitnou úpravou, ̶

aj keď aplikačne nadväzujúcou. V prípade uvedeného ústavným súdom konštatovaného

nesúladu právnych predpisov je konkrétne vyjadreným dôvodom obnovy konania práve

zmena trestnej sadzby (podstatné zníženie jej dolnej hranice), kde tento dôvod je právne

založený vyhlásením nálezu ústavného súdu a nie je potrebné skúmať jeho splnenie.

Podľa názoru sťažovateľa konajúci súd nerešpektoval túto ustálenú judikatúru, a teda

atribúty spravodlivého súdneho procesu, v čom vidí sťažovateľ porušenie

svojho označeného základného práva garantovaného ústavou a listinou a práva

garantovaného dohovorom.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 54/2014

z 29. mája 2014, označené rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie,

priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia a tiež primerané finančné zadosťučinenie

v sume 2 000 €.

Vo svojich vyjadreniach doručených ústavnému súdu 2. novembra 2015

a 4. decembra 2015 krajský súd, ako aj právny zástupca sťažovateľa uviedli, že netrvajú

na verejnom ústnom pojednávaní.

Krajský súd v predloženom stanovisku argumentoval, že v čase rozhodovania

o veci sťažovateľa nebola súdna prax v otázke rozhodovania, či je nález ústavného súdu

sp. zn. PL. ÚS 106/2011 obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania, jednotná,

pretože na jednej strane existovalo stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu

sp. zn. Tpj 44/2013, ktoré konštatovalo, že je zmienený nález dôvodom na obnovu konania

ex lege, ale existovala aj odlišná judikatúra ústavného súdu (rozhodnutia sp. zn.

4 I. ÚS 673/2013, I. ÚS 724/2013, IV. ÚS 99/2014, IV. ÚS 110/2014), pričom táto

nejednotnosť bola odstránená až zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn.

PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, ktoré však nebolo krajskému súdu v čase rozhodovania

známe.

Sťažovateľ zotrval na dôvodoch svojej sťažnosti a nesúhlasil s takto prednesenou

argumentáciou krajského súdu. Vo svojom vyjadrení sťažovateľ dôvodil, že podstatnou je

skutočnosť, že „rozhodnutie o návrhu na obnovu konania je v rozpore so zákonom“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 54/2014

z 29. mája 2014, ktorým tento zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti prvostupňovému

rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 3 Nt/3/2014 z 10. apríla 2014 o zamietnutí návrhu

sťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp.

zn. 3 T 107/2012, kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody na základe aplikácie

tzv. asperačnej zásady.

5 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,

I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,

I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 435/2015-13

z 8. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie, je posúdenie napadnutého rozhodnutia

krajského súdu z hľadiska interpretácie a aplikácie zákonných noriem vzťahujúcich sa

na sťažovateľovu trestnú vec. Ústavný súd sa tak zaoberal otázkou splnenia podmienok

obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavného

6 súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súd

rozhodol, že v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd

uloží páchateľovi trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade

s ústavou, a tiež tým, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom

napadnutom rozhodnutí.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že

k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije

ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných

práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto

práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža

kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej

aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,

v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je

úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale

obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,

či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol

k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého

7 právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

3 T 107/2012 z 24. septembra 2012 bola podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku schválená

dohoda o vine a treste uzavretá medzi príslušným prokurátorom a sťažovateľom, na základe

ktorej bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

§ 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona a bol mu uložený súhrny trest odňatia slobody

v trvaní päť rokov a desať mesiacov vychádzajúc z ustanovenia § 172 ods. 1 Trestného

zákona s použitím aj ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Sťažovateľovi bol teda uložený trest na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady

v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona, a to v celom znení tohto ustanovenia, ktoré

bolo platné a účinné v čase ukladania trestu, to znamená, že aj za uplatnenia

tohto ustanovenia za bodkočiarkou, ktorého časť bola na základe nálezu ústavného súdu

sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s čl. 1 ústavy.

Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania, okresný súd uznesením

sp. zn. 3 Nt 3/2014 z 10. apríla 2014 tento návrh sťažovateľa zamietol a krajský súd

v sťažnostnom konaní uznesením sp. zn. 4 Tos/54/2014 z 29. mája 2014 toto prvostupňové

8 rozhodnutie potvrdil, resp. sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c)

Trestného poriadku zamietol.

Krajský súd v prijatom rozhodnutí odkazujúc na ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného

poriadku prezentoval okrem iného túto argumentáciu:

„K úvahám súdu I. stupňa a k námietkam sťažovateľa uvedeným v písomných

dôvodoch jeho sťažnosti však treba predovšetkým uviesť, že aj keď je rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky novou skutočnosťou podľa § 394 odsek 1 Trestného

poriadku, nebola splnená ďalšia materiálna podmienka požadovaná citovaným

ustanovením Trestného poriadku, a to že pôvodne uložený trest by bol v zrejmom nepomere

k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom

rozpore s účelom trestu. Ani jedna z taxatívne vymenovaných podmienok druhej materiálnej

podmienky ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku však v prípade odsúdeného

splnená nebola. Pôvodne uložený trest odňatia slobody odsúdenému vo výmere 5 rokov

a 10 mesiacov nie je v zrejmom nepomere ani k závažnosti činu, ani k pomerom

odsúdeného a ani jeho výmera nie je v zrejmom nepomere s účelom trestu tak, ako to

predpokladá ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona. Argument sťažovateľa, že

doterajším výkonom trestu odňatia slobody sa u neho splnil najmä prvok individuálnej

prevencie, je vzhľadom ku kritériám vyjadreným v ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona

a materiálnym podmienkam uvedeným v § 394 odsek 1 Trestného poriadku irelevantný.

Z týchto dôvodov ani krajský súd nezistil splnenie materiálnych podmienok ustanovenia

§ 394 Trestného poriadku nevyhnutných na povolenie obnovy konania v konkrétnej trestnej

veci.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem

iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú

do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý

zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných

práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej

moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“

9 (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,

I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).

Právnou podstatou rozhodovania všeobecných súdov o návrhoch na povolenie

obnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu o asperačnej zásade je ústavne

konformný výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 394

ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa právneho názoru formulovaného v stanovisku najvyššieho súdu

sp. zn. Tpj 44/2013 u podaného návrhu na povolenie obnovy konania vo veci skončenej

právoplatným rozhodnutím opierajúceho sa len o skutočnosti predpokladané ustanovením

§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je splnenie podmienok obnovy konštatované

už v danom ustanovení, a súd preto nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených

v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného

poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája

2014 kvalifikovalo označený právny názor ako konformný s plnohodnotnou ochranou

základných práv a slobôd dotknutých subjektov, a potvrdilo tak jeho aplikovateľnosť

v konaniach pred všeobecnými súdmi v plnom rozsahu.

Stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 vo svojom treťom bode

formulovalo síce výnimku z uvedeného týkajúcu sa prípadov, v ktorých boli ústavne

nesúladné účinky ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona obsahujúceho asperačnú zásadu

negované použitím ustanovenia § 39 ods. 1 alebo 2 písm. a) až c) alebo e) Trestného

zákona, kde mohol konajúci súd v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnú

hranicu trestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona, teda zníženie sa

neodvíjalo od asperačne zvýšenej spodnej hranice. Zároveň však v označenom bode

najvyšší súd zdôraznil, že táto výnimka sa nevzťahuje na situácie, keď bol trest uložený na

základe aplikácie § 39 ods. 2 písm. d) a ods. 4 Trestného zákona, pretože v týchto prípadoch

sa mimoriadne zníženie trestu umožnené zákonom v konaní o dohode o vine a treste

odvíjalo od trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom ako celkom, t. j. od ustanovení

10 osobitnej časti v spojení s úpravou dotknutej sadzby podľa ustanovení všeobecnej časti, teda

od asperačne zvýšenej dolnej hranice trestnej sadzby.

Krajský súd v namietanom uznesení správnosť záverov prvostupňového rozhodnutia

okresného súdu, ktorý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania odmietol, podporil

poukazom na ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku, vo vzťahu ku ktorému

skonštatoval, že nezistil splnenie materiálnych podmienok, ktoré by odôvodňovali postup

podľa citovaného ustanovenia.

V prípade sťažovateľa odsúdeného na základe aplikácie asperačnej zásady,

na ktorého prípad sa nevzťahovala ani výnimka ustanovená v treťom bode stanoviska

najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013, však v záujme plnohodnotnej ochrany jeho

základných práv a slobôd bolo povinnosťou všeobecného súdu uplatniť ústavne konformný

výklad ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 394

ods. 1 Trestného poriadku, a teda konštatovať splnenie podmienok obnovy konania

z dôvodov uvedených v citovanom ustanovení zákona o ústavnom súde.

Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí akceptoval závery rozhodnutia

okresného súdu, ktorý neuprednostnil pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa ten výklad

príslušných ustanovení zákona o ústavnom súde a Trestného poriadku upravujúcich

podmienky pre povolenie obnovy, ktorý zabezpečuje plnohodnotnú realizáciu ústavou

a dohovorom garantovaných práv sťažovateľa, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46

ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne

§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

11 Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, a preto napadnuté

rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6

zákona o ústavnom súde v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume

2 000 €, ktoré odôvodnil pocitmi bezmocnosti a beznádejnosti spojenými s čakaním

na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikoval

zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že

cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy

pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou

medzinárodnou zmluvou.

Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu,

zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie

predstavujú vo svojom súhrne podľa názoru ústavného súdu dostatočné zavŕšenie

poskytnutej ústavnoprávnej ochrany a vytvárajú reálny predpoklad i pre garantovanie

ústavne konformnej ochrany práv sťažovateľa v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi,

preto mu požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požadoval náhradu trov konania, ktorých výšku

nešpecifikoval.

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách

12 advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal

sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 296,44 € z dôvodu trov právneho zastúpenia,

a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava a prevzatie veci

a písomné vyhotovenie sťažnosti, resp. doplnenie sťažnosti) v hodnote po 139,83 € vrátane

režijných paušálov v hodnote po 8,39 €. Náhradu za tretí úkon právnej služby – vyjadrenie

k stanovisku krajského súdu doručené ústavnému súdu 4. decembra 2015, ústavný súd

sťažovateľovi nepriznal, pretože obsah doručeného vyjadrenia nepovažoval za taký, ktorý

by prispel k bližšiemu objasneniu posudzovanej veci.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015

13