II. ÚS 144/2023 — II. ÚS 144/2023 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 144/2023-5

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca

spravodajca) a zo sudcov Jany Laššákovej a Petra Molnára v konaní podľa čl. 127 Ústavy

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , narodeného , t. č.

v Ústave na výkon trestu odňatia slobody , proti postupu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 5 Tpr 1/2023 a jeho oznámeniu z 30. januára 2023

v spojení s príkazom Okresného súdu Malacky vydaným v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.

1T 189/2016 na zistenie a ozrejmenie údajov o telekomunikačnej prevádzke takto

rozh od ol :

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

n evyh ovu je .

2. Ústavnú sťažnosť odmi e ta.

O d ôvod n eni e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu bola 9. februára 2023 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 (ods. 1)

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpr 1/2023 a oznámením

z 30. januára 2023 (ďalej aj „prípis najvyššieho súdu“) v spojení s príkazom Okresného súdu

Malacky vydaným v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 1T 189/2016 na zistenie a ozrejmenie

údajov o telekomunikačnej prevádzke (ďalej len „príkaz okresného súdu“). Sťažovateľ žiada

ústavný súd, aby vydal pokyn najvyššiemu súdu na preskúmanie predmetného príkazu okresného

súdu a tiež žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, pretože je

vo finančnej a materiálnej núdzi.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a tiež z prílohy, t. j. oznámenia predsedu senátu najvyššieho súdu

č. k. 5 Tpr 1/2023 vyplýva, že 26. júna 2022 sťažovateľ požiadal o preskúmanie zákonnosti príkazu

okresného súdu prostredníctvom tohto súdu. Dňa 18. januára 2023 bol najvyššiemu súdu doručený

návrh sťažovateľa podľa § 362f ods. 2 Trestného poriadku, ktorým sa domáhal preskúmania príkazu

okresného súdu. 2

3. Najvyšší súd prostredníctvom predsedu senátu v oznámení uviedol, že v trestnej veci sťažovateľa

podľa § 362f a nasl. Trestného poriadku v spojení s § 116 ods. 4 Trestného poriadku najvyšší súd

preskúmava zákonnosť príkazu na oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke len v prípade,

že takto získané údaje boli podľa § 116 ods. 3 Trestného poriadku zničené.

4. Z odôvodnenia oznámenia ďalej vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. l T 189/2016

z 31. júla 2017 bol sťažovateľ právoplatne odsúdený pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona na súhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 7 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu so stredným stupňom.

5. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ odvolanie nepodal, ale podal proti nemu dovolanie,

ktoré najvyšší súd uznesením č. k. 5 Tdo 23/2020 z 28. mája 2020 podľa § 382 písm. d) Trestného

poriadku odmietol, keďže proti prvostupňovému rozsudku nepodal sťažovateľ odvolanie (dovolacie

konanie bolo predmetom aj ústavnej sťažnosti v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 71/2021, pozn.).

6. Na základe uvedených skutočností predseda senátu najvyššieho súdu v závere uviedol, že

v trestnej veci sťažovateľa „neboli splnené podmienky pre postup podľa § 362 f) a nasl. Tr. por.

(údaje získané označenými príkazmi sa práve naopak stali podkladom pre vyššie uvedené trestné

konanie - viď obsah Vášho dovolania z 12. decembra 2019, ktorým ste namietali zákonnosť takýmto

spôsobom získaných dôkazov a vzhľadom k tomu ani nemohol existovať zákonný dôvod podľa § 116

ods. 3 Tr. por. - ich zničenie), a preto o Vašom návrhu z 26. júna 2022 konať nebudem“.

II.

Argumentácia sťažovateľa

7. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti predložil ústavnému súdu argumentáciu, ktorá podľa

neho svedčí o nezákonnosti príkazu okresného súdu a postupu (oznámenia) predsedu senátu

najvyššieho súdu, ktorý nepreskúmal zákonnosť príkazu, na základe ktorého bolo voči nemu začaté

trestné stíhanie, čím mu bola odopretá možnosť preskúmať nezákonný stav. Najvyšší súd mal

porušiť označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru sťažovateľa tým, že jeho

návrh nevybavil zákonom predpokladaným postupom podľa § 362f Trestného poriadku, ale ho len

písomne informoval o tom, že o jeho návrhu konať nebude. Postup najvyššieho súdu považuje preto

ako formálny a ústavne neakceptovateľný.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

8. Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť a posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie

konanie nebránia dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9. Sťažovateľ brojí proti oznámeniu predsedu senátu najvyššieho súdu, ktorý sa odmietol zaoberať

zákonnosťou vydania príkazu okresného súdu z dôvodu, že záznamy o uskutočnenej

telekomunikačnej činnosti neboli zničené. Podľa sťažovateľa je v kompetencii najvyššieho súdu

konať o jeho návrhu a zákonnosť predmetného príkazu preskúmať. Sťažovateľ v tejto súvislosti 3

žiada ústavný súd, aby vydal pokyn najvyššiemu súdu preskúmať zákonnosť príkazu okresného

súdu z dôvodu porušenia jeho označených práv.

10. Ústavný súd konštatuje, že k posúdeniu zákonnosti príkazu okresného súdu najvyšším súdom

v konaní podľa § 362f Trestného zákona bránila zákonná prekážka, teda jeho postup bol zákonný

a správny.

III.1. Všeobecné judikatúrne a normatívne východiská k postupu najvyššieho súdu podľa

§ 362f Trestného zákona a k základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:

11. Ako je zrejmé z bodu 3, najvyšší súd v trestnej veci sťažovateľa podľa § 362 f a nasl. Trestného

poriadku v spojení s § 116 ods. 4 Trestného poriadku uviedol, že najvyšší súd preskúmava

zákonnosť príkazu na oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke len v prípade, že takto

získané údaje boli podľa § 116 ods. 3 Trestného poriadku zničené.

12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý

sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu

vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo

v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06). Súčasne má každý právo na to,

aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

13. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá aj právomoc súdov rozhodnúť

o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. V tomto smere toto ustanovenie

zakotvuje „právo na súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo zahájiť konanie pred

súdom) len jedným z jeho aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu). K nemu sa pridávajú

záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36].

Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(II. ÚS 71/97, IV. ÚS 14/2012).

15. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, 4

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru ESĽP Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994,

séria A, č. 303B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a s právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným právom (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,

III. ÚS 32/07).

16. O prípad porušenia ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím

alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného vtedy, ak by tento súd fakticky

odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde

(II. ÚS 8/01) alebo by rozhodol arbitrárne bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia

(I. ÚS 241/07), prípadne pokiaľ by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05), teda ak

súdom zvolený výklad neprípustne postihuje niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne

opomína možný výklad iný, ústavne konformný, alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného

vybočenia zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. je v rozpore

so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.

17. Vo všeobecnom poňatí posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky

zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli

účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05,

I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu

verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri ktorej

predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,

I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

III.2. Posúdenie dôvodnosti podanej ústavnej sťažnosti:

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom oznámenia najvyššieho súdu konštatuje, že ten sa

návrhom sťažovateľa na postup podľa § 362f Trestného poriadku riadne zaoberal, pričom ústavne

konformným výkladom § 116 ods. 3 a 4 Trestného poriadku v spojení s textom § 362f Trestného

poriadku dospel predseda senátu k záveru, že záznamy o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke,

na ktorých podklade policajt postupoval proti sťažovateľovi postupom podľa § 206 ods. 1 5

Trestného poriadku, neboli zničené, a že trestné stíhanie proti nemu bolo vedené opodstatnene, resp.

ním zistené údaje boli významné pre trestné konanie.

20. Podľa § 116 ods. 1 Trestného poriadku v trestnom konaní pre úmyselný trestný čin, za ktorý

zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica je najmenej tri roky, možno vydať

príkaz na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú predmetom

telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov, ktoré sú

nevyhnutné na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Príkaz možno vydať, ak

nemožno sledovaný účel dosiahnuť inak alebo ak by bolo jeho dosiahnutie iným spôsobom

podstatne sťažené.

20.1. Podľa § 116 ods. 2 Trestného poriadku príkaz na zistenie a oznámenie údajov

o telekomunikačnej prevádzke vydáva predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo

v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, ktorý musí byť písomný

a odôvodnený aj skutkovými okolnosťami. Príkaz na zistenie a oznámenie údajov

o telekomunikačnej prevádzke sa musí vydať písomne a odôvodniť; súčasťou príkazu je aj spôsob,

rozsah a lehota oznámenia údajov. Ak sa príkaz týka konkrétneho používateľa, musí byť v ňom

uvedená jeho totožnosť, ak je známa. Ak nejde o zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej

telekomunikačnej prevádzke, zisťovanie a oznamovanie týchto údajov môže trvať najviac šesť

mesiacov; tento čas môže v prípravnom konaní na písomný a odôvodnený návrh prokurátora sudca

pre prípravné konanie predĺžiť vždy o ďalšie dva mesiace, a to aj opakovane. Príkaz na zistenie

a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke sa doručuje podniku poskytujúcemu verejné

siete alebo služby.

20.2. Podľa odseku 3 ak údajom získaným postupom podľa odsekov 1 a 2 neboli zistené

skutočnosti významné pre trestné konanie, orgán, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne skončila,

údaj bezodkladne zničí; policajt údaj zničí po predchádzajúcom písomnom súhlase prokurátora.

Zápisnica o zničení údaja sa založí do spisu.

20.3. Podľa odseku 4 o zničení údajov o telekomunikačnej prevádzke písomne informuje osobu

podľa odseku 2, ak je známa, policajt alebo prokurátor, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne

skončila, a v konaní pred súdom predseda senátu súdu prvého stupňa po právoplatnom skončení

veci. Informácia obsahuje označenie súdu, ktorý vydal príkaz na zistenie a oznámenie údajov

o telekomunikačnej prevádzke, a údaj o lehote, počas ktorej sa tento príkaz vykonával. Súčasťou

informácie je poučenie o práve podať v lehote dvoch mesiacov od jej doručenia návrh

na preskúmanie zákonnosti príkazu na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke

najvyššiemu súdu. Informáciu podá orgán, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne skončila,

a v konaní pred súdom predseda senátu súdu prvého stupňa do troch rokov od právoplatného

skončenia trestného stíhania v danej veci.

20.4. Vzhľadom na obsah citovaných relevantných ustanovení Trestného poriadku a závery právnej

úpravy, z ktorých vychádzal predseda senátu (oprávnenosť nevykonania postupu zničenia

záznamov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke a tým aj nepoužiteľnosť postupu podľa

§ 116 ods. 4 Trestného poriadku vrátane absencie práva sťažovateľa podať návrh na preskúmanie

zákonnosti príkazu na oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke najvyššiemu súdu), ústavný

súd nemá žiadne pochybnosti o správnosti a zákonnosti postupu predsedu senátu najvyššieho súdu. 6

21. Navyše, voči sťažovateľovi bola na podklade záznamov o uskutočnenej telekomunikačnej

prevádzke vyvodená trestnoprávna zodpovednosť, sám sa dokonca priznal k skutku a vine, pričom

ako obvinený z trestného činu disponoval celým radom iných právnych nástrojov, ktorými sa má

právo brániť proti vznesenému obvineniu v priebehu celého trestného konania vedeného proti jeho

osobe vrátane spochybnenia zákonnosti získania dôkazov. Sťažovateľ proti rozsudku a postupu

okresného súdu však ani nepodal odvolanie a jeho dovolanie bolo následne tiež odmietnuté.

22. Taktiež spôsob rozhodovania najvyššieho súdu vo forme písomného oznámenia je vyjadrením

štandardnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v prípade absencie zákonných podmienok pre

postup podľa § 362 f a nasl. Trestného poriadku (napr. č. k. 2 Tpr 1/2017 z 26. septembra 2017,

č. k. 4 Tpr 1/2016 z 1. februára 2017, č. k. 5 Tpr 1/2017 z 23. marca 2017, č. k. 6 Tpr 1/2017

z 27. septembra 2017 a č. k. 6 Tpr 1/2016 zo 14. decembra 2017, č. k. 3 Tpr 1/2017 zo 6. decembra

2017, v ktorých najvyšší súd postupoval identickým spôsobom ako v sťažovateľovom prípade).

23. Na podklade už uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažovateľom podanú ústavnú

sťažnosť vo vzťahu k oznámeniu najvyššieho súdu a vo vzťahu k údajne porušenému základnému

právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde (obdobne m. m. IV. ÚS 627/2018, IV. ÚS 511/2021).

24. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

IV.

K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

25. Ústavný súd môže podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ustanoviť fyzickej osobe alebo

právnickej osobe právneho zástupcu, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej majetkové

pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri

predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené

súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (I. ÚS 333/2020). V prípade ústavnej sťažnosti, pri ktorej

je daný dôvod na jej odmietnutie, ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu

ústavnosti. Keďže v danej veci neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd žiadosti sťažovateľa podľa § 37 ods. 1 zákona

o ústavnom súde nevyhovel.

Pou čen i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2023

Ľuboš Szigeti

predseda senátu