II. ÚS 583/2011 — II. ÚS 583/2011 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 583/2011-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. T. D., správcu konkurznej podstaty úpadcu P.,

spol. s r. o. v konkurze, P., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., T., a sťažnosť Ing. D. M.,

P., zastúpeného advokátom JUDr. P. J., P., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. 4 K 262/99 a jeho uznesením zo 16. augusta 2010 a uznesením

z 20. septembra 2010 a vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 35

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36

ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 38 ods. 1

a 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a jeho uznesením zo 14. decembra 2010

a takto rozhodol:

1. Sťažnosť JUDr. T. D., správcu konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o.

v konkurze, a Ing. D. M. vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,

čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 38

ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a jeho uznesením

zo 14. decembra 2010 prijíma na ďalšie konanie.

2. Sťažnosť JUDr. T. D., správcu konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o. v konkurze,

a Ing. D. M. vo zvyšnej časti odmieta pre nedostatok právomoci.

3. Návrhu JUDr. T. D., správcu konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o.

v konkurze, a Ing. D. M. na odloženie vykonateľnosti uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010

a uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra 2010

nevyhovuje.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2011

doručená sťažnosť JUDr. T. D., správcu konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o.

v konkurze (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1

v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 48

ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane

2 ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „konkurzný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

4 K 262/99 a jeho uznesením zo 16. augusta 2010 a uznesením z 20. septembra 2010, ako aj

porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36

ods. 1 v spojení s čl. 26 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13

dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a jeho

uznesením zo 14. decembra 2010.

Ústavnému súdu bola zároveň 26. apríla 2011 doručená sťažnosť Ing. D. M. (ďalej

len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namieta porušenie čl. 46

ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1

listiny, čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 262/99 a jeho uznesením zo

16. augusta 2010 a uznesením z 20. septembra 2010, ako aj porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení

s čl. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 listiny, čl. 38

ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a jeho

uznesením zo 14. decembra 2010.

Keďže obe sťažnosti sa týkajú postupu krajského súdu a najvyššieho súdu

v identických konaniach a skutkovo a právne spolu súvisia, ústavný súd uznesením č. k.

II. ÚS 270/2011-27 z 9. júna 2011 v záujme hospodárnosti konania spojil obe veci

sťažovateľov na spoločné konanie.

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že krajský súd v konkurznom konaní

vedenom na majetok úpadcu P., spol. s r. o. v konkurze, P. (ďalej len „úpadca“), uznesením

sp. zn. 4 K 262/99 zo 16. augusta 2010 zvolal na návrh veriteľa „S., a. s., B. a spol.“,

schôdzu konkurzných veriteľov na 20. september 2010 s programom: „1. Správa

3 o doterajšej činnosti správcu konkurznej podstaty. 2. Ustanovenie nového správcu

konkurznej podstaty – hlasovanie. 3. Zmena veriteľského výboru.“

Proti uzneseniu konkurzného súdu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov podal

odvolanie sťažovateľ v 2. rade, ktorý má v označenom konkurznom konaní postavenie

konkurzného veriteľa so zistenou pohľadávkou. V odvolaní namietal, že konkurzný súd

zvolal schôdzu konkurzných veriteľov na základe nekvalifikovaného návrhu skupiny

konkurzných veriteľov a údajných konkurzných veriteľov, ktorí „v súhrne nedosahujú

zákonom kogentne predpísaný kvalifikovaný podiel najmenej 30 % zo všetkých konkurzných

pohľadávok konkurzných veriteľov s hlasovacím právom“. Preto navrhol, aby odvolací súd

uznesenie konkurzného súdu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov v celom rozsahu

zrušil.

Konkurzný súd na pojednávaní 20. septembra 2010 ešte pred samotným otvorením

schôdze konkurzných veriteľov na základe odporúčania konkurzných veriteľov, aby sa aj

napriek odvolaniu sťažovateľa v 2. rade pokračovalo v konaní zvolanej schôdze

konkurzných veriteľov podľa § 209 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len

„OSP“), a po zistení, že schôdza veriteľov je uznášaniaschopná, pristúpil k prerokovaniu

jednotlivých bodov jej programu. Po hlasovaní schôdze o návrhu na ustanovenie nového

správcu konkurznej podstaty konkurzný súd uznesením sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra

2010 rozhodol tak, že „Súd zbavuje JUDr. T. D., advokáta, B. funkcie správcu konkurznej

podstaty a do funkcie nového správcu konkurznej podstaty ustanovuje JUDr. Ing. M. H., B.

tak, ako to schválila schôdza konkurzných veriteľov dňa 20.09.2010.“.

Proti uzneseniu konkurzného súdu sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra 2010 podali

sťažovatelia odvolanie.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa v 2. rade proti uzneseniu konkurzného súdu

sp. zn. 4 K 262/99 zo 16. augusta 2010 a odvolaniach sťažovateľov proti uzneseniu

konkurzného súdu sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra 2010 rozhodol uznesením sp. zn.

1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010 tak, že odvolaniami napadnuté

uznesenia konkurzného súdu potvrdil.

Podľa tvrdenia sťažovateľov namietané rozhodnutia krajského súdu sú

„nepreskúmateľné, nedostatočne odôvodnené, nezákonné, arbitrárne a neústavné“.

4 Uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 K 262/99 zo 16. augusta 2010 sťažovatelia vytýkajú jeho

nepreskúmateľnosť v časti, v ktorej konkurzný súd zvolal schôdzu konkurzných veriteľov na

základe návrhu veriteľa „S., a. s... a spol.“, pričom krajský súd túto skupinu veriteľov

bližšie nekonkretizoval (označením konkrétnych veriteľov a podielu ich pohľadávok). Podľa

sťažovateľov veriteľ S., a. s., má iba nedostatočný 6,048 % podiel pohľadávok, pričom na

legitímny a kvalifikovaný návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov zákon

č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konkurze a vyrovnaní“) vyžaduje najmenej 30 % podiel pohľadávok zo súčtu všetkých

prihlásených pohľadávok. Sťažovatelia tiež namietajú, že konkurzný súd nezabezpečil

doručenie návrhu na zvolanie schôdze veriteľov ostatným konkurzným veriteľom, čím im

odňal právo konať pred súdom vrátane práva vyjadriť sa k predloženému návrhu.

Sťažovatelia ďalej poukázali na judikatúru najvyššieho súdu (známu aj konkurznému súdu

z jeho činnosti), ako aj na relevantné ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní, v zmysle

ktorých uznesenie konkurzného súdu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov nie je

uznesením o vedení konania a proti takému uzneseniu je odvolanie prípustné.

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra 2010

sťažovatelia uviedli, že k výmene správcu konkurznej podstaty došlo na základe

„zmanipulovaného a nezákonného hlasovania schôdze konkurzných veriteľov...

o nezákonnom návrhu na nového správcu predloženého veriteľom s nekvalifikovaným

podielom konkurzných pohľadávok“. Konkurzný súd namietaným uznesením zbavil

sťažovateľa v 1. rade funkcie správcu konkurznej podstaty a do funkcie nového správcu

ustanovil JUDr. Ing. M. H. tak, ako to schválila schôdza konkurzných veriteľov na základe

návrhu predloženého veriteľom „Fond národného majetku SR“. Tento veriteľ má však

podľa konkurzného spisu nedostatočný iba 17,06 % podiel konkurzných pohľadávok,

pričom zákon o konkurze a vyrovnaní vyžaduje najmenej 30 % podiel zo súčtu všetkých

prihlásených pohľadávok. Konkurzný súd na pojednávaní 20. septembra 2010 pred

samotným hlasovaním rozhodol podľa § 10 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní tak, že

„hlasovať môžu len konkurzní veritelia, ktorých pohľadávka bola zistená a konkurzní

veritelia, ktorých pohľadávka bola popretá, len čo sa týka poradia“. V rozpore

s rozhodnutím konkurzného súdu o hlasovacom práve sa na hlasovaní o návrhu na

5 ustanovenie nového správcu „nelegitímne a nezákonne zúčastnili a do celkových výsledkov

hlasovania boli manipulatívne... započítané aj subjekty úplne bez hlasovacieho práva“

(napríklad veriteľ „DR – Daňový úrad P.“), dokonca aj konkurzní veritelia, ktorí na tomto

hlasovaní neboli prítomní (napríklad veriteľ Š. M., ktorý sa údajne zdržal hlasovania, ale

v skutočnosti sa zástupkyňa tohto veriteľa hlasovania nezúčastnila). Z uvedeného

sťažovatelia vyvodzujú záver, že hlasovanie schôdze konkurzných veriteľov, ako aj samotné

výsledky hlasovania sú „netransparentné, zmanipulované, nelegitímne a nezákonné“.

Sťažovatelia z uvedených dôvodov napadli „hrubo nezákonné a neústavné“

rozhodnutia konkurzného súdu odvolaním, pričom najvyšší súd svojím odvolacím uznesením

„neodstránil, ale vedome potvrdil a dokonal závažné bezprávie“ vykonané prvostupňovým

konkurzným súdom. Podľa sťažovateľov najvyšší súd vo svojom odvolacom rozhodnutí

„nerešpektoval ani len svoju vlastnú judikatúru“, podľa ktorej pri konaní a rozhodovaní

o zbavení funkcie pôvodného správcu a ustanovení nového správcu na základe hlasovania

schôdze konkurzných veriteľov musí súd skúmať splnenie zákonných podmienok zvolania

schôdze veriteľov, resp. prípustnosti zvolania schôdze veriteľov, jej priebeh a hlasovanie.

Najvyšší súd zároveň „arbitrárne ignoroval aj svoju povinnosť preskúmať pravdivosť

dôvodných, opodstatnených a právne významných odvolacích námietok a argumentov

odvolateľov“, keď vo svojom rozhodnutí uviedol: „Ani v jednom prípade odvolanie nie je

dôvodné (aj keby ich údaje boli pravdivé).“ Vo vzťahu k odôvodneniu namietaného

uznesenia najvyššieho súdu sťažovatelia ďalej uviedli:

«Odvolací Najvyšší súd SR - v hrubom rozpore so skutočným obsahom

preskúmavaných prvostupňových uznesení - si vo svojom uznesení sp. zn. 1 Obo 149/2010

a 1 Obo 160/2010 zo 14.12.2010 hrubo arbitrárne a nepredvídateľne zmenil a prekrútil

skutkové východiská a právne posúdenie skutkových východísk v prvostupňovom uznesení

konkurzného súdu, pričom odvolací najvyšší súd si vvfabuloval ničím nepodložené,

neopodstatnené a nepravdivé nové dôvody zvolania schôdze konkurzných veriteľov a taktiež

ničím nepodložené, neopodstatnené a nepravdivé nové dôvody zbavenia funkcie pôvodného

správcu konkurznej podstaty (a následného ustanovenia nového správcu), o ktorých však

v skutočnosti nie je žiadna zmienka a ani len žiadny náznak v preskúmavaných

prvostupňových uzneseniach konkurzného súdu...

6 Pritom odvolací Najvyšší súd SR v uznesení zo 14.12.2010 nepodložene,

neopodstatnene a v rozpore so skutočnosťou tvrdí (či presadzuje „právny názor“), že

prvostupňový konkurzný súd údajne zvolal schôdzu konkurzných veriteľov z vlastného

podnetu a iniciatívy konkurzného súdu a že prvostupňový konkurzný súd údajne bol

oprávnený zbaviť a zbavil funkcie pôvodného správcu konkurznej podstaty (a následne

ustanovil nového správcu) preto, lebo pôvodný správca konkurznej podstaty sa údajne

„spreneveril svojmu poslaniu“. Tieto tvrdenia... absolútne nezodpovedajú skutočnosti

a priečia sa aj obsahu preskúmavaných prvostupňových uznesení... Odvolací Najvyšší súd

SR na podporu svojho nepodloženého a nepravdivého tvrdenia... o údajnom spreneverení sa

pôvodného správcu konkurznej podstaty svojmu poslaniu vo svojom uznesení... zavádzajúco

a nekonkrétne tvrdí... o dôvodoch odvolania pôvodného správcu, že v právomoci

konkurzného súdu bolo „odvolať správcu aj bez návrhu konkurzných veriteľov a dôvody

jeho odvolania sú uvedené vo vyššie citovaných uzneseniach odvolacieho súdu“... Odvolací

Najvyšší súd SR však v odvolacom uznesení... neuviedol (necitoval) žiadne reálne

a konkrétne dôvody pre odvolanie správcu, ktoré by mali údajne existovať...»

Sťažovatelia tak v dôsledku postupu najvyššieho súdu v odvolacom konaní nemohli

uplatniť svoje práva a argumenty na svoju obranu proti „nepredvídateľne protichodnému

zvratu skutkových a právnych tvrdení pri odvolacom rozhodnutí“ v porovnaní

s prvostupňovými rozhodnutiami konkurzného súdu, čím bolo sťažovateľom ako

účastníkom konania odňaté právo konať pred odvolacím súdom.

V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu

sťažovatelia argumentovali tvrdením, že najvyšší súd „takmer vôbec neposudzoval

(povrchne a zhadzovačne priam odignoroval) pravdivosť odvolacích námietok

a argumentov oboch odvolateľov“, pričom odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu

„nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

konania a s uplatnenými odvolacími námietkami a argumentmi odvolateľov“.

Sťažovatelia namietali tiež postup krajského súdu a najvyššieho súdu v čase medzi

podaním odvolaní a vydaním odvolacieho rozhodnutia, ktorým podľa nich došlo

k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tejto súvislosti uviedli, že, ako to vyplýva z obsahu

7 odvolacieho uznesenia, najvyšší súd spojil konanie o odvolaní sťažovateľa v 2. rade proti

uzneseniu konkurzného súdu zo 16. augusta 2010 a konanie o odvolaniach sťažovateľov

proti uzneseniu konkurzného súdu z 20. septembra 2010 do jedného spoločného konania,

pričom o spojení prebiehajúcich konaní sťažovateľov neupovedomil pred vydaním

odvolacieho rozhodnutia. Žiadny zo zainteresovaných súdov neupovedomili sťažovateľov

o tom, že proti uzneseniu konkurzného súdu z 20. septembra 2010 podal odvolanie aj iný

účastník konania, pričom konajúce súdy porušili zákonnú povinnosť predložiť odvolanie

druhého účastníka sťažovateľom na vyjadrenie. Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu

vyplýva, že „Vo veci poslal podanie aj konkurzný veriteľ V., a. s.“, ktoré odvolací súd

využil ako jeden z nových dôkazov, pričom však nenariadil pojednávanie ani neumožnil

účastníkom konania vyjadriť sa k nemu. Konajúce súdy pri svojom konaní a rozhodovaní

úplne zamlčali a vôbec sa nevyrovnali s podaním konkurzného veriteľa JUDr. T. P., ktoré sa

týkalo podvodného postupu pri predkladaní podaní vo veci zvolania schôdze konkurzných

veriteľov. Krajský súd tak podľa sťažovateľov postupoval v rozpore s ustanovením § 209a

ods. 2 a § 123 OSP a odvolací súd postupoval v rozpore s ustanovením § 211 ods. 1 tretej

vety a § 123 OSP. Sťažovateľ v 1. rade tiež namietal, že najvyšší súd mu neumožnil ako

účastníkovi odvolacieho konania nahliadnuť do konkurzného spisu, pričom odvolací súd

priamo vo svojom uznesení označil túto jeho snahu za „ďalšie obštrukcie“. Uvedeným

postupom krajský súd a najvyšší súd odňali sťažovateľom ako účastníkom konania možnosť

konať pred súdom v rozsahu celého predmetu spojeného spoločného konania vrátane práva

vyjadriť sa k podaniam iných účastníkov konania a ku všetkým dôkazom.

Sťažovateľ v 1. rade ďalej uviedol, že krátko pred plánovaným začiatkom schôdze

konkurzných veriteľov neformálne osobne informoval konkurznú sudkyňu, že skupina

veriteľov, ktorá podala návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov, nemá zákonom

ustanovený podiel konkurzných pohľadávok. Poukázal na to, že jedným z navrhovateľov je

aj veriteľ „Daňový úrad P.“, ktorý nepatrí medzi konkurzných veriteľov, pretože tento

veriteľ si uplatnil svoju údajnú pohľadávku ako pohľadávku proti podstate a navyše je celá

jeho pohľadávka popretá. Uvedené platí aj o prevažnej časti pohľadávky veriteľa S., a. s.,

ktorú tento veriteľ nadobudol postúpením práve od „Daňového úradu P.“. Konkurzná

sudkyňa ukončila neformálnu konzultáciu so sťažovateľom v 1. rade s tým, že pojednávanie

8 odročí a zvolaná schôdza konkurzných veriteľov sa neuskutoční z dôvodu podaného

odvolania sťažovateľa v 2. rade. Na základe tejto informácie sa sťažovateľ v 1. rade

schôdze konkurzných veriteľov nezúčastnil. Až dodatočne sa dozvedel, že schôdza

konkurzných veriteľov sa predsa len uskutočnila. Podľa sťažovateľa v 1. rade konkurzná

sudkyňa mu svojím „zmätočným postupom“ zabránila zúčastniť sa na schôdzi konkurzných

veriteľov, čím porušila jeho právo uskutočňovať (vykonávať) činnosť (funkciu) správcu

konkurznej podstaty vrátane práva konať pred konkurzným súdom aj na schôdzi

konkurzných veriteľov.

Sťažovatelia tiež namietali, že na postup konkurzného súdu, ktorý pokračoval

v konaní zvolanej schôdze aj napriek podanému odvolaniu sťažovateľa v 2. rade proti

uzneseniu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov, neboli splnené zákonné predpoklady

podľa § 209 ods. 2 OSP. V tejto súvislosti poukázali na diametrálne odlišný postup

samotného konkurzného súdu, ktorý v iných skutkovo a právne porovnateľných veciach

odstúpil podané odvolania proti jeho uzneseniam o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov

odvolaciemu súdu bez aplikácie § 209 ods. 2 OSP. Na základe toho konštatujú, že

konkurzný súd akceptovaním návrhu konkurzného veriteľa, aby sa pokračovalo v konaní

schôdze, diskriminačne porušil princíp predvídateľnosti práva a princíp právnej istoty.

Porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi a práva na

nezávislý a nestranný súd postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní sťažovatelia

odôvodňovali skutočnosťou, že o jednotlivých veciach týkajúcich sa konkurzného konania

na majetok úpadcu nekonal a nerozhodoval len terajší odvolací senát 1 Obo (pôvodne

očíslovaný senát 2 Obo), ale v týchto veciach rozhodovali viaceré (minimálne štyri) senáty

najvyššieho súdu, dôkazom čoho sú viaceré konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu

v konkurznej veci úpadcu, ktoré boli zverejnené v obchodnom vestníku a na ktoré

sťažovatelia v sťažnostiach poukázali. Uvedenému preto nezodpovedá tvrdenie najvyššieho

súdu, ktorý v namietanom uznesení uviedol, že „Odvolacím senátom, teda zákonnými

sudcami v odvolacom konaní, od počiatku bol senát 2 Obo (od roku 2010 prečíslovaný

na 1 Obo).“. Sťažovatelia tiež poukázali na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci úpadcu

sp. zn. 2 Obo 96/2009 z 9. decembra 2009, v ktorom sa uvádza: „Tak ako uvedený

9 incidenčný spor v odvolacom konaní, tak isto aj túto konkurznú vec v odvolacom konaní

(4K 262/99) prejednáva senát v rovnakom zložení a veci priamo súvisia, pretože incidenčný

spor je vyvolaný konkurzným konaním.“ Uvedené tvrdenie je podľa sťažovateľov v hrubom

rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu, podľa ktorej konkurzné konania a incidenčné

konania vyvolané konkurzom sú navzájom samostatnými súdnymi konaniami, pričom

incidenčný spor nie je súčasťou konkurzného konania. V nadväznosti na uvedené

sťažovatelia konštatujú:

„... fakty o doterajších rozhodnutiach viacerých senátov Najvyššieho súdu SR vo

veciach tykajúcich sa konkurzného konania na majetok úpadcu P. P. spoločne svedčia

o skutočnosti, že terajší senát 1 Obo [pôvodne očíslovaný senát 2 Obo] si na základe svojej

príslušnosti na incidenčné konanie - ktoré je (napriek jeho vyvolaniu konkurzom) navzájom

samostatným súdny konaním odlišným a oddeleným od konkurzného konania -

neopodstatnene, hrubo nezákonne, flagrantne arbitrárne a ústavne neakceptovateľne

uzurpoval (oktrojoval) právo konať a rozhodovať v konkurznej veci vedenej na Najvyššom

súde SR pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a ukončenej vydaním uznesenia zo

dňa 14.12.2010. Týmto Najvyšší súd SR vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obo 149/2010 a 1

Obo 160/2010... mimoriadne závažne porušil základné právo sťažovateľa na zákonného

sudcu (zákonných sudcov súdneho senátu)... ale zároveň porušil aj základné právo

sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd...“

V závere sťažnosti sťažovatelia konštatujú, že vydanie napadnutých rozhodnutí bolo

odmietnutím spravodlivosti a porušením ich základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces, ako aj základného práva sťažovateľa v 1. rade „zastávať, vykonávať

a uskutočňovať povolanie a zárobkovú hospodársku činnosť (funkciu správcu konkurznej

podstaty)“ a práva sťažovateľa v 2. rade „na nerušený zákonný... priebeh... konkurzného

konania na majetok úpadcu (vrátane práva na zákonne navrhnutého, odsúhlaseného

a ustanoveného správcu konkurznej podstaty) v súlade so zákonom a bez jeho narušovania

účinkami a dôsledkami nezákonných zásahov vrátane nezákonných rozhodnutí súdov

a iných orgánov verejnej moci“.

10 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v 1. rade navrhol, aby ústavný súd

po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, ktorým vysloví porušenie čl. 46

ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení

s čl. 26 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14

ods. 1 paktu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 262/99 a jeho

uznesením zo 16. augusta 2010 a uznesením z 20. septembra 2010, ako aj porušenie čl. 46

ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení

s čl. 26 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14

ods. 1 paktu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010,

1 Obo 160/2010 a jeho uznesením zo 14. decembra 2010.

Sťažovateľ v 2. rade navrhol ústavnému súdu vydať nález, ktorým vysloví porušenie

čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1

listiny, čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 262/99 a jeho uznesením

zo 16. augusta 2010 a uznesením z 20. septembra 2010, ako aj porušenie čl. 46 ods. 1

v spojení s čl. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 listiny,

čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010

a jeho uznesením zo 14. decembra 2010.

Sťažovatelia zároveň navrhli, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010, ako aj uznesenia krajského

súdu sp. zn. 4 K 262/99 zo 16. augusta 2010 a z 20. septembra 2010, vrátil veci krajskému

súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľom náhradu trov konania.

Sťažovatelia tiež navrhli, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010

a uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra 2010, a to vzhľadom na

skutočnosť, že pôsobenie „celkom zjavne pochybne ustanoveného nového správcu

konkurznej podstaty“, ktorý reálne vykonáva mimoriadne závažné úkony v rámci konkurzu

11 na majetok úpadcu je jednak „existenčne traumatické“ pre sťažovateľa v 1. rade ako

zákonne ustanoveného pôvodného správcu konkurznej podstaty úpadcu a „mimoriadne

ťaživé“ pre sťažovateľa v 2. rade ako konkurzného veriteľa so zistenou pohľadávkou,

pretože „existujú dôvodné obavy, že konanie pochybne ustanoveného nového správcu

konkurznej podstaty... by mohlo byť prioritne prospešné iba pre časť konkurzných

veriteľov... a zároveň by mohlo byť na úkor uspokojenia väčšiny konkurzných veriteľov“,

vrátane sťažovateľa v 2. rade.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd zistil, že tieto v časti

namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2

ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 1 a 2 listiny,

čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a jeho uznesením

12 zo 14. decembra 2010 spĺňajú náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde,

a zároveň nezistil procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

bránili ich prijatiu v uvedenom rozsahu na ďalšie konanie. Preto sťažnosti v tejto časti prijal

na ďalšie konanie (bod 1 výroku uznesenia).

2. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1

v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2

ods. 1 a čl. 26 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru

a čl. 14 ods. 1 paktu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 262/99

a jeho uznesením zo 16. augusta 2010 a uznesením z 20. septembra 2010 nie je daná jeho

právomoc na prerokovanie sťažností v tejto časti.

Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu

rozhodovať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby a právnické osoby namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

V danom prípade bol o ochrane označených práv sťažovateľov, k porušeniu ktorých

malo dôjsť postupom krajského súdu v označenom konaní, ako aj jeho namietanými

uzneseniami na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnený a aj povinný

rozhodnúť najvyšší súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

vylučuje právomoc ústavného súdu. Zo sťažností vyplýva, že sťažovatelia odvolanie proti

označeným uzneseniam krajského súdu podali, pričom najvyšší súd ako odvolací súd o nich

13 rozhodol uznesením sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010 tak, že

odvolaním napadnuté uznesenia krajského súdu potvrdil.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sťažovatelia namietajú

porušenie svojich označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

4 K 262/99 a jeho uznesením zo 16. augusta 2010 a uznesením z 20. septembra 2010, pri

predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre

nedostatok svojej právomoci.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že v prípade sťažovateľa v 1. rade prichádzalo

do úvahy odmietnutie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

4 K 262/99 zo 16. augusta 2010 aj ako podanej zjavne neoprávnenou osobou. Správca

konkurznej podstaty nie je v konkurznom konaní v pozícii účastníka konania, ale je len

osobou na konaní zúčastnenou. V postavení účastníka konania je správca len v prípade, ak

ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o zbavení jeho funkcie, pričom mu patrí aj právo

opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol zbavený funkcie

správcu (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Obo 109/2001 zo 14. mája 2001).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľovi v 1. rade z jeho procesného postavenia v rámci

konkurzu nevyplýva oprávnenie podať proti uzneseniu o zvolaní schôdze konkurzných

veriteľov opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ v 1. rade ani nepodal.

3. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh

sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým

verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri

odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné

práva alebo slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

14 Po posúdení návrhu sťažovateľov na rozhodnutie o dočasnom opatrení a jeho

dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky

na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu.

Predovšetkým sťažovatelia nijako nepreukázali tvrdenia o existencii dôvodnej obavy, že

konanie ustanoveného nového správcu konkurznej podstaty by zvýhodňovalo časť

konkurzných veriteľov na úkor uspokojenia väčšiny veriteľov. V zmysle zákona o konkurze

a vyrovnaní správca konkurznej podstaty je povinný pri výkone svojej funkcie postupovať

s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu

ukladá zákon alebo mu ich uloží súd. Z tohto aspektu je preto zákonná ochrana veriteľov

dostatočná. Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľov akcentuje aj verejný záujem na

plynulom priebehu namietaného konkurzného konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia neosvedčili skutočnosti

odôvodňujúce rozhodnutie o dočasnom opatrení, preto rozhodol tak, ako to je uvedené v

bode 3 výroku tohto uznesenia.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011

15