I. ÚS 353/2016 — I. ÚS 353/2016 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 353/2016-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou Mgr. Stelou Chovanovou, J. Kozáčeka 13, Zvolen, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 a 3

Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11, čl. 36, čl. 37 ods. 2 a čl. 40 ods. 3

Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Trenčín

sp. zn. 2 T 114/2010 z 13. marca 2015 a sp. zn. 2 T 114/2010 z 12. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , odmieta.

Odôvodnenie:

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. februára 2016 faxom doručená a 4. februára 2016 predložením originálu doplnená

sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 a 3

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11, čl. 36, čl. 37 ods. 2 a čl. 40

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. 2 T 114/2010 z 13. marca 2015 a sp. zn. 2 T 114/2010 z 12. októbra 2015

(spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol uznesením

Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB-Pšv 5/06 zo 6. februára

2006 podľa príslušných ustanovení zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ustanovený za obhajcu obvinenému

(ďalej len „obvinený“) stíhaného pre trestný čin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 zákona

č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)

a pokračovacieho trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a

ods. 1 a 4 písm. b) a ods. 5 Trestného zákona. Podaním z 29. mája 2014 v spojení s jeho

doplnením si sťažovateľ ako ustanovený obhajca v trestnej veci vedenej pod sp. zn.

2 T 114/2010 uplatnil nárok na odmenu a náhradu hotových výdavkov v celkovej sume

6 312 € vrátane dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“). Vyšší súdny úradník okresného

súdu uznesením sp. zn. 2 T 114/2010 z 13. marca 2015 o návrhu sťažovateľa rozhodol tak,

že sťažovateľovi priznal tarifnú odmenu spolu s hotovými výdavkami v celkovej sume

2 388,20 € s DPH a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Proti označenému uzneseniu okresného

súdu podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby mu

okresný súd priznal odmenu tak, ako bola vyčíslená v jeho návrhu z 29. mája 2014.

V sťažnosti poukázal najmä na úkony, ktoré v rámci obhajoby vykonal a za ktoré mu

odmena nebola priznaná, „celkom 22 porád, 1x výsluch svedkov, 1x preštudovanie spisu,

2x cestové a náhradu za stratu času“. Okresný súd uznesením z 12. októbra 2015

podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú

zamietol.

3. Sťažovateľ namieta, že napadnutými uzneseniami okresného súdu boli porušené

jeho označené práva podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu, pričom

v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentoval:

2 „Uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k.: 2T/114/2010-3155 zo dňa 13.03.2015

v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín č. k.: 2T/114/2010-3166 zo dňa 12.10.2015

vykazujú prvky svojvôle štátnej moci, ktorá prekročila medze svojho oprávnenia, a to

z dôvodu, že všeobecný súd (VŠÚ, predsedníčka trestného senátu) preskúmaval správnosť

účtovaných právnych úkonov právnej pomoci poskytnutých sťažovateľom z hľadiska ich

kvality, účelnosti a hospodárnosti, a nie iba z hľadiska správnosti účtovania týchto úkonov

ako je k tomu jedine oprávnený podľa § 553 Trestného poriadku.

Čo sa týka samotného preskúmavania účelnosti a hospodárnosti vzniknutých trov,

dôvod zníženia odmeny sťažovateľa zo strany Okresného súdu Trenčín spočíval v tom, že sa

sťažovateľ v rokoch 2006, 2007, 2008, 2009 a 2014 zúčastnil viacerých porád

s obvineným...; vyšetrovacích úkonov na ktoré splnomocnil svojho substitúta

JUDr. alebo JUDr. ; vyšetrovacích úkonov po ktorých (podľa názoru

súdu) nenasledovali žiadne významné procesné úkony..., pričom mal súd za to, že tieto

úkony právnej služby možno považovať za neúčelné a nehospodárne a majú skôr charakter

neúčelného navyšovania trov obhajoby.

Predsedníčka trestného senátu OS Trenčín sa vo vzťahu k vykonaným poradám

v roku 2006 v odôvodnení Uznesenia zo dňa 12.10.2015 tiež vyjadrila, že počas tohto roka

došlo len k dvom výsluchom a to dňa 03.03.2006 a 28.06.2006, a teda počet vykonaných

porád s klientom je nepomerne vyšší a z toho hľadiska porady, ktoré nenadväzovali

na významné procesné úkony (výsluchy svedka či obvinených) sú neúčelné a nehospodárne

a medzi počtom porád s klientom a vykonanými dôležitými procesnými úkonmi

(výsluchy svedka či obvinených) je výrazný nepomer.

S tvrdením súdu... sa sťažovateľ absolútne nestotožňuje a je nemysliteľné, aby

za dôležité procesné úkony v trestnom konaní považoval jedine výsluchy obvinených, resp.

svedkov. Je pravdou, že počas roka 2006 - a teda prvý rok od vznesenia obvinenia

odsúdenému - boli vykonané iba dva výsluchy obvinených, avšak sťažovateľ poukazuje

na skutočnosť, že v tomto štádiu konania bolo potrebné vykonávať procesné úkony

v súvislosti s - náležitým zistením a objasnením skutkového stavu v predmetnej trestnej veci

obvineného...; tiež v súvislosti so vzatím obvineného do väzby...

Skutočnosť, že sa (podľa názoru súdu) obhajca zúčastnil i úkonov, ktoré boli

po ukončení celej trestnej veci vyhodnotené... ako neúčelné a nehospodárne, by nemohol

3 sťažovateľ pred ich vykonaním tušiť, pretože obvinený bol stíhaný za trestnú činnosť

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny, kedy

presné rozdelenie rolí spolupáchateľov a obsah ich trestnej činnosti šlo s väčšou určitosťou

rozpoznať až po skončení prípravného konania, resp. po ukončení celej trestnej veci...

Obvinený , sťažovateľa pravidelne (v roku 2006) žiadal

o návštevu za účelom porady..., nakoľko mu hrozil vysoký trest 8 až 12 rokov, nerozumel

dobre po slovensky, mal zlý zdravotný stav a jeho sloboda bola nezákonne väzobné

obmedzená... V tak skutkovo zložitej veci... je zo strany súdu... doslova odvážne

po 12 rokoch hodnotiť, ktoré úkony a porady boli potrebné a účelné.

... Okresný súd Trenčín v odôvodnení napádaného Uznesenia zo dňa 13.03.2015...

uviedol, že aj keď vyhláška účinná v roku 2006 neobsahovala ustanovenie § 14 ods. 6,

na základe ktorého, ak po poslednej porade alebo rokovaní s klientom alebo protistranou

nasleduje ďalšia porada alebo rokovanie a medzitým nedošlo k inému úkonu právnej

služby, tak odmena za túto ďalšiu poradu alebo rokovanie advokátovi nepatrí, tak súd

aplikoval ustanovenia Trestného poriadku a zákona o advokácii, ktoré mu umožňujú skúmať

účelnosť vykonania jednotlivých úkonov právnej služby. Podľa vyššie uvedeného § 553

ods. 2 Tr. poriadku má obhajca, ktorý bol obvinenému ustanovený, voči štátu nárok

na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným predpisom, ak zákon neustanovuje

inak. Čiže zákon môže ustanoviť, kedy obhajcovi trovy obhajoby za uplatnené úkony právnej

služby neprináležia. Takýmto ustanovením zákona je podľa súdu aj ustanovenie § 18 ods. 2

Zákona o advokácii č. 586/2003 Z. z. účinné počas roka 2006, podľa ktorého advokát je

povinný pri výkone advokácie dbať na účelnosť a hospodárnosť poskytovania právnych

služieb, teda má konať s odbornou starostlivosťou. Väčšina porád, ktoré ustanovený

obhajca vykonal, boli vykonané za účinnosti a platnosti takých ustanovení Vyhlášky

č. 655/2004 Z. z., ktoré nelimitovali ich počet. Inak povedané obmedzujúce ustanovenie §

14 ods. 6 na ktoré súd poukazuje v danom čase neplatilo. Ako ustanovený obhajca mal v

prvom rade povinnosť chrániť a presadzovať práva a záujmy obvineného, riadiť sa jeho

pokynmi, využívať všetky právne prostriedky, ktoré pokladal za prospešné a uplatňoval ich v

jeho záujme, čo si v zmysle zákona splnil. Zároveň má však aj za to, že uvedené konal

účelne, hospodárne a s odbornou starostlivosťou.

4 ... Čo sa týka nepriznania cestovného vo výške 66,70 € a náhrady za stratu času

vo výške 104,08 € za cestu Zvolen - Trenčín a späť zo dňa 06.11.2013 a cestovného vo výške

66,50 € a náhrady za stratu času vo výške 107,20 € za cestu Zvolen - Trenčín a späť zo dňa

28.01.2014, k tomu sťažovateľ uvádza, že pobočka vo bola zriadená za účelom

poskytovania právnych služieb a ustanovovania vo veciach ex offo advokátov do budúcnosti

(advokátov, ktorí konajú ako spoločníci a konatelia advokátskej spoločnosti:

s.r.o., so sídlom ...), v tomto prípade

sa nejedná o takú trestnú vec a to z dôvodu, že sťažovateľ bol ustanovený ako

, advokát, so sídlom v , preto nie je možné

účelovo nepriznať obhajcovi cestovné a náhradu za stratu času, ktoré reálne vynaložil

cestovaním zo Zvolena do Trenčína. Ustanovený advokát vykonáva svoju činnosť v sídle

vo , pričom činnosť pobočky advokátskej kancelárie

s.r.o. na adrese vo , je zabezpečované prostredníctvom iných osôb.

Čo sa týka hlavného pojednávania dňa 28.01.2014, sťažovateľ taktiež reálne cestoval

zo Zvolena do Trenčína. Obvinený výslovne na týchto úkonoch... trval na osobnej účasti

sťažovateľa a nesúhlasil so substitúciou. Navyše sťažovateľ vo veci nebol ustanovený

Okresným súdom v Trenčíne, s pobočkou kancelárie vo , ale Špeciálnym trestným

súdom v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, ako advokát so sídlom v ,

ktorý následne zmenil sídlo do , a z tohto sídla reálne poskytoval právnu pomoc.“

4. Podľa tvrdenia sťažovateľa „Okresný súd Trenčín, vo svojich uzneseniach,

prekročil svoju právomoc keď, v predmetnej trestnej veci... vyčíslené trovy obhajoby

nepriznal v celej výške z dôvodu neúčelnosti a nehospodárnosti, a týmto konaním došlo

k porušeniu zásady legality z dôvodu, že žiadne či už procesné alebo hmotné trestnoprávne

predpisy ani len nedávajú možnosť vyššiemu súdnemu úradníkovi alebo predsedníčke

trestného senátu posudzovať účelnosť a hospodárnosť trov trestného konania (tak, ako je

tomu napríklad v civilnom konaní); rozhodnutia súdu nerešpektovali zásadu

proporcionality, ktorá vyžaduje, aby zásahy do základného práva na ochranu legitímneho

očakávania na odmenu boli minimalizované na najnižšiu možnú mieru, čo sa nestalo“.

Sťažovateľ s poukazom na výsledok trestného konania, v ktorom obvinenému hrozil trest

odňatia slobody vo výmere 8 až 12 rokov a napokon mu bol po dvanástich rokoch trvania

5 trestného konania uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom

na skúšobnú dobu 3 rokov, je toho názoru, že okresný súd v napadnutých uzneseniach

„nesprávne interpretoval a aplikoval právo na prejednávanú vec a takýmto konaním došlo

k odňatiu spravodlivosti; napádané rozhodnutia sú svojvoľné a extrémne vybočujú

z pravidiel upravujúcich toto konanie a zasahujú do práva na súdnu a inú právnu ochranu,

práva na spravodlivé súdne konanie, do práva legitímneho očakávania obhajcu na odmenu

a tým aj do jeho majetkových práv“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol o porušení jeho označených základných práv podľa ústavy

a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami

okresného súdu, napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 458,64 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

6 neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa

čl. 20, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a podľa čl. 11, čl. 36, čl. 37 ods. 2 a čl. 40

ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru a čl. 1 dodatkového

protokolu napadnutými uzneseniami, ktorými okresný súd nepriznal sťažovateľovi ako

ustanovenému obhajcovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v ním požadovanej

a vyčíslenej sume.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

sp. zn. 2 T 114/2010 z 13. marca 2015

9. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity

(„ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže

ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je

namietané len vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

10. V danom prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako

aj rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 2 T 114/2010 z 13. marca 2015 vydaného vyšším

súdnym úradníkom využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti, ktorú

sťažovateľ aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti sa predsedníčka

senátu okresného súdu, ktorá je v tomto prípade nadriadeným orgánom [§ 190 ods. 2 písm.

c) Trestného poriadku], v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musela

vo vzťahu k uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké

sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

(I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

7 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

sp. zn. 2 T 114/2010 z 12. októbra 2015

11. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,

II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

12. Podstatou sťažnostnej argumentácie je námietka nesprávnych záverov okresného

súdu o neúčelnosti a nehospodárnosti niektorých úkonov právnej pomoci vykonaných

sťažovateľom, čo bolo dôvodom zníženia uplatnenej náhrady trov obhajoby.

Podľa sťažovateľa okresný súd týmto postupom prekročil svoju právomoc,

keďže ustanovenie § 553 Trestného poriadku mu neumožňuje posudzovať účelnosť

a hospodárnosť trov trestného konania. V dôsledku nesprávnej aplikácie a interpretácie

právnych predpisov sú napadnuté uznesenia svojvoľné a zasahujúce do práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, do legitímneho očakávania sťažovateľa

na nadobudnutie odmeny, a tým aj do jeho práva na majetok.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

8 zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

14. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

15. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa

prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.

Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v

prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo

dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

16. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu.

9 17. Predsedníčka senátu okresného súdu napadnutým uznesením zamietla sťažnosť

sťažovateľa proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka ako nedôvodnú na základe

zistenia, že „vyšší súdny úradník postupoval v súlade s Trestným poriadkom, zákonom

o advokácii a vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z., keď priznal obhajcovi odmenu a náhradu

hotových výdavkov vo výške 2388,20 € s DPH“. Vo vzťahu ku všetkým dôvodom sťažnosti

sťažovateľa sa v plnom rozsahu stotožnila s odôvodnením rozhodnutia vyššieho súdneho

úradníka, na ktoré v podrobnostiach odkázala a tiež uviedla:

„Hoci obhajca v sťažnosti namieta, že z ustanovení Trestného zákona, zákona

o advokácii ani vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., účinných v čase vykonania porád v roku

2006, absolútne nevyplýva možnosť súdu nepriznať obhajcovi odmenu za vykonané úkony

právnej služby - porady s klientom a nepriznanie trov obhajoby z dôvodu neúčelnosti,

nehospodárnosti považuje za nezákonný, tak predsedníčka senátu poukazuje na rozhodnutia

Ústavného súdu SR, napr. pod sp. zn. III. ÚS 45/09 či sp. zn. IV. ÚS 311/2013.

Z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR tak vyplýva, že posudzovanie účelnosti

a hospodárnosti vykonaných úkonov právnej služby súdmi je legitímne a aj vo vzťahu

k vykonaným poradám v roku 2006 je posudzovanie ich účelnosti a hospodárnosti založené

na ustanoveniach § 44 ods. 1 Trestného poriadku a § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.

o advokácii, účinných v čase vykonania predmetných porád s klientom v roku 2006.

... vyšší súdny úradník dôsledne skúmal účelnosť a hospodárnosť uplatnených úkonov

právnej služby - vykonaných porád s klientom v roku 2006 a aj priznal trovy obhajoby

za vykonané porady s klientom v dňoch 16.02.2006 (prvá porada s klientom), 01.03.2006

(predchádza výsluchu obvineného ) a 20.06.2006 (predchádza výsluchu obvinených).

Vyšší súdny úradník však nepriznal obhajcom uplatnené trovy obhajoby za porady

s klientom v dňoch 22.03.2006, 10.05.2006, 31.05.2006, 09.06.2006, 29.06.2006,

18.07.2006 (2 porady), 21.08.2006, 13.09.2006, 28.09.2006, 04.10.2006, 16.10.2006,

18.10.2006, 19.10.2006, 23.10.2006, 31.10.2006, z dôvodu ich neúčelnosti

a nehospodárnosti, keďže mnohé trvali len krátky čas, boli vykonané s krátkym časovým

odstupom niekoľkých dní, pričom im nepredchádzali významné úkony právnej služby

(napr. výsluchy obvinených alebo svedkov). Vyšší súdny úradník tak podľa predsedníčky

senátu nerozhodoval svojvoľne, ale dôsledne skúmal účelnosť a hospodárnosť vykonaných

10 porád s klientom v nadväznosti na skutočnosť, či vykonaným poradám predchádzali

významné procesné úkony.

V počte vykonaných porád s klientom v roku 2006 sa odzrkadľuje skutočnosť, že

v roku 2006 neobsahovala vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z. súčasné ustanovenie § 14

ods. 6 (nepriznanie odmeny za vykonanú ďalšiu poradu, ak od predchádzajúcej porady

nedošlo k vykonaniu iného úkonu právnej služby), a preto aj dochádzalo k častým poradám

s klientom, a to aj mnohokrát krátkym, len niekoľkominútovým poradám, ku ktorým

dochádzalo aj s odstupom len pár dní a ktoré vzhľadom na ich krátke trvanie ako aj

skutočnosť, že poradám nepredchádzali dôležité procesné úkony trestného konania

(napr. výsluchy obvinených, svedkov) nemožno považovať za účelné a hospodárne, ale majú

skôr charakter neúčelného navyšovania trov obhajoby.

S prihliadnutím na vykonané procesné úkony v rámci vyšetrovania (výsluchy

obvinených, svedkov), keď počas roka 2006 došlo dňa 03.03.2006 len k výsluchu svedka

a dňa 28.06.2006 len k výsluchu obvinených, tak počet vykonaných porád s klientom je

nepomerne vyšší a z tohto hľadiska porady, ktoré nenadväzovali na významné procesné

úkony (výsluchy svedka či obvinených), sú neúčelné, nehospodárne.

Obhajca argumentuje, že všetky vykonané porady s klientom v roku 2006 boli účelné

a hospodárne, nakoľko boli vykonané v záujme klienta, ktorý pravidelne žiadal o návštevy,

išlo o zložitú vec, klient bol vo väzbe, hrozil vysoký trest a nakoniec aj vzhľadom

na vykonané porady bol klient prepustený z väzby a bol právoplatne odsúdený

k podmienečnému trestu odňatia slobody. Uvedená argumentácia obhajcu však podľa

predsedníčky senátu neobstojí. Medzi počtom porád s klientom a vykonanými dôležitými

procesnými úkonmi (výsluchy svedka a obvinených) je výrazný nepomer.

Ak aj obhajca argumentuje, že aj práve vykonaný počet porád s klientom prispel

k prepusteniu klienta z väzby, tak s takouto argumentáciou možno podľa predsedníčky

senátu viesť polemiku a v tejto súvislosti predsedníčka senátu napr. poukazuje, že napriek

vykonaným poradám Špeciálny súd dňa 24.07.2006 rozhodol o predĺžení lehoty väzby

a hoci obhajca podal v mene klienta dňa 28.09.2006 žiadosť o jeho prepustenie z väzby, tak

dňa 23.10.2006 obhajca zobral späť sťažnosť proti uzneseniu Špeciálneho súdu zo dňa

18.10.2006, ktorým bola zamietnutá žiadosť jeho klienta o prepustenie z väzby, pričom

predsedníčka senátu poukazuje, že klient bol prepustený z väzby

11 z dôvodu uplynutia predĺženej doby väzby, a teda vykonané porady, ktorými argumentoval

obhajca, nemali na prepustenie z väzby vplyv.

Obdobne možno viesť polemiku, či vykonané porady mali vplyv aj na uloženie

podmienečného trestu, čím taktiež argumentoval obhajca, keďže podľa predsedníčky senátu

je potrebné v tejto súvislosti poukázať, že Okresný súd Trenčín na základe vlastných zistení

prekvalifikoval pôvodne stíhaný trestný čin, čím došlo k zníženiu trestnej sadzby a súd

pri ukladaní trestu taktiež prihliadol na časový odstup od spáchania skutku, a preto podľa

predsedníčky senátu počet vykonaných porád nemal vplyv na uloženie podmienečného

trestu odňatia slobody.

... k nepriznaniu trov obhajoby účasť na výsluchu svedkov a v Pezinku

dňa 21.01.2009 a účasť na preštudovaní spisu v Žiline dňa 02.04.2009, ktoré namiesto

obhajcu vykonala na základe jeho plnej moci advokátka JUDr. ... Obhajca síce

vo svojej sťažnosti argumentuje ustanovením § 16 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z.

o advokácii, ktoré umožňuje, aby sa advokát mohol dať zastúpiť iným advokátom a taktiež

argumentuje hospodárnosťou dať sa zastúpiť JUDr. , keďže si neuplatňuje

náhradu cestovného a straty

asu, pričom JUDr. bola povinná si dôkladne a svedomito naštudovať

všetky skutočnosti ohľadne iného obvineného, avšak podľa predsedníčky senátu opäť nebola

dodržaná účelnosť a hospodárnosť poskytnutej právnej služby vyplývajúca z ustanovenia §

18 ods. 2 zákona o advokácii.

Predsedníčka senátu v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého

uznesenia, z ktorého vyplynulo, že obhajca bol na výsluch svedkov... a na záverečné

preštudovanie vyšetrovacieho spisu... riadne predvolaný, pričom ide o úkony, ktoré by sa

vykonali aj v jeho neprítomnosti. Teda svojou neprítomnosťou by nezmaril uskutočnenie

týchto úkonov trestného konania. Iná je situácia, keby išlo o konanie pred súdom a z dôvodu

neúčasti obhajcu by bolo potrebné napr. odročiť hlavné pojednávanie, tak v takomto

prípade je zabezpečenie substitúta podľa predsedníčka senátu dôvodné a účelné.

V predmetných prípadoch... išlo o neúčelné navýšenie trov obhajoby, keďže

ustanovený obhajca sa plánovaných úkonov nezúčastnil, pričom ani dôvody neúčasti

a potrebu substitúta ani v sťažnosti neodôvodnil, iba poukázal na ustanovenie § 16 ods. 1

zákona o advokácii.

12 Konanie obhajcu je potrebné podrobiť kritériám účelnosti a hospodárnosti. Obhajca

však nekonal účelne a hospodárne, keďže ustanovením subsitúta na účasť na úkonoch

trestného konania, ktoré sa mohli vykonať aj v neprítomnosti obhajcu, a teda by nedošlo

k ich zmareniu, došlo k neúčelnému navýšeniu trov obhajoby. Ak sa obhajca nechcel

zúčastniť alebo nemohol zúčastniť týchto úkonov, nemusel ustanoviť substitúta a takýmto

spôsobom neúčelne navyšovať trovy obhajoby, ale mohol si napr. od vyšetrovateľa vyžiadať

zaslanie rovnopisu zápisnice o výsluchu zo dňa 21.01.2009, resp. zápisnicu o preštudovaní

vyšetrovacieho spisu zo dňa 02.04.2009 (aby zistil, či boli podané aj návrhy na doplnenie

dokazovania inými obvinenými, resp. ich obhajcami, pričom oskenované zápisnice bolo

možné zaslať aj emailom.

Predsedníčka senátu tiež poukazuje, že hoci si za účasť substitúta - advokátky

JUDr. na preštudovaní spisu dňa 02.04.2009 uplatňoval obhajca odmenu

vo výške 347,70 €, tak obhajca nepreukázal čas trvania tohto úkonu, pričom podľa

vyšetrovacieho spisu (zväzok č. 16, č.l. 54-55) preštudovanie spisu dňa 02.04.2009

trvalo od 10.00 hod. do 11.00 hod., a teda uplatnená odmena nezodpovedá trvaniu úkonu

podľa zápisnice (obhajca vo svojom návrhu -

.l. 3109 poukazuje na č.l. 53-57 a trvanie 09.00 - 14.00 hod.).

... V súvislosti s nepriznanými poradami s klientom zo dní 01.08.2007, 10.01.2008,

20.01.2009, 31.03.2009, 24.09.2009 a 27.01.2014 je potrebné opätovne poukázať

na odôvodnenie predsedníčky senátu k bodu 1 sťažnosti, teda na legitímnosť skúmania

účelnosti a hospodárnosti vykonaných úkonov právnej služby...

Predsedníčka senátu opätovne poukazuje, že vyšší súdny úradník dôsledne skúmal

účelnosť a hospodárnosť uplatnených úkonov právnej služby - vykonaných porád s klientom

po opätovnom ustanovení v rokoch 2007 - 2014 a aj priznal trovy obhajoby za vykonané

porady s klientom v dňoch 20.06.2007 (prvá porada s klientom po opätovnom ustanovení)

a 05.11.2013 (pred verejným zasadnutím o predbežnom prejednaní obžaloby). Vyšší súdny

úradník však nepriznal obhajcom uplatnené trovy obhajoby za porady s klientom v dňoch

01.08.2007, 10.01.2008, 20.01.2009, 31.03.2009, 24.09.2009 a 27.01.2014, a to z dôvodu

ich neúčelnosti a nehospodárnosti. Vyšší súdny úradník tak podľa predsedníčky senátu

nerozhodoval svojvoľne, ale dôsledne skúmal účelnosť a hospodárnosť vykonaných porád

13 s klientom v nadväznosti na nasledujúce procesné úkony, pričom nepriznanie trov obhajoby

za každú poradu odôvodnil.

... Obhajca argumentuje tým, že pobočka advokátskej kancelárie vo bola

zriadená na účely poskytovania právnych služieb a ustanovovania vo veciach ex offo

do budúcnosti, pričom oznámenie o zápise pobočky podal až po vykonanom úkone

(t. j. po účasti na verejnom zasadnutí dňa 06.11.2013), a to na účely výkonu trestných vecí

ustanovovaných Okresným súdom Trenčín, pričom v tejto trestnej veci bol ustanovený

Špeciálnym trestným súdom Pezinok, pracovisko Banská Bystrica ako advokát so sídlom

v , ktorý následne zmenil sídlo do a z tohto sídla reálne poskytoval

právnu pomoc.

Je nesporné, že obhajca predložil žiadosť o zápis do zoznamu obhajcov ex off

do podateľne Okresného súdu Trenčín dňa 06.11.2013, ale z uvedeného vyplýva, že už pred

dňom 06.11.2013 táto pobočka na adrese , musela existovať

(podľa návrhu na zápis pobočky musela pobočka existovať už dňa 04.11.2013, keďže ku dňu

04.11.2013 bol datovaný návrh obhajcu na zápis obhajcu do zoznamu ex offo), pretože

za jeden deň, t. j. dňa 06.11.2013, by obhajca nedokázal založiť pobočku advokátskej

kancelárie a ihneď aj žiadať o jej zapísanie do zoznamu obhajcov ex offo.

Pri aplikácii zásady účelnosti a hospodárnosti podľa § 18 ods. 2 zákona o advokácii

aj na uplatňovanie si cestovného a náhrady za stratu času je dôvodné zohľadňovať, či má

advokátska kancelária aj pobočky, prostredníctvom ktorých poskytuje svoje služby.

Podľa predsedníčky senátu sa nemožno stotožniť s argumentáciu obhajcu, že

pobočka advokátskej kancelárie na adrese je určená len pre účely ustanovenia

obhajcu, ktorý bol ustanovený Okresným súdom Trenčín. Takáto argumentácia obhajcu

nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Do zoznamu obhajcov ex offo sa môže dať

zapísať obhajca, ktorý nemá sídlo kancelárie ani pobočku v obvode Okresného súdu

Trenčín a takéhoto obhajcu môže Okresný súd Trenčín aj ustanoviť za obhajcu. U obhajcov

- advokátov totiž neexistuje tzv. rajonizácia, resp. obhajcovia - advokáti nie sú

inní len v obvode súdu, v ktorého obvode majú sídlo alebo pobočku. Aj napr.

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom môže za obhajcu ustanoviť

14 Aj predsedníčke senátu je zrejmé, že obhajca nebýva vo a do pobočky musí

zo dochádzať, avšak pobočka predstavuje riadnu súčasť kancelárie. Nakoľko má

obhajca zriadenú pobočku, tak sa musí v nej zdržiavať, resp. inak zabezpečiť jej chod

(zabezpečiť prijímanie pošty, prijímanie klientov,...), a teda ide o plnohodnotnú súčasť

advokátskej kancelárie. Obhajca nekonal účelne a hospodárne, keď si za cesty zo dní

06.11.2013 a 28.01.2014 uplatnil cestovné a náhradu straty času za cestu Zvolen - Trenčín

a späť, keďže má obhajca súčasne pobočku svojej kancelárie, teda plnohodnotnú súčasť

advokátskej kancelárie, na adrese .“

18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia

okresného súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá

spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov okresného súdu. Ústavný súd nezistil, že by

okresným súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri

ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého

uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

19. Poukazujúc na podrobné a presvedčivé odôvodnenie napadnutého uznesenia

ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa nepovažuje napadnuté uznesenie okresného súdu

za svojvoľné či nesúladné s aplikovanou právnou úpravou. Naopak, okresný súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými

pre posúdenie sťažovateľom uplatneného nároku na priznanie odmeny a náhrady hotových

výdavkov a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení na daný prípad relevantným

spôsobom odôvodnil. Okresný súd vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil skutkové zistenia

a svoj právny názor o legitímnosti posudzovania účelnosti a hospodárnosti vykonaných

úkonov právnej služby, poukazujúc aj na judikatúru ústavného súdu; príslušné právne

normy Trestného poriadku, „Zákona o advokácii“ a „Vyhlášky č. 655/2004 Z. z.“ aplikoval

a interpretoval v súlade s ich znením, obsahom i účelom, a jeho závery obsiahnuté

v napadnutom uznesení je následne potrebné považovať za výraz autonómneho

rozhodovania okresného súdu o trovách trestného konania.

15 20. Ústavný súd pre úplnosť zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda

súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež

že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.

Taktiež poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,

X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia

judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel

a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe

právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd

hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).

21. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia označených práv sťažovateľa

napadnutým uznesením okresného súdu, sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne

neopodstatnenú.

22. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016

16