I. ÚS 424/2018 — I. ÚS 424/2018 — Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 424/2018-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej sp. zn. 1 Tdo 21/2015

z 9. mája 2018 za účasti Krajského súdu v Žiline a Okresného súdu Čadca a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra

2018 mailom a 21. novembra 2018 poštou doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. 1 Tdo 21/2015 z 9. mája 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) za účasti Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a Okresného súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“).

Zo sťažnosti vyplýva:

„Bol som obvinený, obžalovaný a oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. d)

Tr. por. pre údajný zločin psychického týrania a nebezpečného vyhrážania...

Rozsudok prvostupňového súdu bol vydaný bez vykonania dokazovania a zákonného

postupu súdu , teda preukázania, že sa skutok stal podľa § 285 písm. a) Tr. por., nakoľko sa

v spise nenachádzajú žiadne dôkazy o tom, že sa skutok stal ako je to uvedené v obžalobe.

Taktiež v konaní pred súdom sa nepreukázalo, že sa skutok stal, o čom svedčia i zvukové

záznamy z pojednávaní.

Až po jednoznačnom preukázaní a relevantných dôkazov, mohol súd pristúpiť podľa

§ 285 písm. b) Tr. por, následne podľa §285 písm. c) Tr por atď, čo je zákonný postup,

ktorý nedodržali ani Okresný súd, ani Krajský súd v Žiline a ani Najvyšší súd SR (dokonca

Najvyšší súd SR hovorí niečo o krádeži).

To, že sa skutok nestal, je v spise podrobne popísané v mojich vyjadreniach

a výpovediach, ako i v stanoviskách právneho zástupcu. V krátkosti ich zhrniem:

a) žiadnym spôsobom nebolo ani preukázané, že som s údajne poškodenou vôbec

komunikoval a tým bolo nemožné ju psychicky týrať

b) tak, ako bolo popísané údajne bodnutie nožom sa ani nemohlo stáť, teda tak

v malej kuchyni uskočiť dozadu a pri tom do ničoho nenaraziť a neurobiť hluk, ktorý by

museli počuť nielen deti, ale i okolitý susedia

c) obvinenie a obžaloba vychádzali iba z toho, že znalec vydal nepravdivý znalecký

posudok nakoľko mu polícia dala len podklady, ktoré si poškodená vymýšľala

a pred žiadnym orgánom a súdom sa nepreukázali ako pravdivé.

d) ďalší dôkaz o nepravdivosti posudku je znalecký posudok

ktorý bol vypracovaný cca 3 mesiace pred a žiadnym spôsobom znalkyňa

nezistila, že by malo dôjsť k psychickému týraniu, skôr opak preukazuje jej sklony

ku klamaniu

e) v neposlednom rade musím spomenúť motív poškodenej - zadarmo získať byt, kde

ešte po 12 rokov nie je vyriešene bezpodielové vlastníctvo manželov sp. zn 7C31/2006

2 vedená na Okresnom súde v Čadci, a na základe vymysleného obvinenia bezproblémov

dosiahla vylúčenie sťažovateľa z užívania bytu sp. zn 10C109/2008 vedený na Okresnom

súde v Čadci, a poukazovanie sťažovateľ na falšovanie policajného spisu a tým i súdneho

spisu 1T114/2008 a neposkytnutie pomoci políciou pri bolesti v hrudi, čo by sa dalo

kvalifikovať ako pokus o vraždu sťažovateľa.

Sťažovateľ vidí porušenie jeho práva na spravodlivý proces v tom, že sa súdy nezistili

pravdu, aby mohli spravodlivo rozhodnúť, nepostupovali zákonne a tým porušili jeho právo

na spravodlivý proces, ktoré mu garantujú nie len zákony Slovenskej republiky, ale aj

medzinárodné dohovory, ktoré majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a ktorými

je Slovenská republika viazaná.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 Tdo 21/2015

zo dňa 9. mája 2018, za účasti Krajského súdu v Žiline a Okresného súdu v Čadci, porušil

právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd a Článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 21/2015 zo dňa

9. mája 2018: sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie za

porušenie Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 36 ods. 1

a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd vo výške 20 000,- €, ktoré mu je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť v lehote do 2 mesiacov od doručenia

tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

3 vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 3 T 82/2008-533 z 5. septembra 2011 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) bol sťažovateľ podľa § 285 písm. d) Trestného poriadku

oslobodený spod obžaloby pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa 208

ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona, pokus prečinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1

Trestného zákona, § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a prečin krádeže podľa § 212

ods. 2 písm. c) Trestného zákona, lebo sťažovateľ nebol pre nepríčetnosť trestne

zodpovedný.

4 O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. 1 To 97/2011 z 29. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“) tak, že odvolanie podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.

O dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu rozhodol najvyšší súd

uznesením tak, že dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38

ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu za účasti

okresného súdu a krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že súdy nezistili pravdu, aby

mohli rozhodnúť spravodlivo.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý mu umožňuje

5 odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

(I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku okresného súdu

odvolanie, o čom vedel, odvolanie podal a krajský súd o ňom svojím uznesením rozhodol.

Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu

svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (I. ÚS 225/03).

6 Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia okrem iného uviedol:

«Aj podľa názoru krajského súdu výsledky vykonaného dokazovania v danom

prípade odôvodňujú postup podľa § 285 písm. d) Tr. por., pretože obžalovaný nie je pre

nepríčetnosť trestne zodpovedný, teda v čase spáchania súdených skutkov nebol schopný

rozpoznať protiprávnosť súdených skutkov, ani ovládať svoje konanie. V dôsledku

preukázateľnej absencie príčetnosti, ako jednej z podmienok trestnej zodpovednosti, bol

naplnený oslobodzovací dôvod uvedený v ustanovení § 285 písm. d) Tr. por.

Záver o nepríčetnosti obžalovaného sa opiera o výsledky znaleckého dokazovania -

znalecký posudok o duševnom stave menovaného obžalovaného z 15.7.2011 vypracovaný

znalcami z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria

(26/2011) a (20/2011). Podľa záveru znalcov obžalovaný trpí

pretrvávajúcou psychotickou poruchou s prevahou bludov, pričom ide o duševnú chorobu

v pravom zmysle slova. Touto duševnou chorobou trpel aj v inkriminovanom čase

spáchania skutkov. Okrem toho obžalovaný trpí aj chorobnou žiarlivosťou. V čase

spáchania predmetných trestných činov, kladených mu obžalobou za vinu, obžalovaný

nemohol rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť a nemohol ani toto svoje

konanie ovládať. Obžalovaný nie je schopný chápať zmysel inkriminovaného trestného

konania. Vzhľadom k zistenej duševnej chorobe, v záujme ochrany spoločnosti i v záujme

ochrany zdravia samotného obžalovaného, ktorého pobyt na slobode je z psychiatrického

hľadiska nebezpečný, znalci odporučili uložiť obžalovanému ochrannú psychiatrickú liečbu

ambulantnou formou.

Pokiaľ ide o zákonnosť tohto dôkazu - vyššie označeného znaleckého psychiatrického

posudku, krajsky súd poznamenáva, ze tento dôkaz zodpovedá tak z hľadiska jeho

zadováženia - získania, ako i z hľadiska jeho vykonania všetkým atribútom zákonnosti

a procesnej použiteľnosti.

7 Aj vzhľadom na primárny odvolací dôvod a petit uvádzaný obžalovaným v

odvolacom konaní krajský súd podotýka, že výsledky vykonaného dokazovania v

prejednávanom prípade neposkytujú žiaden podklad pre oslobodenie obžalovaného spod

obžaloby prokurátora podľa § 285 písm. a) Tr. por., t.j. pre vyslovenie záveru, že žalované

skutky napĺňajúce znaky konkrétnych trestných činov, pre ktoré je obžalovaný trestne

stíhaný, sa nestali. Práve naopak, v danom prípade je dôkazná situácia dostatočná pre

konštatovanie, že žalované skutky, ktoré sú vo výrokovej časti konkretizovanými trestnými

činmi, sa stali a spáchal ich obžalovaný. Obžalovaného zo spáchania skutkov v priebehu

celého trestného konania usvedčovala poškodená , u ktorej sa podľa

znaleckého posudku č. 12/2007 z 25.7.2007 vypracovaného -

znalcom z odboru psychológia, prejavuje tzv. syndróm týranej osoby, resp. u poškodenej

boli následky psychického charakteru, ktoré mohli byť zapríčinené protiprávnym konaním

obžalovaného opísaným v obžalobe. V podpornom vzťahu s výpoveďami svedkyne

poškodenej, o vierohodnosti ktorej nemá ani krajský súd pochybnosti, je aj výpoveď svedka

(syn obžalovaného a poškodenej), ktorý bol priamym svedkom viacerých

fyzických atakov obžalovaného voči poškodenej a opísal aj protiprávne správanie sa

obžalovaného, ktorého sa voči poškodenej obžalovaný dopúšťal (skutky 1/ a 3/).

Nepriaznivú atmosféru spolužitia obžalovaného a poškodenej opísali aj ďalšie deti

obžalovaného a poškodenej - svedkovia a . Skutočnosť, že

obžalovaný sa pokúsil poškodenej ublížiť na zdraví tým, že ju ohrozoval nožom (skutok 2/),

potvrdili okrem vyššie menovaného nepriameho svedka aj ďalší nepriami svedkovia tohto

incidentu - svedkovia a , na ktorých poškodená v čase

incidentu volala a ktorí potvrdili rozrušenosť poškodenej po skutku. Skutočnosť, že

poškodená bola po tomto skutku vystrašená a vystresovaná, potvrdili aj príslušníci

Policajného zboru SR a mestskej polície (privolaní poškodenou) - svedkovia

a .

Krajský súd teda uzatvára, že v danom prípade súhrn priamych a nepriamych

dôkazov tvorí logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov,

ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaných skutkov

a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek

iného záveru.

8 S poukazom na vyššie uvedené krajský súd považuje napadnutý rozsudok za zákonný

a oslobodzujúci výrok (podľa § 285 písm. d/ Tr. por.) v plnom súlade so všetkými v trestnom

konaní produkovanými dôkazmi, ktorý záver nedokážu spochybniť ani skutočnosti uvádzané

obžalovaným v jeho odvolaní, ku ktorému nadriadený súd považuje za potrebné uviesť, že

z jeho chaotickej a neprehľadnej koncepcie sa dá vyvodiť, že je založené na tých istých

nesúrodých a ničím nepodložených tvrdeniach a invektívach nielen voči poškodenej

a znalcom, pribratým do predmetného trestného konania, ale všeobecne aj voči orgánom

činným v trestnom konaní a súdom - justícii, ktoré obžalovaný uvádzal v priebehu celého

trestného konania a ktoré vo svojej podstate prispievajú k záveru o jeho nepriaznivom

duševnom stave.

V súvislosti so zápisnicami o hlavnom pojednávaní, „pravdivosť“ ktorých

obžalovaný vo svojom odvolaní namietal, krajský súd poznamenáva len to, že mu nie je

zrejmé, čo znamená vyhotovenie zápisnice o hlavnom pojednávaní „v ručnom písme“, ako

sa to uvádza v zápisniciach o hlavnom pojednávaní zo 16.11.2009, 25.1.2010 a 5.9.2011.

Takýto spôsob vyhotovenia zápisnice ustanovenie § 58 ods. 3 Tr. por. nepozná. Inak však

protokolovaniu podstatných častí výpovedí obžalovaného, poškodenej a svedkov urobených

v konaní pred súdom nemožno nič vytknúť. Nesprávnosť, resp. nesúlad vyhotovenia

zápisnice diktovaním samosudcu s tým, čo v konaní pred súdom zaznelo a je zaznamenané

na CD nosiči, nebola po vyhotovení týchto zápisníc namietaná obžalovaným ani jeho

obhajcom, ktorí boli na všetkých hlavných pojednávaniach prítomní. Tak obžalovaný ani

jeho obhajca v základnom konaní nežiadali opravu ani doplnenie označených súdnych

zápisníc (t.j. nevyužili postup podľa § 60 ods. 1 Tr. por.).»

Postup krajského súdu pri odôvodňovaní uznesenia vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným

súdom názorov všeobecných súdov. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje

na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na

úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

9 Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti iba poukazuje na dôkazy,

ktoré boli predmetom preskúmavania okresným súdom a krajským súdom, a žiada, aby

ústavný súd na tieto dôkazy pri rozhodovaní o jeho sťažnosti prihliadal. Sťažnosť

sťažovateľa je tak iba pokračujúcou polemikou s právnym názorom okresného súdu

a krajského súdu na nimi zistený a riadne odôvodnený skutkový stav. Sťažovateľ tak stavia

ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď požaduje,

aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho právnym názorom. Ústavný súd

v súvislosti s takto koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Sťažovateľ sa sťažnosťou, v ktorej iba poukazuje na dôkazy, ktoré majú podľa neho

svedčať o jeho nevine, iba snaží spochybniť spôsob, akým boli vyhodnotené dôkazy

všeobecnými súdmi, aký skutkový záver z nich všeobecné súdy vyvodili a ako ho právne

posúdili. Ústavný súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že už vo svojich predchádzajúcich

rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 36

ods. 1 listiny, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia a s ohľadom

na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad

a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné

s čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

10 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv tým, že rovnako ako okresný

a krajský súd ani najvyšší súd nezistil pravdu, aby rozhodol spravodlivo, ústavný súd

odkazuje na nasledujúcu relevantnú časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu:

„Z podstaty väčšiny dovolateľom tvrdených námietok k tomuto dovolaciemu dôvodu

vyplýva, že smerujú proti správnosti a úplnosti zisteného skutku, rozsahu a hodnoteniu

vykonaného dokazovania, preskúmavanie ktorých je v zmysle uvedeného dovolacím súdom

neprípustné. Obvineným napádaný skutkový stav veci, tak ako ho zistili a ustálili súdy nižšej

inštancie, namietané nespáchanie skutku a proklamovaná nevina obvineného sú však

dôvody stojace mimo zákonný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Z obsahu

dovolania totiž vyplýva, že obvinený napáda skutkové zistenia súdov prvého a druhého

stupňa. Dovolací súd je viazaný zistením skutkového stavu veci ako ho zistil a ustálil

okresný súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj krajský súd. V súdenom prípade to znamená,

že pre dovolací súd je rozhodujúce zistenie, podľa ktorého dovolateľ spáchal skutok tak, ako

je vyjadrené v rozsudku prvostupňového súdu. i keď bol spod obžaloby vzhľadom na zistenú

nepríčetnosť v zmysle § 285 písm. d) Tr. por. oslobodený. Nie je preto dôvod na vyslovenie

oslobodenia dovolateľa podľa § 285 písm. a) Tr. por. z dôvodu, že stíhané skutky neboli

spáchané.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd

je viazaný zisteným skutkovým stavom, a preto jeho úlohou v dovolacom konaní nemôže

byť „zisťovanie pravdy“ tak, ako si to nesprávne predstavuje sťažovateľ. Ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by právny názor

najvyššieho súdu uvedený v citovanej časti napadnutého uznesenia spochybnil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

11 Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2018

12